Tatársky plen až po naše dni ostal v pamäti slovenského ľudu v jeho povestiach a rozprávkach.
Tatári odtiahli a slovenský ľud sa vracal z hlbokých lesov, dolín a tajných úkrytov do svojich domovov a na opustené, burinou zarastené polia. Aj kráľ, Belo IV. sa vrátil do spustošenej, vypálenej krajiny a vládol až do roku 1270. Osídľovanie prisťahovalcov zo susedných krajín na Slovensku nebolo novotou. V hospodárskom rozvoji najvýznamnejšiu úlohu zohrali „hostia“ z nemeckých krajín. Vďaka kolonizačnému ruchu sa staré boľavé rany z tatárskeho plenu zaceľujú a začína sa dokonca určitý hospodársky rozkvet. Plochy ornej a úžitkovej pôdy sa rozšírili. Popri starom radle sa objavuje ťažký, železom okutý pluh a brány so železnými klinmi. V 12. – 13. Storočí bolo v Západnej Európe mnoho kvitnúcich miest, ktoré sa stali strediskami obchodu a vyspelých remesiel. Hospodárske a politické výsady sem lákali nových obchodníkov a remeselníkov. Takúto politiku voči cudzím prisťahovalcom, najmä „hosťom“ z nemeckých krajín začal vo veľkom robiť aj kráľ Belo IV. Prvé známe mestské výsady na písme – privilégiá – udelil kráľ nemeckým hosťom, ktorí sa usadili v Trnave. Trnava dostala mestské výsady roku 1238. Pred tatárskym vpádom boli na mestá povýšené aj Krupina, Zvolen a Banská Štiavnica. Po odtiahnutí Tatárov ich počet rástol – Košice, Banská Bystrica, Gelnica, Kežmarok, Bratislava. Na Slovensku vzniklo mnoho dedín a miest, ktorých obyvateľstvo bolo úplne alebo čiastočne Nemecké. Preto v 14. storočí vznikajú národnostné spory medzi Slovákmi a Nemcami. Uhorsko sa rozpadlo na drobné feudálne kniežatstvá a krajinu ovládlo niekoľko feudálov- oligarchov. V tomto búrlivom období sa objavuje na javisku slovenských dejín Matúš Čák Trenčiansky. V prevej polovici 13. storočia sa stal ostrihomským arcibiskupom. Matúš Čák bol tipom dravého feudála, akých vynášala na povrch práve táto búrlivá doba. Bol vynikajúcim a udatným vojakom – rytierom, vypočítavým diplomatom , a predovšetkým ľstivým a bezohladným človekom, ktorý sa nezastavil pred ničím. Kráľ ho vymenoval za župana celej stolice a keď sa zaslúžil o pokorenie pánov z Kysaku , roku 1926 sa stáva palatínom, jedným z najvyšších hodnostárom v kráľovstve. Otvorila sa mu cesta k rýchlej a závratnej kariére, k moci a bohatstvu. Jeho panstvo sa rozprestieralo na území 12 stolíc a 30 hradov. Na trenčianskom hrade vydržiaval nákladný dvor ako kráľ. Mal takých úradníkov, aký boli na kráľovskom dvore, dával sa titulovať „knieža“ a choval sa ako nezávislý panovník. Uzatváral zmluvy zo zahraničnými dvormi, najmä z Habsburgovcami, na strane ktorých vystupoval aj ako vojenský spojenec. Na východnom Slovensku podobnými cestičkami nadobudol ohromné majetky Omodeus z rode Aba.