Rovnako ako západofranský štát Francúzsko, odtrhol sa Východofranský štát Nemecko od riše Karolovcov po jej rozpade. Podľa Verdunskej zmluvy 843 prešli oblasti na východ od Rýna (územie Nemecka) do rúk jedného z vnukov Kraola Veľkého- Ľudivíta Nemca. Nemecko nebolo jednotné ani etnicky, ani politicky. Delilo sa na: Švábsko ( na hornom toku Dunaji), Bavorsko ( na východ od rieky Lech ), Fransko (na strednom toku Rýna a rieke Mohan) a Sasko s Durinskom ( medzi prítokmi Rýna a Labe). V prvej polovici 10 storočia bolo k nim pripojené ešte Lotrinsko (ústie Rýna a Šeldy takmer po horný tok rýna), kde bolo usadené zmiešané románske a nemecke obyvateľstvo. Rolu 1032 sa pripojilo aj kráľovstvo Burgunské.
Vo východofranskom štáte bol už známy 3-poľný systém. V hospodárskom živote Nemecka prevládalo poľnohospodárstvo. Vinárstvu sa darilo hlavne v porynskej oblasti. Na juhu Nemecka a v horských oblastiach Švábska a Bavorska bol chov dobytka.
PROCES FEUDALIZÁCIE
Na území skoršieho franského štátu, ktoré tvorilo terajšie Nemecko, t.j. oblasť medzi Rýnom, Labe a stredným tokom Dunaja, začal proces feudalizácie ešte za Karola Veľkého na celom území. Prebiehal pomaly a nerovnomerne. Príčinou tohto pomalého a nerovnomerného vývoja bola vzdialenosť od rímskej ríše. Feudalizácia najrýchlejšie prebiehala v Švábsku a najpomalšie v Sasku. S rozvojom feudalizácie, t.j. rast veľkostatkou s postupným znevoľňovaním roľníctva, menilo sa aj postavenie občiny-marky. Niekedy každý roľnik vlastnil pozemok (hufe), s ktorým mohol disponovať ako allodem, t.j. mohol ho ľubovoľne deliť, odkázať, darovať, predať. V spoločnom užívaní ostali len almendy – nerozdelená občinová pôda a pozemky: lesy, pastviská, pozemky okolo riek atd. Pri feudalizácii roľník ďalej obrábal pôdu, ale už nebol jej vlastníkom. Zmenil sa zo slobodného človeka na závislého na feudálnych pánov, alebo bol nevoľníkom úplne. Roľník musel odvádzať feudálnemu vlastníkovi rentu. Tento proces, kde strácal roľník svoju pôdu závisel od rozkladu občiny. Existovali ešte občiny, ktoré boli slobodné. Ale rôznymi poplatkami, súdnymi pokutami, vojenskou službou a priamym násilím veľkostatkárov, aj slobodní roľníci boli závislí na feudáloch. Feudalizácia sa však stretla aj s odporom znevoľňovaného roľníctva. Dokladom toho bolo povstanie stellingov v 9. storočí proti vlastnej šľachte a franským veľkostatkárom.za pomoci kráľovskej moci a cirkvi zdolávali odpor roľníkov.
V Nemecku v 10. a 11.

storočí neboli priaznivé sociálne a hospodárske podmienky pre štátnu centralizáciu ako v ostatných západoeurópskych krajinách okrem Talianska. Kráľovská moc v Nemecku bola dočasne upevňovaná len vtedy, keď feudálovia potrebovali ustrednú moc na zosilnenie moci nad znevoľňovaným roľníctvom, lebo vtedy, stála kráľovská moc v čele ich vojenských útokov. Spomalený vývoj feudalizmu v 10. a 11. storočí spôsobil, že nemecký feudály mali záujem o priame podmanenie susedných zemí. Preto sa snažili uspokojiť svoje snahy vo výbojoch. VZNIK NEMECKÉHO KRÁĽOVSTVA A OBNOVENIE CISÁRSTVA
Na začiatku 10. storočia za prvého predstaviteľa saskej dynastie (919 – 7024), kráľa Henricha1. Vtáčnika (919 – 936), tvorili všetky nemecké vojvodstvá jedno kráľovstvo. Od začiatku 10. stor. sa nazývalo nemeckým kráľovstvom.
Za Henricha Vtáčnika bola prevedená vojenská reforma. Súvisela s vpádom maďarských kmeňov, ktoré na konci 11. stor. obsadili Panoniu a podnikali odtiaľ najazdy na západnú Európu. V boji sa Henrich opieral o svojich sluhov neslobodného pôvodu a taktiež o vojsko slobodných sasov. Henrich vytvoril veľkú družinu rytierov – ťažkoodencov, vybudoval opevnenia – hradiská na hraniciach Saska a Durinska. Spojené sily nemckých vojvodstiev dosiahli roku 933 nad Maďarmi víťazstvo. Povstania veľkých feudálov proti kráľovskej moci však neustávali, a ich postavenie bolo na začiatku 10. stor. vrtkavé.
V polovici 10. stor. sa snažila kráľovská moc oprieť o cirkevných feudaloch (biskupy a opáti). Nástupcom Henricha Vtáčnika Oto1. (936-973) sa snažil zvýšit moc biskupov a opátov nad roľníctvom tým, že rozlišoval ich imunitné práva (udelením tkzv. Ottonských privilégií). Zato Oto1. začal od nich požadovať, aby vykonávali právnu a vojenskú službu, a svojvoľne, bez vedomia pápeža, biskupov menoval a zosadzoval. Táto politika sa nazývala „biskupskou politikou“ Ota 1., ktorú robil preto, aby využil cirkevných feudálov na skrotenie svetských feudálov, ale bolo to neúspešné.
Nemecké kráľovstvo viedlo od svojho vzniku dobyvačnú politiku proti Polabským Slovanom ( kmeňov bodritského a lutického zväzu). Polabský Slovania sa však postavili nemeckým feudálom na odpor. Aj keď povstanie jedného zo slovanských kmeňov, ratarov, bolo kruto potlačené, neviedla ani tá okolnost, že Henrich Vtáčnik dobyl hlavné stredisko Havolanov Míšeň k úplnému podmaneniu Polabských Slovanov. Neboli k Nemecku pripojene a jedine sľúbili prijať kresťanstvo a platiť daň.
Dobyvačná politika nemeckých feudálov proti Slovanom pokračovala aj za Ota1.

Podmaňovanie polabskej zemi viedlo k vytvoreniu pohraničných oblastí-mariek v povodi Labe a jeho prítoku ( až k strednému a dolnému toku Odry ). Oto 1. rozdával v týchto markách bývalé majetky slovanských kniežat svojím vazalom, na ktoré muselo miestne slovanské obyvateľstvo ( patriace ku kmeňom Bodricov, Luticov a lužických Srbov ) robotovať a platiť im daň. V markách sa usilovne zavádzalo kresťanstvo a zakladali sa biskupstvá a kláštory. Nemecký feudály sa neobmedzovali len na ťaženie do slovanských zemí. Po spoločnom víťazstve nemeckých a českých vojsk nad Maďarmi ( v bitke na rieke Lech roku 955), ktoré učinilo koniec nájazdov Maďarov na Nemecko. Začalo nemeckú šľachtu vábiť bohaté Taliansko, odkiaľ sa dovážali hodvábne látky, krásne vykladané zbrane ai. Snaha podmaniť si Taliansko bola tým lákavejšia, že početní juhonemecký feudály ( už z doby ťaženia Pipina Krátkeho a Karola Veľkého) mali v severnom Taliansku (Lombardii) zavislé pozemkové majetky. Nemecký kráľ mal okrem toho záujem na ovplivnení pápeža, hlavy katolickej cirkvi na západe, aby upevnil svoju vládu nad duchovenstvom v Nemecku samom.
Oto1. využil politické roztrieštenie Talianska a oslabenie pápežskej kurie v polovici 10.stor. a podmanil si severné a čiastočne stredné Taliansko ( Lombardiu a Toskánsko) a potom donútil pápeža roku 962 aby ho korunoval za cisára.
Nová ríša, po vpáde do Talianska, bolo neskôr v 12. stor. pomenovaná ako „ Svätá ríša rímska národa nemeckého“. Toto pomenovanie vyjadrovalo úsilie cisárov rozšíriť nadvládu nad celú západnú Európu. Honosne meno nijak nezodpovedalo reálnej skutočnosti. Svätá ríša rímska, skladajúca sa z rôznych národností na rôznom vývojovom stupni, nemala jednotné politické stredisko.
Nadvláda císarov nad severným a stredným Talianskom bola do značnej miery formálna ( hoci početní nemeckí feudály získali to, čo chceli, t.j. ďalšie pozemky a ďalšie príjmy ). Každý cisár, ktorý vstupoval na trón, bol nútený dobývať cisarskú korunu a moc Talianska novými výbojmi. Výdaje na tieto vojny dopadali stále ako ťažké bremeno na plecia nemeckých roľníkov. Zároveň boli úplne zmarené pokusy Ota1. a jeho nástupcov podmaniť si južné Taliansko. Po talianských ťaženiach bolo Nemecko uplne vyčerpané.
Od konca 10. stor. začala moc cisarov slabnuť. Zároveň stroskotala aj zahraničná politika císarov na východe. Ukázalo sa, že podrobenie slovanských zemí nebolo pevné. Slovanské kmene Luticov a Bodritou sa na konci 10. stor. a na začiatku 11. stor. znovu zmocnili takmer vštkých svojich zemí.

Ničili kostoly a pevnenie (hradiska), vybudované nemeckým duchovenstvom, a dobyli dokonca dŕžavy na ľavom brehu Labe. Sústava mariek a biskupstiev vytvorená za Ota1. bolo odstranená. Pokusy nemeckých feudálov v polovici 11, stor. podrobiť si zase slovanské oblasti zmaril statočný odpor Slovanov, hlavne Luticov, ktorí roku 1055 spôsobili ťažkú porážku predstaviteľovi novej, franskej dynastie na nemeckom tróne, Henrichovi 3. (1039-1056). Rovnako boli zmarené pokusy Henricha 3. podmaniť si maďarské kráľovstvo. Čechy sa mu podarilo učiniť na cisarstve závislými len formálne.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vznik a vývoj nemeckej ríše