Ak by kráľ nedodržal, na čo sa v Zlatej bule zaviazal, majú kráľovskí a hradskí vojaci právo vystúpiť proti nemu so zbraňou v ruke. V politických bojoch a zápasoch tohto obdobia Slováci ako celok nevystupovali. Slovenský ľud vo svojej drvivej väčšine tvoril bezprávnu pracujúcu masu poddaných. Postavenie slovenského ľudu na dedinách, ktoré patrili cirkvi, kláštorom alebo svetskej šľachte v porovnaní s hradskými ľuďmi a dvorníkmi bolo horšie a ustavične sa zhoršovalo. Roku 1235 zomrel Ondrej II. a vlády v celej krajine sa ujal Belo IV. Chcel navždy skoncovať so zmätkami v krajine a svojvôľou barónov. Usiloval sa predovšetkým zastaviť ustavičné zmenšovanie kráľovského majetku a rozklad kráľovských žúp. Preto Belo do každej župy vysielal komisie, ktoré mali preskúmať oprávnenosť starých donácií, darov pôdy a celých dedín cirkevným a svetským feudálom. V mnohých prípadoch sa zistila neoprávnená držba majetkov a preto im ich bez milosti odňali. Veľmoži znenávideli kráľa a či jeho krok bol spravodlivý alebo nie, v každom prípade nebol najšťastnejším práve v tomto období. Na konci 12. a začiatkom 13 storočia Džingischán zjednotil pod svojou vládou mongolské kmene a stal sa veľkým chánom Mongolska na širokých pláňach strednej Sibíri. Ich hlavným cieľom bola korisť a lup. Roku 1223 zjednotené mongolské kmene na rieke Kalke porazili spojené vojenské družiny juhoruských kniežat a kočovných Polovcov – kumánov. Roku 1240, po krvavých bojoch, mongolskí zajatci dobyli a vypálili Kyjev. Prestrašená Európa ich nazvala „ľuďmi z pekla“, pekelníkmi – Tatármi. Zvesti o blížiacom sa smrteľnom nebezpečenstve sa dostali aj na uhorský dvor. 11. apríla 1241 došlo na rieke Slanej k osudnému stretnutiu. Tatári obkľúčili vojsko kráľa a feudálov a na hlavu ho porazili. Kráľ so svojimi najvernejšími utekal cez východné Slovensko, Liptov, Turiec, Ponitrie na západ. Tatári vypálili jasovský kláštor, pálili a ničili v stoliciach Zemplínskej, Abovskej, Turnianskej a Gemerskej, až po Zvolenský les. Tatárskej záplave odolali už len najmocnejšie župné hrady, medzi nimi Trenčín, Nitra, Bratislava, Komárno, Fiľakovo a abovský Novohrad. Medzi ich hrdinskými obrancami bolo práve mnoho Slovákov. Bezbranný slovenský ľud bol vydaný na milosť a nemilosť, krutosti a plieneniu tatárskych vojsk. Zajatých vojakov a starcov nemilosrdne zabíjali, mužov, najmä remeselníkov a ženy odvliekli do zajatia. Mestečká boli v plameňoch, dediny opustené, polia neobrobené. Tatári spustošili všetko až k hraniciam Rakúska, Čiech, Moravy, Poľska, Sliezka, od Kumánska až k Dunaju. Celé Uhorské kráľovstvo bolo spustošené a vypálené.