V tejto súvislosti boli v priebehu rokov 1948-52 takto zatknutí a odsúdení:

Rudolf Slánský- bývalý generálny tajomník KSČ, pred zatknutím námestník predsedu
vlády ČSR
Bedřich Geminder- bývalý vedúci medzinárodného oddelenia sekretariátu ÚV KSČ
Ludvík Frejka- bývalý zástupca generálneho tajomníka KSČ
Vladimír Clementis- bývalý minister zahraničných vecí
Bedřich Reicin- bývalý námestník ministra národnej ochrany
Karel Šváb- bývalý námestník ministra národnej bezpečnosti
Arthur London- bývalý námestník ministra zahraničných vecí
Vavro Hajdu- bývalý námestník ministra zahraničných vecí
Eugen Löbl- bývalý námestník ministra zahraničného obchodu
Rudolf Margolius- bývalý námestník ministra financií
Otto Šling- bývalý vedúci tajomník KV KSČ v Brne
Otto Fischl- bývalý námestník ministra financií
a André Simone- bývalý redaktor Rudého práva

Postup, akým sovietski "poradcovia" spolu s našimi pracovníkmi za tichého súhlasu najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov z bezúhonných, nevinných funkcionárov KSČ a vedúcich predstaviteľov ČSR "vyrobili" najväčších zločincov, prirovnávajúcich sa k fašistickým pohlavárom opísal vo svojej knihe E. Löbel.
Najprv zatknutého zaviedli členovia ŠTB na Ústredný výbor KSČ, kde ho vypočúvali, a potom ho vyzvali, aby napísal svoj sebakritický životopis. Cieľom bolo vyvolať psychický šok. Často ho potom znovu poslali domov, aby ho opätovne zatkli. Obliekli ho do väzenských šiat a nechali ho štyri dni samého vo väzenskej cele. Na piaty deň väzňa vypočúvali. Potom bolo treba zmeniť životopis na obžalobný spis. Keď napríklad niekto napísal, že bol členom ministerstva zahraničia, ktoré viedol minister Ripka, bolo treba pripísať vetičku, že bol jeho agentom a z jeho príkazu zrádzal stranu. Keď uviedol, že mal styky so západnými novinami, žiadali, aby uviedol, že im podstúpil správy, ktoré mali byť utajené, atď. K tomuto ich však bolo treba nejako donútiť.
Najčastejšie bol používaný psychický tlak. Bilo a týralo sa len vtedy, keď chytili nejakého agenta a bolo treba z neho vytiahnuť rýchlo všetky styky, aby mohli bezpečnostné orgány okamžite zasiahnuť. Tu používali neľudské až zverské spôsoby. Okrem klasického bitia tu boli zaužívané ľadové sprchy, gniavenie genitálii, alebo zaviazali hlavu do mokrej handry. Tá sa pri schnutí sťahovala a spôsobovala šialené bolesti. Tieto a ešte rôzne iné muky sa odohrávali pri neprestajnom vypočúvaní dňom i nocou, takže väčšinu nikto neodolal viac ako dva dni. Úplne inú metódu bolo treba použiť pri príprave politických procesov. Zatiaľ čo v prvom prípade nezáležalo na tom, či väzeň svoju výpoveď odvolá, pri politických väzňoch sa toto riskovať nemohlo. Bolesti prejdú, výpoveď sa odvolá. Tu bolo treba vyšetrovanca "zlomiť". Bolo nutné ho spracovať tak, že sa už neodvážil odvolať svoje priznanie aj keby ho prokurátor sám vyzval.
Ak sa vyšetrovanec ani po počiatočnom výsluchu nepriznal, zaviedli "tvrdý režim". Po prvé mu zakázali sadnúť si. Musel stáť pri vyšetrovaní, ale nesmel si sadnúť ani v cele.vyšetrovanie trvalo priemerne šestnásť hodín denne a prestávka asi dve hodiny. Polu teda musel stáť alebo "pochodovať" priemerne osemnásť hodín. Na spánok mal asi šesť hodín. Vyšetrovanec nesmel mať ruky pod dekou. Dozorca ustavične obchádzal cely a akonáhle videl, že mal niekto ruky prikryté, okamžite ho začal biť. Ale spánku bolo i tak málo. Každých desať minút zabúchal dozorca na dvere cely. Väzeň sa musel okamžite postaviť a hlásiť: "vyšetrovanec číslo to a to hlási: stav jeden vyšetrovanec- všetko v poriadku". A takto ich tridsať až štyridsať krát zobúdzali z hlbokého spánku.