Podmaňovanie polabskej zemi viedlo k vytvoreniu pohraničných oblastí-mariek v povodi Labe a jeho prítoku ( až k strednému a dolnému toku Odry ). Oto 1. rozdával v týchto markách bývalé majetky slovanských kniežat svojím vazalom, na ktoré muselo miestne slovanské obyvateľstvo ( patriace ku kmeňom Bodricov, Luticov a lužických Srbov ) robotovať a platiť im daň. V markách sa usilovne zavádzalo kresťanstvo a zakladali sa biskupstvá a kláštory. Nemecký feudály sa neobmedzovali len na ťaženie do slovanských zemí. Po spoločnom víťazstve nemeckých a českých vojsk nad Maďarmi ( v bitke na rieke Lech roku 955), ktoré učinilo koniec nájazdov Maďarov na Nemecko. Začalo nemeckú šľachtu vábiť bohaté Taliansko, odkiaľ sa dovážali hodvábne látky, krásne vykladané zbrane ai. Snaha podmaniť si Taliansko bola tým lákavejšia, že početní juhonemecký feudály ( už z doby ťaženia Pipina Krátkeho a Karola Veľkého) mali v severnom Taliansku (Lombardii) zavislé pozemkové majetky. Nemecký kráľ mal okrem toho záujem na ovplivnení pápeža, hlavy katolickej cirkvi na západe, aby upevnil svoju vládu nad duchovenstvom v Nemecku samom.
Oto1. využil politické roztrieštenie Talianska a oslabenie pápežskej kurie v polovici 10.stor. a podmanil si severné a čiastočne stredné Taliansko ( Lombardiu a Toskánsko) a potom donútil pápeža roku 962 aby ho korunoval za cisára.
Nová ríša, po vpáde do Talianska, bolo neskôr v 12. stor. pomenovaná ako „ Svätá ríša rímska národa nemeckého“. Toto pomenovanie vyjadrovalo úsilie cisárov rozšíriť nadvládu nad celú západnú Európu. Honosne meno nijak nezodpovedalo reálnej skutočnosti. Svätá ríša rímska, skladajúca sa z rôznych národností na rôznom vývojovom stupni, nemala jednotné politické stredisko.
Nadvláda císarov nad severným a stredným Talianskom bola do značnej miery formálna ( hoci početní nemeckí feudály získali to, čo chceli, t.j. ďalšie pozemky a ďalšie príjmy ). Každý cisár, ktorý vstupoval na trón, bol nútený dobývať cisarskú korunu a moc Talianska novými výbojmi. Výdaje na tieto vojny dopadali stále ako ťažké bremeno na plecia nemeckých roľníkov. Zároveň boli úplne zmarené pokusy Ota1. a jeho nástupcov podmaniť si južné Taliansko. Po talianských ťaženiach bolo Nemecko uplne vyčerpané.
Od konca 10. stor. začala moc cisarov slabnuť. Zároveň stroskotala aj zahraničná politika císarov na východe. Ukázalo sa, že podrobenie slovanských zemí nebolo pevné. Slovanské kmene Luticov a Bodritou sa na konci 10. stor. a na začiatku 11. stor. znovu zmocnili takmer vštkých svojich zemí.