Slovenská otázka za prvej svetovej vojny

Pri odpovedi na otázku, v akej situácií zastihla slovenskú politiku prvá svetová vojna, treba vyjsť z toho, aké bolo postavenie slovenského národa pred jej vypuknutím, pred r. 1914.
Aj po nástupe kapitalizmu, ktorý prebudil k životu mnohé potláčané národy, ostával slovenský národ po celých sedemdesiat rokov vo zväzku Rakúsko – uhorskej ríše, jednej z najzaostalejších krajín Európy. Ak sa uznáva pravdivosť tvrdenia, že proces formovania moderného národa je súčasne procesom likvidácie feudalizmu a nástupu kapitalizmu, treba uznať aj to, že pre veľmi silné pozostatky feudalizmu nielen v ekonomike, ale aj v politickom a spoločenskom živote, najmä Uhorska, proces „dokonštituovania sa“ nemaďarských národností na naozaj moderné národy sa ani nemohol v plnej miere zavŕšiť. Aby bolo jasné: v podstate sa aj Slováci ako novodobý národ sformovali na začiatku kapitalizmu, no práve pre uvedené silné pozostatky feudalizmu v podmienkach brutálneho nacionálneho útlaku neboli (a ani nemohli byť) „dokonštituovaní“ v moderný národ.
Teórie čechoslovakizmu u Slovákov na konci 19. a začiatkom 20. storočia mali byť iba jednou z ciest hľadajúcich východisko z nenormálneho postavenia slovenského národa v Uhorsku.
Na Veľkú noc 1914 sa v Slovenskom denníku zdôraznilo, že len československá zásadná politika môže Slovákov vyviesť z pekla národnej záhuby“, no „ak chceme českú pomoc získať, musíme pristať na národnú jednotu, na spoločnú kultúrnu a hospodársku prácu“.
Už pred prvou svetovou vojnou aj za Slovákov v Uhorsku čoraz viac začali hovoriť a do politického a kultúrneho života na Slovensku (či už priamo alebo nepriamo) čoraz účinnejšie zasahovať oveľa lepšie organizovaní Slováci v Amerike. Bolo to pochopiteľné. V podmienkach vyspelejšieho kapitalistického vývinu, než bolo Uhorsko so silnými prežitkami feudalizmu, v podmienkach buržoáznodemokratických slobôd sa veľmi rýchlo dostávali na pozície vysokého uvedomenia národnej samobytnosti. Treba povedať, že americkí Slováci sa skôr „dokonštituovali“ v moderný národ než Slováci v Uhorsku. Preto americkým Slovákom bolo všeličo jasnejšie, preto vtedy videli ďalej ako predstavitelia slovenského národa „doma“ a preto videli hneď na začiatku prvej svetovej vojny zaujať jasnejšie stanovisko ako ich neslobodní bratia pod Tatrami. Tak napríklad už 1.

apríla 1914 sa v jednom americko-slovenskom časopise otvorene písalo:
„My sa nemôžeme obzerať na cez príliš mierny program Slovenskej národnej strany na Slovensku. Tí žijú v iných pomeroch, kde zaspievať si pri poháriku je vlastizradným priečinom.. Naši na Slovensku si žiadajú to minimum, z ktorého nemajú čo spustiť. Program Slovenskej národnej strany je jasným zrkadlom nezákonného položenia slovenského národa. Nám ten program stačiť nemôže, nesmie! Keby sme v Amerike mali pracovať za taký program, potom vopred predpovedám, že on nikoho nenadchne, nikoho nezohreje a nepovedie k činom...
Naše ašpirácie musia viesť snahou, že Slováci sa budú snažiť dostať spod koruny svätoštefanskej, že budú sa usilovať za každú cenu dostať z područia maďarského, čo je len vtedy možné, keď Uhorsko ako také prestane jestvovať alebo sa od základov pretvorí.“
Veľké protestné zhromaždenie amerických Slovákov v Pittsburghu 26. apríla 1914 vyzvalo svoju vrcholnú organizáciu Slovenskú ligu, aby pre všetky kultúrne národy zostavila Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských. Slovenská liga toto poverenie prijala. Po viacerých diskusiách a poradách došlo 10.septembra 1914 k definitívnej úprave memorandového textu, v závere ktorého sa hovorilo:
„My chceme, aby zavedená a poctive prevedená bola úplná rovnoprávnosť a voľnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto upravujeme v mene spravodlivosti a humanity na smerodajných politických činiteľov Európy a celého civilizovaného sveta žiadosť a prosbu, aby sa postarali o to, žeby pri ustaľovaní budúcich politických útvarov a rozhodovaní o osudoch národov všetky krivdy, páchané na slovenskom národe, boli odstránené a náš národ aby bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi.
Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli.“
Americko-slovenské memorandum zo septembra 1914 predpokladá síce ustaľovanie nových politických útvarov a požaduje slobodu sebaurčovania aj pre slovenský národ, no nehovorí konkrétne o tom, aké riešenie by Slovákom najlepšie vyhovovalo.

Memorandum vychádzalo tak v ústrety všetkým skupinám, ktoré sa tesne pred vojnou a v prvých jej mesiacoch vyhranili (nielen USA, ale napríklad aj v Rusku) v náhľadoch na možné riešenie:
1. široká autonómia v rámci nejakého Uhorska;
2. federalizácia habsburskej monarchie, pri ktorej by Slovensko spolu s českými krajinami tvorilo jednu časť rakúsko-maďarskej-slovanskej federácie;
3. pripojenie Slovenska k cárskemu Rusku;
4. spojenie Slovenska s utvoriť sa majúcim poľským štátom.
Akékoľvek z týchto riešení bolo však späté s myšlienkou slovenskej autonómie. Od konca roku 1914 začali medzi poprednými americkými Slovákmi prevládať náhľady, že najvýhodnejším riešením štátoprávneho postavenia Slovenska bude spojenie s českými krajinami. Pravda, u mnohých popredných amerických Slovákov sa ešte aj v prvých mesiacoch roku 1915 objavovali úvahy, či spojenie Slovenska s českými krajinami je naozaj reálne; či čechoslovakizmus nebude (resp. do akej miery bude) novým nebezpečenstvom samobytného vývinu slovenského národa a pod. Tieto úvahy živila skutočnosť, že mnohí americkí Česi už vtedy (napríklad 17. januára 1915 na spoločnej schôdzke popredných newyorských Čechov a čechoslovakisticky orientovaných Slovákov) nezakryto vyhlasovali „uhorských Slovákov“ iba za vetvu českého národa a hovorili o potrebe utvoriť aj „jednotný československý národ“.
V priebehu roku 1915 doznievali medzi americkými Slovákmi aj iné predstavy o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne, postupne začala prevládať mienka o najvýhodnejšom riešení slovenskej otázky štátnym zjednotením českého a slovenského národa pri rešpektovaní národnej nezávislosti.
Ukázalo sa to aj pri prvej dohode medzi americkými Čechmi a Slovákmi, ku ktorej došlo o rok po vypuknutí prvej svetovej vojny. Po niekoľkomesačných predchádzajúcich rokovaniach uzavrelo České zhromaždenie a Slovenská liga v meste Cleveland (štát Ohio) dňa 22. októbra 1915 dohodu, v ktorej sa za cieľ národnooslobodzovacieho boja Čechov a Slovákov označilo:
„spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou , úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“.
Ako vidieť, prvá oficiálna dohoda medzi vrcholnými organizáciami vtedy najslobodnejších Čechov a Slovákov, cítiacich sa vtedy oprávnenými hovoriť aj v mene svojich utláčaných národov v Rakúsko – Uhorsku, hovorila o potrebe federatívnej úpravy štátoprávnych vzťahov medzi dvoma národmi. Pravda, to bolo necelý mesiac pred prvým verejným Vyhlásením Českého komitétu zahraničného proti Rakúsko – Uhorku, pre spojencov a pre boj o samostatný československý štát po ich boku zo 14. septembra 1915, podpísaný T. G.

Masarykom a ostatnými predstaviteľmi rozličných českých organizácií v USA, v Rusku, vo Francúzsku a v Anglicku, ako aj predstaviteľmi Slovenskej ligy v USA ako jedinými Slovákmi, ktorí sa verejne prihlásili k organizovanému zahraničnému odboju.
„Dokonštituovaným“ americkým Slovákom, ale aj tým americkým Čechom, ktorí uznávali Slovákov za samobytný národ, bolo jasné, že spoločný štát dvoch rovnoprávnych národov nemôže byť nič iné než štát federatívny. A práve vďaka Clevelandskej dohode sa americkí Slováci rozhodli podporovať všetky akcie zahraničného odboja, reprezentovaného najmä osobnosťou prof. T. G. Masaryka. Pochopiteľne, nie v nejakom podriadenom postavení, ale v duchu úplnej rovnoprávnosti dvoch bratských národov.
19. októbra 1916 sa v Kyjeve zišli poprední ruskí Slováci: Vladimír Hurban (syn Svetozára Vajanského), Jozef Gregor-Tajovský (vtedy tajomník Slovenskej národnej strany), Janko Jesenský a ďalší, aby vo svojom prvom verejnom programovom prejave Náš cieľ doslovne proklamovali:
„Náš cieľ je – slobodný slovenský národ.
Blízky krevný i kultúrny zväzok, politicko-historické tradície, životné potreby budúcnosti, ťažké postavenie malých úplne samostatných štátnych jednotiek vedú slovenský národ s českým národom k politickej jednote.
Samostatné Slovensko a samostatné české zeme spojujú sa v jeden štátny celok.
My všetci, ktorí sa nachodíme mimo Slovenska, nemôžeme si prisvojovať práva presného predurčenia vnútornej organizácie budúceho štátu; to bude úlohou a povinnosťou slovenského a českého národa, krvácajúceho ešte teraz pod jarmom nemeckým a maďarským. Ale sme presvedčení, že vyslovujeme túžby slovenského národa, keď vyhlásime, že Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečená úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčovania a vývinu.“
Zdalo by sa, že podstatné otázky česko-slovenského vzťahu v budúcnosti sa vyriešili už v rokoch 1915-1916. Žiaľ, narazili na nekompromisné prejavy ideológie čechoslovakizmu, na tvrdohlavé presadzovanie teórie jednotného československého národa. Mohli na ne naraziť popri inom aj preto, že Slováci v zahraničí nemali vtedy takú autoritatívnu a silnú osobnosť, akou nesporne bol T. G. Masaryk, uznávaný napriek nesúhlasu s niektorými jeho názormi aj poprednými americkými a ruskými Slovákmi za vedúcu osobnosť československého zahraničného odboja.
Sila a vplyv Masarykovej osobnosti, stojacej na čele zahraničného odboja, presadili sa aj do všetkých oficiálnych dokumentov tohto odboja v období 1916-1918.
V máji 1918 T. G. Masaryk po prvý raz vo svojej funkcii vedúcej osobnosti zahraničného odboja prišiel do USA. 31. mája 1918 na schôdzke americkej odbočky Československej národnej rady v Pittsburghu navrhol zástupcom amerických Čechov a Slovákov anulovať Clevelandskú dohodu z 22. októbra 1915 a sám koncipoval novú tzv.

Pittsburghskú dohodu , v ktorej za cieľ národnooslobodzovacieho boja označil „spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z českých zemí a Slovenska“ s vlastnou slovenskou administratívou, so slovenským snemom, atď. t.j. fakticky s autonómiou Slovenska.
Pittsburghská dohoda je vlastne ústupkom amerických Slovákov Masarykovmu čechoslovakizmu: Masaryk sa v nej vyhol tak termínom „český národ“ a „slovenský národ“, ako aj termínu „československý národ“, hovoriac v nej iba o Čechoch a Slovákoch, o českých zemiach a Slovensku, a ponechajúc si tak úplne otvorené dvere pre slobodné formulácie v budúcich dokumentoch zahraničného odboja.
Po uzavretí Pittsburghskej dohody sa už všetky dokumenty nielen oficiálneho zahraničného odboja, ale aj dokumenty ostatných zahraničných českých i slovenských organizacií, ba pod ich vplyvom aj dokumenty domáceho českého i slovenského odboja niesli už v duchu fiktívnej československej národnej jednoty. Radosť z národného vyslobodenia Slovákov a Čechov z rakúsko-uhorského žalára národov bola taká veľká, že zatieňovala pohľad na ďalšie negatívne dôsledky čechoslovakizmu pre spoločný štátny život obidvoch národov. A tak proti predstavám drvivej väčšiny Slovákov sa nový buržoázny štát aj z týchto dôvodov začal budovať ako štát centralistický, opierajúci sa pritom o fikciu jednotného československého národa. Najväčšou prekážkou úspešnej práce, teda aj úsilia o to, aby sa raz aj Slováci na svojom etnickom území stali moderným národom, boli dve skutočnosti:
1. štátnici všetkých dohodových mocností otvorene dávali najavo, že cieľom ich vojnového úsilia nebolo zničiť Rakúsko – Uhorsko;
2. až do roku 1917 sa verejne nikto neozval doma, t.j. v českých krajinách a na Slovensku; nikto tak, aby prejavil, že súhlasí s cieľmi zahraničného odboja.
Iba dva týždne po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcií, ktorá vysoko vyzdvihla zásadu sebaurčovacieho práva všetkých národov, práve v robotníckej tlači sa výslovne vykríklo:
„Naučme sa - preboha – niečo z historického vývinu a všeeurópskych udalostí: demokratická rovnosť, sociálna spravodlivosť a sebaurčovacie právo buďže naším heslom.“
Až obdobie po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcií bolo v istom zmysle zavŕšením národného obrodenia Slovákov, nehovoriac už o dobudovaní slovenského národného trhu, o rozšírení slovenskej národnej kultúry o celé – teraz už presne ohraničené územie Slovenska, o vybudovaní slovenského národného centra v Bratislave atď.

Slovom, až po vzniku Československej republiky, na ktorom tak významne participovali z jednej strany najmä americkí Slováci, z druhej strany vplyv Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, v priaznivejších podmienkach buržoáznodemokratického vývinu a priaznivejšieho rozvoja národných snažení sa stal slovenský národ naozaj moderným národom.

Zdroje:

slováci a ich národný vývin -