• Francúzsko sa stále nemohlo zmieriť s porážkou Nemeckom vo francúzsko-pruskej vojne v rokoch 1870-71, ani s vojnovými náhradami, ktoré muselo platiť.

Vojna však nakoniec vypukla na Balkáne v juhovýchodnej Európe. Táto oblasť bola ešte krátko predtým súčasťou Osmanskej ríše, ale Turci sa z nej stiahli a zanechali za sebou mocenské vákuum, o ktorého zaplnenie súperili RU s Ruskom. RU zvýšilo svoju expanzívnosť voči Srbsku. Srbi však nesúhlasili s pripojením k RU, presadzovali myšlienku vytvorenia Veľkého Srbska. Rozvíjalo sa národnooslobodzovacie hnutie proti RU a Turkom, ktoré bolo podporované Slovanmi, a najmä Ruskom. Odpoveďou RU na to bola colná vojna, keď RU uzatvorilo hranice so Srbskom. Roku 1908 RU anektovalo provincie Bosnu a Hercegovinu. Po neúčinných protestoch neskôr anexiu uznali aj Rusko, Osmanská ríša a Srbsko.
Roku 1912 sa malé balkánske štáty zjednotili do Balkánskeho spolku a začali vojnu proti Turecku, ktoré veľmi rýchlo porazili (1. Balkánska vojna). Ale vzájomné územné spory vyústili v roku 1913 do 2. Balkánskej vojny, ktorá sa skončila porážkou Bulharska Srbmi a ostatnými balkánskymi štátmi. Tieto dve vojny boli predohrou k I. svetovej vojne.

Príčiny vojny
Príčiny prvej svetovej vojny tkveli v množstve protichodných záujmov a napätí medzi európskymi mocnosťami. Tieto záujmy vyplývali z hospodárskej rivality vedúcich priemyslených štátov, z boja o zdroje surovín a odbytové trhy v agrárnych krajinách, z úsilia po koloniálnom vlastníctve a z rastúceho nacionalizmu.
• Nerovnomerný vývoj kapitalizmu - z neho vyplýva problém z Nemeckom, ktoré sa zjednotilo až v 70. rokoch 19. storočia. Po zjednotení nastal prudký hospodársky rozvoj, kedy Nemecko investovalo do školstva, vedy a techniky. Ihneď nabehli na nové technologické postupy a v niektorých oblastiach dokonca predbehli aj konzervatívne Anglicko. • Nové rozdelenie sveta - Nemecká ríša vstúpila do súťaže o rozdelenie sveta až vtedy, keď európske veľmoci Veľká Británia a Francúzsko mali svoje diely už zabezpečené. Nemecko sa s prihliadnutím na svoju hospodársku moc cítilo odsunuté a naliehalo na zmenu.
V napätí medzi európskymi mocnosťami sa utvárali obranné zoskupenia. Čoraz viac sa však presadzovala mienka, že existujúce napätie sa dá odstrániť iba vojnou. Tento názor podnecoval intenzívnejšie zbrojenie, a tým prípravu na vojnu. Pokus na 1. aj 2. mierovej medzinárodnej konferencii v Haagu v roku 1899 a 1907 o účinnú medzinárodnú kontrolu zbrojenia a o zabezpečenie mieru bol neúspešný, stroskotal na egoistickej mocenskej politike jednotlivých štátov. Zámienka
V roku 1914 už bolo Nemecko na vojnu pripravené, no neodvážili sa rozpútať vojnu, v ktorej by vystupovalo ako hlavný agresor.