Aj hrnčiari boli už vynikajúci remeselníci – špecialisti. Odev, tkaný z konope a ľanu, alebo z ovčej vlny, si zhotovovali zväčša po domácky. Bola to práca žien. Po domácky sa spracovávala aj koža a z nej obuv, opasky, remene. Pýchou veľkomoravského remesla bolo šperkárstvo. Rozvinuté poľnohospodárstvo a remeslá sa stali základom obchodu. Po Svätoplukovi prevzal žezlo jeho najstarší syn Mojmír, mladší Svätopluk sa stal kniežaťom nitrianskeho údelu. Po Svätoplukovej smrti sa Veľkomoravská ríša začína rozpadať. Po roku 906 – 907 sa všetky správy o Veľkej Morave strácajú. Pramene sa ani slovkom nezmieňujú o nejakej bitke s Maďarmi. Aj keď Mojmír sa niekoľkokrát zrazil v boji s Maďarmi, Frankmi a porazil ich. Veľkomoravská ríša zmizla z mapy Európy, aj keď to bol veľký štát s vysokou kultúrou. Všetky literárne pamiatky z tohto i neskoršieho obdobia sú písané po latinsky. Slovenský ľud žil svojím vlastným citovým a umeleckým životom. Mal svoje vlastné piesne, tance, príslovia a porekadlá, rozprávky a povesti. A len starí ľudia a igrici spievali a rozprávali báje o dávnych pohanských časoch. Spomínali v nich aj slávne dni Veľkej Moravy a ospevovali hrdinské činy kráľa Svätopluka a jeho bohatierov. Feudálny spoločenský poriadok medzičasom zapustil už aj u nás pevné korene a v druhej polovici 13. storočia prežíva vek mladosti a zrelosti. Ondrej II. Bol panovník ctižiadostivý a povahy veľmi nestálej – dobrodružnej. Za 20 rokov vlády sa 14-krát vypravil na čele kráľovského vojska na sever, za Tatry, robiť poriadok v susednej Haliči, najmä však s úmyslom pripojiť túto krajinu k svojmu kráľovstvu. Roku 1217 sa zúčastnil na 4. križiackej výprave do Svätej zeme. Svojich verných z kráľovského vojska bohato a štedro obdarúval a po návrate z križiackej výpravy rozdával kráľovské zeme a majetky a vyhlásil to dokonca za „nový systém“ vlády. Aby si však na druhej strane nahradil, čoho sa vzdal, väčšiu pozornosť začal venovať tzv. regálu, príjmov z pohraničných ciest, mýt, z daní a najmä razenia peňazí, do ktorých dával vždy menej zlata a striebra, ale úradnú hodnotu im ponechal. Krajina sa dostala nielen do hospodárskej krízy, ale aj do hlbokých vnútorných rozporov. Panovník totiž darúval pôdu so všetkým, čo na nej bolo, pravdaže aj s ľuďmi a poddanými. Často darúval aj celé župy. Zlatá bula bola víťazstvom kráľovských a hradských vojakov, servientov a jobagiónov. Kráľ sa v nej zaviazal, že v budúcnosti už nikomu nedaruje celú župu a zaručil sa im za ich majetky a slobodu.