st. a jej logické dôsledky - politickú demokraciu a parlamentný systém. Poukazoval na to, že demokratické vlády ustanovené po prvej svetovej vojne sú nestabilné a neschopné riešiť hospodárske a politické problémy. Namiesto toho nevyberanými prostriedkami presadil vládu silnej ruky - teda silnú moc, ktorá na ceste za svojím cieľom sa nemôže obzerať na nijaké ohľady. Odmietli tým klasickú liberálnu myšlienku o slobode jednotlivca. Uctievanie moci a sily viedlo až k tomu, že fašizmus ako jediná politická ideológia pokladá vojnu za dobro (Mussolini: „Vojna je pre muža tým, čím je materstvo pre ženu".)
vytýčil zásadu, že jednotlivec existuje len v spoločenstve a len jeho prostredníctvom, preto všetky jeho práva musia byť spoločnosti absolútne podriadené. Liberálne spoločnosti uplatnenie práv jednotlivcov uskutočňovali pomocou systému demokratických inštitúcií. Fašistický systém takýto problém nemal. A pretože odmietol rovnosť ľudí, presadzoval hierarchické usporiadanie spoločnosti. Podľa fašistických ideológov spoločnosť sa skladala z najvyššieho vodcu s nespochybniteľnou najvyššou autoritou a neobmedzenou mocou, ďalej z elity (zloženej výlučne z mužov), ktorá sa zo spoločnosti vyčlenila svojimi schopnosťami. Zvyšok tvoria masy, ktoré musia byť v záujme vyššieho cieľa riadené a ovládané.
Za tento vyšší cieľ, ktorému treba slúžiť, fašizmus vyhlasoval národ usporiadaný podľa opísaných „prirodzených" princípov. Fašizmus však vzhliadal k idealizovanému modelu národa, ktorý údajne jestvoval v minulosti. Podľa takýchto vízií boli napr. predkovia Nemcov veľkým národom preto, že boli zbavení akýchkoľvek „nesúrodých", „cudzích" prímesí. K opätovnému dosiahnutiu mýtickej veľkosti a vznešenosti sa dá dospieť len novou čistotou. Preto fašizmus velebil rasové cnosti a odsudzoval akékoľvek „miešania" rás, kultúr či hoci myšlienok pripomínajúcich kozmopolitizmus. Vybičovaný a agresívny nacionalizmus sa stal hlavným prvkom fašistickej ideológie. Nevyhnutnosťou Nemcov údajne bolo utvoriť si „Lebensraum" (životný priestor), a to: revanšistickou vojnou, ktorá zlomí mocenské postavenie Francúzska, zničením Sovietskeho zväzu a predovšetkým ovládnutím národov celej východnej časti Európy - „menejcenných" národov - tak, tak ako sa na elitu a ovládané masy delili jednotlivci, tak sa rozdeľovali aj národy a celé rasy. Ako zdroj všetkého vnútorného zla boli označení Židia. A takýto boli podľa rasových zákonov nacistov nielen tí, ktorí sa hlásili k hebrejskému náboženstvu.