referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Albert
Streda, 8. apríla 2020
Procesy s politickými väzňami tzv. "Protištátneho sprisahaneckého centra"
Dátum pridania: 09.11.2002 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Domique
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 472
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.4
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 9m 0s
Pomalé čítanie: 13m 30s
 

Keď sa vyšetrovanec neozval, otvoril dozorca dvere a kopnutím ho zobudil. Ďalším nástrojom bol hlad. Vyšetrovania sa pravidelne pretiahli cez obed alebo večeru a keď sa potom väzeň vrátil do cely, povedali mu, že jedlo bolo pripravené, ale že na neho nemohli čakať. Takto bol aj celý deň o hlade. Ďalej tu mali väzni malé tvrdé kožené topánky, v ktorých museli celý deň stáť alebo pochodovať. Tie spôsobovali strašné otlaky a opuchliny, takže koža bola citlivá aj na ten najmenší dotyk. Ležať mohli väzni len v noci. Inak nemohli vôbec sedieť. Dokonca ani pri jedle. Museli jesť postojačky a nedalo sa sedieť ani na záchode, boli tam tzv. turecké záchody. Denne nachodili asi dvadsať-tridsať kilometrov. Po niekoľkomesačnom vzdorovaní dostávali aj drogy namiešané v polievke. Tieto drogy vyvolávali strach zo šialenstva, niektorí sa z toho zbláznili. A fingovali aj popravy. Väzňa v noci zobudili, zaviazali mu oči a odviedli ho na popravisko. Účelom bolo dohnať väzňa do takého stavu, že povie všetko. V takomto rozčúlení aj najmenšej poznámke pripisuje veľký význam. Jediné východisko, pre vyšetrovanca bola samovražda. No to sa sotva komu podarilo. Dozor bol neobyčajne dôkladný. Vreckovky boli veľkosti 5x5 cm, aby sa s nimi nemohli väzni zaškrtiť. Okná boli tak vysoko, že nebolo možné sa k nim dostať, rozbiť ich a sklom si podrezať žili. "Viacerí z ´prominentov´ sa pokúsili o samovraždu", píše ďalej vo svojej knihe Eugen Löbl. "Ja sám som sa o to pokúšal tým, že som si rozhrýzol prsty a nasypal som si do rán špinu. No bez úspechu. Rany hnisali, boleli, a nič viac." Východisko v samovražde vraj hľadal aj Slánský: Rozbehol sa hlavou proti múru. No údajne tam dali akýsi mäkký obklad.
Ak sa väzeň priznal, jeho utrpenie na čas skončilo. Vrcholom slobody sa videlo byť zbavený zákazu sedenia. Vyšetrovanec so mohol dopisovať s rodinou, čítať knihy, kúpiť si niečo na jedenie a zbaviť sa tak večného pcitu hladu, ale mohol si aj vyjsť na vychádzku. Takejto lákavej ponuke málokto odolal. Keď však potom niekto svoje priznanie odvolal, vrátil sa starý režim. Keď už bolo isté, že väzeň svoje priznanie na súde neodvolá, mohla začať príprava na proces. Vyšetrovanec sa musel naučiť svoju výpoveď naspamäť. Napísal sa "otázkový protokol", tj protokol s otázkami, ktoré mu potom sudca bude dávať a väzňove odpovede. Potom sa urobila skúška. Referent dával otázky a väzeň odpovedal. Musel stáť ako pred súdom a referent režíroval. Upozorňoval, či hovorí dosť hlasno, pomaly, alebo rýchlo.
Po skončení "skúšok" sa všetky priznania spísali do definitívneho protokolu.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: Eugen Löbl: Svedectvo o procese
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.