Stredovek histórie je ohraničený pádom Rímskej ríše a Renesanciou. Trval približne od 5. Storočia do Kolumbového objavenia Ameriky roku 1492. Stredovek bol obdobím rytierov, feudálov akresťanskej spirituality. Ku klúčovým udalostiam tejto epochy patrili križiacke výpravy a budovanie veľkolepých katedrál. Na začiatku 9. Storočia mal knieža Pribina hlavné hradisko v Nitre a z neho ovládal oblasť od Malých a Bielych Karpát až po Hron. Pribina však bol zo svojho kniežatstva vyhnaný so svojím synom Koceľom sa vydali dolu na juh Mojmírom- kniežaťom Moravanov nad Dunajom.Spojením týchto dvoch kniežatstiev (Moravské a Nitrianske)boli položené základy neskoršej Veľkomoravskej ríše.
Mojmír bol vládca, ktorý nerobil nijaké prekážky šíreniu kresťanstva vo svojej krajine. Či to už bolo slovom alebo mečom ale práve toto šírenie podporovalo jeho postavenie.
- Pribina s malým synom Koceľom dostal od kraľa Ľudovita Nemca veľké léno pri Blatenskom jazere na rike Sála. Okolo roku 861 v boji zahynul. Hodnosť kniežaťa i majetky po ňom zdedil jeho syn Koceľ, muž rozhľadený, kultúrny, ktorý sa hlboko zapísal aj do našich dejín. Práve v dobe, keď sa Koceľ ujímal držby, rozhodol sa Rastislav , aby zavŕšil nezávislosť svojej krajiny , obrátil sana pápeža Mikuláša so svojou žiadosťou o osamostatnenie Veľkomoravskej ríše zo stránky cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Pápež Mikuláš Rastislavovej žiadosti nevyhovel. Tak sa knieža Rastislav obrátil so svojou žiadosťou na byzanský dvor niekedy v prvej polovici roku 863. Byzanskému cisárovi Rastislavova žiadosť padla veľmi vhod. Mohol rozšíriť svoj vplyv do tradičných oblastí rímskej kúrie a priamo dp srdca záujmovej sféry Východofranskej ríše k strednému Dunaju. Za vedúcich misie vybrel brato Metoda a Konštantína. Na svoju cestu na Veľkú Moravu sa veľmi dobre pripravili. Z malej gréckej abecedy zostavil prvé slovanské písmo hlaholiku a do macedónskeho jazyka preložil výňatky z Evanjelia a byzantský Súdny zákon pre laikov. Koncom jesene 863 prichádza byzanská misia na Veľkú Moravu. Nebola to najpriaznivejšia doba. Zúrila tu vojna a krajinu znepokojoval kráľ Ľudovít Nemec. Konštantínovi a Metodovi nešlo iba o šírenie a upevňovanie kresťanstva. Na hlavnom veľkomoravskom hradisku, v sídle kniežaťa Rastislava, otvorili školu a zhromaždili okolo seba početných žiakov. Konštantín pokračoval vo svojej prekladateľskej činnosti. V tomto období preložil celé Evanjelium, Žaltár, breviár a iné bohoslužobné knihy.

Činnosť Konštantína a Metoda vo Veľkomoravskej ríši od samého začiatku narážala ma nenávisť franských kňazov. Obviňovali ich že zaviedli sloviensky jazyk ako bohoslužobný. Nový pápež Hadrián II. Schválil sloviensky jazyk za liturgický, rovnocenný latinskému, gréckemu a hebrejskému. Neskôr poslal aj bulu o tom kniežaťovi Rastislavovi, Koceľovi a Svätoplukovi. Metod a niektorí Konštantínovi žiaci boli vysvätení za kňazov. Konštantín vstúpil v Ríme do kláštora, prijal meno Cyril a 14. Februára 869 umrel. Metod sa vracia s vysvätenými kňazmi k moravským Slovienmi. Tam opäť zúrila vojna. Preto sa sprievod zdržal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Po rozhovoroch o Metodových plánoch ho Koceľ roku 869 s 20 žiakmi vysiela naspäť do Ríma so žiadosťou, aby ho pápež vysvätil za biskupa. Pápež Hadrián II. Obnovuje dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo (Sirmius), ku ktorému pripojuje aj Veľkú Moravu, Metoda vymenúva za panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta. Metod sa v novej hodnosti vracia ku Koceľovi a na Veľkú Moravu, aby sa ujal funkcie a pokračoval v začatom diele. Po bojoch sa Svätopluk stal Vladykom na Veľkej Morave. Bol to muž cieľavedomý, bystrý a tvrdý. Túto historickú udalosť o tisíc rokov neskôr ospieval v epose Svätopluk veľký slovenský básnik Ján Hollý. Svätoplukovým cieľom bola nezávislosť Veľkomoravskej ríše a moc. Na žiadosť Svätopluka bol arcibiskup Metód prepustený z väzenia bavorského kléru v roku 873 a biskup z Ankony ho odprevadil na Veľkú Moravu. 6. apríla 885 veľkomoravský a panónsky arcibiskup Metód zomrel.
V období vlády Svätopluka stáva sa Veľká Morava hodnou svojho mena. Niekoľko pokojných mierových rokov využil Svätopluk na rozširovanie hraníc a vplyvu Veľkomoravskej ríše na okolité slovanské kmene. Na východe rozšíril Veľkú Moravu až do Potisia, ne severe si podrobil kniežactvá Holasicov a Opolanov na rieke Odre, potom obsadil Slezanov, Vislanov, ako aj rozsiahle územia Bielych Chorvátov. V tejto dobe užšie pripútal k Veľkomoravskej ríši aj české kmene. Tieto krajiny však Svätopluk vojensky natrvalo neobsadzoval. Uspokojoval sa iba s odovzdávaním ročného poplatku, tribútu, a so šírením kresťanstva v nich. Veľká Morava bola na vtedajšie európske pomery mocný štát. Náležite vyvinula štátnu organizáciu, primeranú ideológiu, kultúru, a hlavne vyvinutú výrobu – roľníkov a remeselníkov, ktorí boli schopní vyrobiť viac, ako spotrebovali. Staré slovanské kmeňové zriadenia v tejto oblasti už dávno zanikli a vytvorilo sa nové spoločenské zriadenie – feudálne.

V posledných rokoch archeológovia, najmä v strednom a dolnom poriečí Moravy, odkryli celý rad obrovských veľkomoravských hradísk. Veľké objavy urobili aj v Nitre, na Bratislavskom hrade a na Devíne. V slovenskej oblasti veľkomoravského hradiska v Nitre, Bratislave a inde boli od samého začiatku uhorského štátu župnými hradmi. Veľkomoravské hradiská boli skôr opevnené mestá, ako hrady. Okolo nich sa sústreďovali početné osady remeselníkov a roľníkov.
Veľkomoravskí panovníci si vydržovali dvor, na niektorí z duchovných bol kancelárom. Bol tam aj továrnik – hospodár, ktorý obstarával všetko potrebné, stolovník, pohárnik. O dôležitých otázkach sa radil so svojimi kniežatami a veľmožmi. Vojenskou oporou vladyku bola jeho družina. Knieža ich odmeňoval podielom na koristi a všetkým, čo potrebovali. Družiny mali aj veľmoži a najmä župani, ktorí viedli do boja aj jednoduchý ľud bojujúci ako pešiaci. Vo Veľkomoravskej ríši bolo bežné aj otroctvo. Otrokmi sa mohli stať slobodní za prichytenie pri pohanských obetiach, za krádež, smilstvo a potom otrokmi boli najmä zajatci. Svoju cenu si však mohli odpracovať a tak sa vykúpiť. V starom Uhorsku, až do polovice 13. storočia otroci bývali ostrihaní na pol hlavy. Nad týmto spoločenským poriadkom bdel zákon, cirkev a najmä moc vladyku – štát. Základom veľkomoravskej spoločnosti a štátu boli tí, ktorí stáli na poslednej priečke spoločenského rebríčka – roľníci a remeselníci. Oni živili a šatili vládnúcu triedu. Stavali hradiská a chrámy. Vyrábali zbrane pre družiny, kniežatá, a veľmožov – županov. Domy roľníkov boli malé, jednopriestorové, zapustené do zeme. Stany bývali nabíjané z hliny, alebo vypletané z prútia a obhádzané hlinou, niekedy aj zrubené z dreva. Strechy pokrývali slamou alebo šindľami. V chyži bývalo otvorené ohnisko alebo pec. Vnútorné zariadenie bolo skromné.
Pestovali sa všetky druhy obilia, najmä proso. Sialo ručne. Kosilo sa srpmi a iba na trávu sa používali krátke kosy. Obilie uskladňovali v zbožných jamách hruškovitého tvaru – tam bolo najbezpečnejšie pred ohňom, ale aj pred vojnovým plienením. Na múku ho mleli zväčša ručne, v žarnovoch. V záhradkách a sadoch sa pestovali v podstate všetky dnes známe druhy zeleniny a ovocia. Poznali už aj vinohradníctvo. Rozšírený bol chov včiel v úľoch. Med bol jediným sladidlom. Z neho robili u všetkých Slovanov rozšírenú a obľúbenú medovinu. mali všetky druhy domácich zvierat. Jedným zo základných, vysoko špecializovaných remesiel u moravských Slovienov, bolo hutníctvo – výroba železa. Veľmi rozšíreným remeslom bolo stále hrnčiarstvo.

Aj hrnčiari boli už vynikajúci remeselníci – špecialisti. Odev, tkaný z konope a ľanu, alebo z ovčej vlny, si zhotovovali zväčša po domácky. Bola to práca žien. Po domácky sa spracovávala aj koža a z nej obuv, opasky, remene. Pýchou veľkomoravského remesla bolo šperkárstvo. Rozvinuté poľnohospodárstvo a remeslá sa stali základom obchodu. Po Svätoplukovi prevzal žezlo jeho najstarší syn Mojmír, mladší Svätopluk sa stal kniežaťom nitrianskeho údelu. Po Svätoplukovej smrti sa Veľkomoravská ríša začína rozpadať. Po roku 906 – 907 sa všetky správy o Veľkej Morave strácajú. Pramene sa ani slovkom nezmieňujú o nejakej bitke s Maďarmi. Aj keď Mojmír sa niekoľkokrát zrazil v boji s Maďarmi, Frankmi a porazil ich. Veľkomoravská ríša zmizla z mapy Európy, aj keď to bol veľký štát s vysokou kultúrou. Všetky literárne pamiatky z tohto i neskoršieho obdobia sú písané po latinsky. Slovenský ľud žil svojím vlastným citovým a umeleckým životom. Mal svoje vlastné piesne, tance, príslovia a porekadlá, rozprávky a povesti. A len starí ľudia a igrici spievali a rozprávali báje o dávnych pohanských časoch. Spomínali v nich aj slávne dni Veľkej Moravy a ospevovali hrdinské činy kráľa Svätopluka a jeho bohatierov. Feudálny spoločenský poriadok medzičasom zapustil už aj u nás pevné korene a v druhej polovici 13. storočia prežíva vek mladosti a zrelosti. Ondrej II. Bol panovník ctižiadostivý a povahy veľmi nestálej – dobrodružnej. Za 20 rokov vlády sa 14-krát vypravil na čele kráľovského vojska na sever, za Tatry, robiť poriadok v susednej Haliči, najmä však s úmyslom pripojiť túto krajinu k svojmu kráľovstvu. Roku 1217 sa zúčastnil na 4. križiackej výprave do Svätej zeme. Svojich verných z kráľovského vojska bohato a štedro obdarúval a po návrate z križiackej výpravy rozdával kráľovské zeme a majetky a vyhlásil to dokonca za „nový systém“ vlády. Aby si však na druhej strane nahradil, čoho sa vzdal, väčšiu pozornosť začal venovať tzv. regálu, príjmov z pohraničných ciest, mýt, z daní a najmä razenia peňazí, do ktorých dával vždy menej zlata a striebra, ale úradnú hodnotu im ponechal. Krajina sa dostala nielen do hospodárskej krízy, ale aj do hlbokých vnútorných rozporov. Panovník totiž darúval pôdu so všetkým, čo na nej bolo, pravdaže aj s ľuďmi a poddanými. Často darúval aj celé župy. Zlatá bula bola víťazstvom kráľovských a hradských vojakov, servientov a jobagiónov. Kráľ sa v nej zaviazal, že v budúcnosti už nikomu nedaruje celú župu a zaručil sa im za ich majetky a slobodu.

Ak by kráľ nedodržal, na čo sa v Zlatej bule zaviazal, majú kráľovskí a hradskí vojaci právo vystúpiť proti nemu so zbraňou v ruke. V politických bojoch a zápasoch tohto obdobia Slováci ako celok nevystupovali. Slovenský ľud vo svojej drvivej väčšine tvoril bezprávnu pracujúcu masu poddaných. Postavenie slovenského ľudu na dedinách, ktoré patrili cirkvi, kláštorom alebo svetskej šľachte v porovnaní s hradskými ľuďmi a dvorníkmi bolo horšie a ustavične sa zhoršovalo. Roku 1235 zomrel Ondrej II. a vlády v celej krajine sa ujal Belo IV. Chcel navždy skoncovať so zmätkami v krajine a svojvôľou barónov. Usiloval sa predovšetkým zastaviť ustavičné zmenšovanie kráľovského majetku a rozklad kráľovských žúp. Preto Belo do každej župy vysielal komisie, ktoré mali preskúmať oprávnenosť starých donácií, darov pôdy a celých dedín cirkevným a svetským feudálom. V mnohých prípadoch sa zistila neoprávnená držba majetkov a preto im ich bez milosti odňali. Veľmoži znenávideli kráľa a či jeho krok bol spravodlivý alebo nie, v každom prípade nebol najšťastnejším práve v tomto období. Na konci 12. a začiatkom 13 storočia Džingischán zjednotil pod svojou vládou mongolské kmene a stal sa veľkým chánom Mongolska na širokých pláňach strednej Sibíri. Ich hlavným cieľom bola korisť a lup. Roku 1223 zjednotené mongolské kmene na rieke Kalke porazili spojené vojenské družiny juhoruských kniežat a kočovných Polovcov – kumánov. Roku 1240, po krvavých bojoch, mongolskí zajatci dobyli a vypálili Kyjev. Prestrašená Európa ich nazvala „ľuďmi z pekla“, pekelníkmi – Tatármi. Zvesti o blížiacom sa smrteľnom nebezpečenstve sa dostali aj na uhorský dvor. 11. apríla 1241 došlo na rieke Slanej k osudnému stretnutiu. Tatári obkľúčili vojsko kráľa a feudálov a na hlavu ho porazili. Kráľ so svojimi najvernejšími utekal cez východné Slovensko, Liptov, Turiec, Ponitrie na západ. Tatári vypálili jasovský kláštor, pálili a ničili v stoliciach Zemplínskej, Abovskej, Turnianskej a Gemerskej, až po Zvolenský les. Tatárskej záplave odolali už len najmocnejšie župné hrady, medzi nimi Trenčín, Nitra, Bratislava, Komárno, Fiľakovo a abovský Novohrad. Medzi ich hrdinskými obrancami bolo práve mnoho Slovákov. Bezbranný slovenský ľud bol vydaný na milosť a nemilosť, krutosti a plieneniu tatárskych vojsk. Zajatých vojakov a starcov nemilosrdne zabíjali, mužov, najmä remeselníkov a ženy odvliekli do zajatia. Mestečká boli v plameňoch, dediny opustené, polia neobrobené. Tatári spustošili všetko až k hraniciam Rakúska, Čiech, Moravy, Poľska, Sliezka, od Kumánska až k Dunaju. Celé Uhorské kráľovstvo bolo spustošené a vypálené.

Tatársky plen až po naše dni ostal v pamäti slovenského ľudu v jeho povestiach a rozprávkach.
Tatári odtiahli a slovenský ľud sa vracal z hlbokých lesov, dolín a tajných úkrytov do svojich domovov a na opustené, burinou zarastené polia. Aj kráľ, Belo IV. sa vrátil do spustošenej, vypálenej krajiny a vládol až do roku 1270. Osídľovanie prisťahovalcov zo susedných krajín na Slovensku nebolo novotou. V hospodárskom rozvoji najvýznamnejšiu úlohu zohrali „hostia“ z nemeckých krajín. Vďaka kolonizačnému ruchu sa staré boľavé rany z tatárskeho plenu zaceľujú a začína sa dokonca určitý hospodársky rozkvet. Plochy ornej a úžitkovej pôdy sa rozšírili. Popri starom radle sa objavuje ťažký, železom okutý pluh a brány so železnými klinmi. V 12. – 13. Storočí bolo v Západnej Európe mnoho kvitnúcich miest, ktoré sa stali strediskami obchodu a vyspelých remesiel. Hospodárske a politické výsady sem lákali nových obchodníkov a remeselníkov. Takúto politiku voči cudzím prisťahovalcom, najmä „hosťom“ z nemeckých krajín začal vo veľkom robiť aj kráľ Belo IV. Prvé známe mestské výsady na písme – privilégiá – udelil kráľ nemeckým hosťom, ktorí sa usadili v Trnave. Trnava dostala mestské výsady roku 1238. Pred tatárskym vpádom boli na mestá povýšené aj Krupina, Zvolen a Banská Štiavnica. Po odtiahnutí Tatárov ich počet rástol – Košice, Banská Bystrica, Gelnica, Kežmarok, Bratislava. Na Slovensku vzniklo mnoho dedín a miest, ktorých obyvateľstvo bolo úplne alebo čiastočne Nemecké. Preto v 14. storočí vznikajú národnostné spory medzi Slovákmi a Nemcami. Uhorsko sa rozpadlo na drobné feudálne kniežatstvá a krajinu ovládlo niekoľko feudálov- oligarchov. V tomto búrlivom období sa objavuje na javisku slovenských dejín Matúš Čák Trenčiansky. V prevej polovici 13. storočia sa stal ostrihomským arcibiskupom. Matúš Čák bol tipom dravého feudála, akých vynášala na povrch práve táto búrlivá doba. Bol vynikajúcim a udatným vojakom – rytierom, vypočítavým diplomatom , a predovšetkým ľstivým a bezohladným človekom, ktorý sa nezastavil pred ničím. Kráľ ho vymenoval za župana celej stolice a keď sa zaslúžil o pokorenie pánov z Kysaku , roku 1926 sa stáva palatínom, jedným z najvyšších hodnostárom v kráľovstve. Otvorila sa mu cesta k rýchlej a závratnej kariére, k moci a bohatstvu. Jeho panstvo sa rozprestieralo na území 12 stolíc a 30 hradov. Na trenčianskom hrade vydržiaval nákladný dvor ako kráľ. Mal takých úradníkov, aký boli na kráľovskom dvore, dával sa titulovať „knieža“ a choval sa ako nezávislý panovník. Uzatváral zmluvy zo zahraničnými dvormi, najmä z Habsburgovcami, na strane ktorých vystupoval aj ako vojenský spojenec. Na východnom Slovensku podobnými cestičkami nadobudol ohromné majetky Omodeus z rode Aba.

Roku 1311 bol už pánom stolíc Abovskej, Zemplínskej, Užockej a spišským županom. Karola Róberta uznával za kráľa podľa toho ako mu to vyhovovalo. Vďaka podpore pápežskej stolice, najmä však pôžičkám talianskych bankárov, sa zlepšilo aj postavenie Karola Róberta. Roku 1311 sa dal už štvrtý krát korunovať za kráľa, tento raz už pravými svätoštefanskými klenotmi. Cítil sa už natoľko silným, aby k vernosti prinútil všetkých odbojných feudálnych pánov. Karol Róbert bol jeden z veľkých uhorských panovníkov – kráľ, hospodár a reformátor. Zabezpečil obrovské bohatstvo svojmu rodu Anjouovcom, dal do poriadku hospodárstvo krajiny, naplnil kráľovskú pokladnicu, čo umožnilo jeho synovi a nástupcovi Ľudovítovi Veľkému robiť v Európe „svetovú“ politiku. Hlavným zázemím úspechov a slávy uhorských Anjouovcov bolo práve Slovensko s obrovskými bohatstvami drahých kovov. V Uhorskom kráľovstve bolo odpradávna zvykom každoročne vymieňať peniaze. Karol Róbert sa rozhodol zaviesť razbu novej drobnej mince – zlaté a strieborné platidlo. V týchto časoch sa po celom Uhorsku a po susedných krajinách rozšírila správa o ohromných náleziskách zlata v potoku Rudnica a v Kremnických vrchoch. Zlatokopi sa sem zbiehali zo všetkých strán. Aby tu Karol Róbert podporil ťažbu a privábil sem baníkov, rozhodol sa dať najväčšej baníckej osade Kremnici, s ktorou neskôr splynuli aj susedné osady, privilégiá slobodného kráľovského mesta a založiť tu mincovňu. Základy zlatej Kremnice boli položené. Roku 1329 sa v mincovni razia strieborné uhorské groše. Od roku 1335 vychádzajú prvé zvonivé kremnické zlaté dukáty. Úspech hospodárskych reforiem Karola Róberta do značnej miery závisel práve od veľkého rozkvetu baníctva na strednom a východnom Slovensku. V Kremnici sa v polovici 14. storočia vydolovaná ruda drvila asi v 30 mlynoch a na čisté zlato sa tavili v 6 hutách. O 100 rokov neskôr tu už bolo 40 banských mlynov a 12 hút. V susednej striebornej Štiavnici sa v tejto dobe vyrobila polovica všetkého striebra vydolovaného v Uhorsku. Vyše 5000 kg ročne. Popri banských mestách začali mnohé mestá rozkvitať aj ako strediská obchodu a remesiel. Na západnom Slovensku na tzv. Českej ceste na najbohatšie a najväčšie mesto vyrástla Trnava. Tu už vtedy jestvovali združenia kupcov, gilda. Bratislava sa začala vzmáhať až v druhej polovici tohto storočia. Bohaté mestá sa v tomto období ohradili mohutnými hradbami, ktoré boli symbolom stredovekých mestských slobôd. Za hradbami žili v blahobyte i biede bohatí a úplne chudobní mešťania.

Obyvateľom mesta – mešťanom vysluhovali nimi zvolení richtári. V Banskej Štiavnici, ale aj inde, mal mestský súd právo odsúdiť previnilca aj na trest smrti upálením alebo sťatím.
Najvýraznejšie sa kultúra tejto doby prejavovala vo výtvarnom umení – staviteľstvo, maliarstve, sochárstve. Vo všetkých väčších, ale aj menších mestách po celom Slovensku sa stavali nádherné gotické chrámy, radnice ale aj domy patricijov, hrady kráľa a feudálov. Gotický štýl sa prejavoval aj vo výrobe nábytku.
Pre rozvíjanie slovenskej kultúry malo veľký význam aj štúdium slovenskej mládeže na Karlovej univerzite v Prahe. Slovenskí bakalári si prinášali nielen znalosti vtedajšej vzdelanosti, ale aj českej kultúry, najmä českého jazyka. Už z konca tohto storočia sa zachovalo na Slovensku niekoľko českých literárnych pamiatok, zväčša náboženských piesní. Sú to prvé kroky k udomácneniu češtiny, ako spisovného a literárneho jazyka v slovenskej feudálnej spoločnosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Stredoveké Slovensko - hospodársky, politický, sociálny a kultúrny profil