Nevynikal len odvahou a silou ale aj rozumom a šľachetnosťou.
Povstanie vypuklo roku 73 PNL v kasárňach gladiátorov v Capui, ktoré patrili Lentulovi Batiatovi, ktorý kupoval, cvičil a dodával otrokov pre gladiátorské hry. Spartakus bol v nich učiteľom šermu; kedysi slúžil v rímskej armáde, potom padol do zajatia (alebo zbehol), znova sa dostal do rúk Rimanom, bol zbavený slobody a predaný medzi nešťastníkov, ktorých úloha spočívala vo vzájomnom pobití pre zábavu publika. Prehovoril svojich druhov, aby dali život radšej za slobodu ako na pobavenie ostatných a asi sedemdesiat ich uprchlo. Cestou sa im podarilo zmocniť nákladu so zbraňami, potom namierili k Vezuv a opevnili sa tam. Keď v Capui zistili ich útek, vyslali za nimi oddiel vojakov; gladiátori ich však porazili a získali ďalšie zbrane. Nato vyslali proti nim z Ríma asi 3000 vojakov. Ich veliteľ Gaius Claudius Glaber obsadil jedinú cestu, ktorá viedla k vrcholu Vezuv a tak dúfal, že ich vyhladuje. Spartakus však prikázal narezať vetvy révy a spliesť z nich rebrík, po ňom sa spustili za chrbát Rimanov, prepadol ich a zahnal na útek, korisť z dobytého tábora rozdelil na rovnaké časti. Správy o úspechoch Spartaka podnietili k povstaniu ďalšich otrokov, zrejme tráckych, germánskych, galských vojenských zajatcov, pridali sa k nim aj pastieri z okolia a chudobní roľníci. Malá hŕstka sa pomaly rozrástla v niekoľkotisícovú armádu. Spartakus v nej zaviedol vojenskú organizáciu a disciplínu, menoval veliteľov oddielov a za svojich zástupcov menoval dvoch druhov z Capui, Oinomaa a Krixa. Netrvalo dlho a ovládli celú Kampániu; nové vojská Rimanov, vedené Publiom Valeriom, opäť odrazil. Až teraz si v Ríme uvedomili, že nejde o "akýsi nájazd lupičskej tlupy", ale o "jednu z najväčších vojen". Na rozdiel od vodcov sicílskych povstaní Spartakus sa nesnažil založiť štát oslobodených otrokov a nemal ani ambície stať sa kráľom. Nesnažil sa ani o zrušenie otroctva. Chcel len všetkych otrokov, vrátne žien a detí, ktorí sa k nemu pripojili aby sa dostali do svojej vlasti, kde by žili ako slobodní ľudia. Niektorí vodcovia po prvých bitkách sa snažili o útok na Rím, ale Spartakus presadzoval radšej "pochod za slobodou". Príslušníci jeho hnutia boli však z rôznych zemí, kým Rimania útočili držali pokope, potom sa ich cesty začali rozchádzať. Spartakus nakoniec rozhodol, že sa prebijú Itáliou a potom sa rozídu domov. Bol to odvážny plán, ale umožňoval udržať vojsko pokope. Senát teraz vyslal do vojny s otrokmi oboch konzulov.
Na jar roku 72 PNL sa Spartakus vydal na juh Itálie, jeho armáda pozostávala z niekoľko desiatok tisíc, mužov aj keď im chýbali roľníci z Kampánie, ktorí nechceli opustiť svoj domov.