Po II. sv. vojne bývalé ČSR nastúpilo rýchlu cestu k obnove krajiny, zvýšeniu výroby vo všetkých oblastiach a súčasne sa zvyšovala aj úroveň ľudu. Po februári 1948, keď s výraznou podporou Sovietskeho zväzu zvíťazila KSČ, javilo sa ako nutnosť potlačiť všetky formy akéhokoľvek odporu proti novej politickej línii, vytýčenej komunistami, ktorá mala priviesť našu krajinu od pôvodnej ľudovodemokratickej fromy cez socializmus až do komunizmu.
Stalin ako bývalý predstaviteľ Sovietskeho zväzu sa zo všetkých síl snažil potlačiť v štátoch strednej a východnej Európy akékoľvek náznaky demokracie a slobody. Snažil sa tieto štáty plne podriadiť svojim záujmom a žiadal takmer bezvýhradnú poslušnosť. Vtedajší komunistický novozvolený prezident Klement Gottwald bezvýhradne prijímal Stalinovu autoritu a v podstate súhlasil s nátlakom Stalina na začatie politických procesov v našej krajine, čo malo vniesť do radov bývalých príslušníkov buržoáznodemokratického hnutia, ale aj do radov komunistov a v podstate celého ľudu strach a obavy, ale najmä bezvýhradnú poslušnosť. Za týmto účelom na Stalinov priamy rozkaz pricestovali do vtedajšej ČSR z Ruska tzv "poradcovia" (medzi funkcionármi aj domácky nazývaní "naši učitelia"), ktorí pôsobili na každom ministerstve, na ÚV KSČ, a predovšetkým v bývalej ŠTB. Postupne prikazovali obviniť z velezrady desiatky vedúcich štátnikov a funkcionárov KSČ, osobne obete vyberali, zostavovali hlavné body obžaloby a nakoniec vypracovali rozsudok. Najznámejším politickým procesom bol proces označovaný ako "Protištátne sprisahanecké centrum" na čele s Rudolfom Slánským.

V tejto súvislosti boli v priebehu rokov 1948-52 takto zatknutí a odsúdení:

Rudolf Slánský- bývalý generálny tajomník KSČ, pred zatknutím námestník predsedu
vlády ČSR
Bedřich Geminder- bývalý vedúci medzinárodného oddelenia sekretariátu ÚV KSČ
Ludvík Frejka- bývalý zástupca generálneho tajomníka KSČ
Vladimír Clementis- bývalý minister zahraničných vecí
Bedřich Reicin- bývalý námestník ministra národnej ochrany
Karel Šváb- bývalý námestník ministra národnej bezpečnosti
Arthur London- bývalý námestník ministra zahraničných vecí
Vavro Hajdu- bývalý námestník ministra zahraničných vecí
Eugen Löbl- bývalý námestník ministra zahraničného obchodu
Rudolf Margolius- bývalý námestník ministra financií
Otto Šling- bývalý vedúci tajomník KV KSČ v Brne
Otto Fischl- bývalý námestník ministra financií
a André Simone- bývalý redaktor Rudého práva

Postup, akým sovietski "poradcovia" spolu s našimi pracovníkmi za tichého súhlasu najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov z bezúhonných, nevinných funkcionárov KSČ a vedúcich predstaviteľov ČSR "vyrobili" najväčších zločincov, prirovnávajúcich sa k fašistickým pohlavárom opísal vo svojej knihe E. Löbel.
Najprv zatknutého zaviedli členovia ŠTB na Ústredný výbor KSČ, kde ho vypočúvali, a potom ho vyzvali, aby napísal svoj sebakritický životopis. Cieľom bolo vyvolať psychický šok. Často ho potom znovu poslali domov, aby ho opätovne zatkli. Obliekli ho do väzenských šiat a nechali ho štyri dni samého vo väzenskej cele. Na piaty deň väzňa vypočúvali. Potom bolo treba zmeniť životopis na obžalobný spis. Keď napríklad niekto napísal, že bol členom ministerstva zahraničia, ktoré viedol minister Ripka, bolo treba pripísať vetičku, že bol jeho agentom a z jeho príkazu zrádzal stranu. Keď uviedol, že mal styky so západnými novinami, žiadali, aby uviedol, že im podstúpil správy, ktoré mali byť utajené, atď. K tomuto ich však bolo treba nejako donútiť.
Najčastejšie bol používaný psychický tlak. Bilo a týralo sa len vtedy, keď chytili nejakého agenta a bolo treba z neho vytiahnuť rýchlo všetky styky, aby mohli bezpečnostné orgány okamžite zasiahnuť. Tu používali neľudské až zverské spôsoby. Okrem klasického bitia tu boli zaužívané ľadové sprchy, gniavenie genitálii, alebo zaviazali hlavu do mokrej handry. Tá sa pri schnutí sťahovala a spôsobovala šialené bolesti. Tieto a ešte rôzne iné muky sa odohrávali pri neprestajnom vypočúvaní dňom i nocou, takže väčšinu nikto neodolal viac ako dva dni. Úplne inú metódu bolo treba použiť pri príprave politických procesov. Zatiaľ čo v prvom prípade nezáležalo na tom, či väzeň svoju výpoveď odvolá, pri politických väzňoch sa toto riskovať nemohlo. Bolesti prejdú, výpoveď sa odvolá. Tu bolo treba vyšetrovanca "zlomiť". Bolo nutné ho spracovať tak, že sa už neodvážil odvolať svoje priznanie aj keby ho prokurátor sám vyzval.
Ak sa vyšetrovanec ani po počiatočnom výsluchu nepriznal, zaviedli "tvrdý režim". Po prvé mu zakázali sadnúť si. Musel stáť pri vyšetrovaní, ale nesmel si sadnúť ani v cele.vyšetrovanie trvalo priemerne šestnásť hodín denne a prestávka asi dve hodiny. Polu teda musel stáť alebo "pochodovať" priemerne osemnásť hodín. Na spánok mal asi šesť hodín. Vyšetrovanec nesmel mať ruky pod dekou. Dozorca ustavične obchádzal cely a akonáhle videl, že mal niekto ruky prikryté, okamžite ho začal biť. Ale spánku bolo i tak málo. Každých desať minút zabúchal dozorca na dvere cely. Väzeň sa musel okamžite postaviť a hlásiť: "vyšetrovanec číslo to a to hlási: stav jeden vyšetrovanec- všetko v poriadku". A takto ich tridsať až štyridsať krát zobúdzali z hlbokého spánku.

Keď sa vyšetrovanec neozval, otvoril dozorca dvere a kopnutím ho zobudil. Ďalším nástrojom bol hlad. Vyšetrovania sa pravidelne pretiahli cez obed alebo večeru a keď sa potom väzeň vrátil do cely, povedali mu, že jedlo bolo pripravené, ale že na neho nemohli čakať. Takto bol aj celý deň o hlade. Ďalej tu mali väzni malé tvrdé kožené topánky, v ktorých museli celý deň stáť alebo pochodovať. Tie spôsobovali strašné otlaky a opuchliny, takže koža bola citlivá aj na ten najmenší dotyk. Ležať mohli väzni len v noci. Inak nemohli vôbec sedieť. Dokonca ani pri jedle. Museli jesť postojačky a nedalo sa sedieť ani na záchode, boli tam tzv. turecké záchody. Denne nachodili asi dvadsať-tridsať kilometrov. Po niekoľkomesačnom vzdorovaní dostávali aj drogy namiešané v polievke. Tieto drogy vyvolávali strach zo šialenstva, niektorí sa z toho zbláznili. A fingovali aj popravy. Väzňa v noci zobudili, zaviazali mu oči a odviedli ho na popravisko. Účelom bolo dohnať väzňa do takého stavu, že povie všetko. V takomto rozčúlení aj najmenšej poznámke pripisuje veľký význam. Jediné východisko, pre vyšetrovanca bola samovražda. No to sa sotva komu podarilo. Dozor bol neobyčajne dôkladný. Vreckovky boli veľkosti 5x5 cm, aby sa s nimi nemohli väzni zaškrtiť. Okná boli tak vysoko, že nebolo možné sa k nim dostať, rozbiť ich a sklom si podrezať žili. "Viacerí z ´prominentov´ sa pokúsili o samovraždu", píše ďalej vo svojej knihe Eugen Löbl. "Ja sám som sa o to pokúšal tým, že som si rozhrýzol prsty a nasypal som si do rán špinu. No bez úspechu. Rany hnisali, boleli, a nič viac." Východisko v samovražde vraj hľadal aj Slánský: Rozbehol sa hlavou proti múru. No údajne tam dali akýsi mäkký obklad.
Ak sa väzeň priznal, jeho utrpenie na čas skončilo. Vrcholom slobody sa videlo byť zbavený zákazu sedenia. Vyšetrovanec so mohol dopisovať s rodinou, čítať knihy, kúpiť si niečo na jedenie a zbaviť sa tak večného pcitu hladu, ale mohol si aj vyjsť na vychádzku. Takejto lákavej ponuke málokto odolal. Keď však potom niekto svoje priznanie odvolal, vrátil sa starý režim. Keď už bolo isté, že väzeň svoje priznanie na súde neodvolá, mohla začať príprava na proces. Vyšetrovanec sa musel naučiť svoju výpoveď naspamäť. Napísal sa "otázkový protokol", tj protokol s otázkami, ktoré mu potom sudca bude dávať a väzňove odpovede. Potom sa urobila skúška. Referent dával otázky a väzeň odpovedal. Musel stáť ako pred súdom a referent režíroval. Upozorňoval, či hovorí dosť hlasno, pomaly, alebo rýchlo.
Po skončení "skúšok" sa všetky priznania spísali do definitívneho protokolu.

Vyšetrovanec sa ho musel naučiť naspamät, a potom nasledovali skúšky. Dvakrát denne. Väzňovi venovali osobitnú pozornosť. Udelili mu obhajcu a prišiel súd. Zopakovalo sa všetko, čo pri skúškach, s tým rozdielom, že teraz to už bolo naostro. Referent, ktorého obžalovaný pekne vypovedal, to pokladal za osobnú zásluhu. Často sa stávali nepríjemné nehody, kedže obžalovaní nesmeli nosiť traky ani opasky, často im teda padali nohavice. Stalo sa to napríklad Ottovi Šlingovi. Vtedy sa rokovanie muselo prerušiť, obžalovaného upodozrievali, že to urobil náročky a to samozrejme vrhlo tieň aj na referenta. Proces bol dokonale pripravený. Už pred procesom boli hotové otázky, odpovede, ale aj rozsudky.

Podľa § 78 ods. 3 trestného zákona obžalovaní Rudolf Slánský, Bedřich Geminder, Ludvik Frejka, Vladimír Clementis, Bedřich Reicin, Karel Šváb, Rudolf Mergolius, Otto Šling, Otto Fischl a André Simone sú obvinení z velezrady, sabotáže, vyzvedačstva a vojenskej zrady a odsudzujú sa na trest smrti. Podľa § 78 ods. 3 tr. zák. so zreteľom na ustanovenie § 22 ods. 1 tr. zák. obžalovaní Artur London, Vavro Hajdu a Eugen Löbl sú obvinení z velezrady, sabotáže a vyzvedačstva a odsudzujú sa na trest odňatia slobody doživotne. U všetkých obvinených vyslovuje s strata štátneho občianstva.

Paradoxom bolo, že takmer všetci obvinení a odsúdení zo spáchania trestných činov velezrady, sabotáže a rozvratu republiky sa aktívne alebo pasívne zúčatsňovali odboja v II. svetovej vojne proti fašistickému Nemecku a boli za takéto isté obvinenia (rozvracanie Nemeckej ríše, spolčovanie s ruskými a inými agentami) postihovaní, väznení a mučení v koncentračných táboroch.
Namiesto vďaky, úcty a obdivu boli vlastnou komunistickou vládou, ktorej sami pomáhali k víťazstvu a súčasne boli jej predstaviteľmi krátko po oslobodení Československa, potom, ako sa dostali k moci, uväznení a mnohí aj popravení.
Po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 boli všetky politické procesy ukončené, ale trvalo prakticky ešte desať rokov, pokiaľ boli všetci nespravodli odsúdení v plnej miere rehabilitovaní.

Eugen Löbl: "Bol som celkom normálny človek- ibaže už som nebol človekom.".

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Procesy s politickými väzňami tzv. "Protištátneho sprisahaneckého centra"