Keď sa dostali k hranici Samnia, oddelil sa od nich Krixos s 3000 mužmi. Pravdepodobne sa chcel preplaviť do Ilýrie, bol však pri Garganskom pohorí jedným z konzulov porazený a zabitý. Spartakus potom postupoval rýchlym pochodom k Alpám, cestou porazil vojská druhého konzula a dostal sa až k Mutine. Tam sa mu postavil do cesty miestodržiteľ Predalpskej Gálie s 10 000 vojakmi; Spartakus ho tak isto porazil a otvorila sa mu cesta k alpským priesmykom. Tu sa však stalo, čo nikto nevie vysvetliť: obrátil svoje vojsko a zamieril na juh.
V Ríme nastalo zdesenie, akoby sa Hannibal blížil k bránam mesta. Senát zbavil oboch konzlov moci, čo ešte nikdy neurobil a udelil plnú moc Marcovi Liciniovi Crassovi, jednému úspešnému veliteľovi Sullovej armády. Bol to nesmierny boháč a tak si z vlastných prostriedkov zhromaždil šesť žoldierských légii; k ním potom pripojil obe légie konzulov. Aby obnovil ich bojového ducha dal ich zdecimovať, t.j. za strašných obradov dal každého desiateho vojaka popraviť. Podľa inej verzie potrestal ich týmto starobylým a už dávno neužívaným trestom za zbabelosť až potom, keď tiež aj pod jeho velením utrpeli porážku. Už nech bolo akokoľvek "stal sa pre svojich vojakov vätčším postrachom ako nepriateľ". Spartakus sa však pred bránami Ríma neobjavoval.
Nevieme presne, čo sa v tábore povstalcov odohralo. Je možné, že sa im zdala cesta cez Alpy príliš dlhá. Faktom je, že sa Rímu veľkým oblúkom vyhol a postupoval pobrežím stále na juh.Vojsko, ktoré za ním Crassus vyslal, porazil pri zrážke v Picenii, potom sa bez prekážok dostal až do Bruttia. Tam sa dohodol s pirátmi, že ho prevezú s celou armádou na Sicíliu. Piráti vzali peniaze a viac sa už neukázali. Povstalci sa potom pokúsili preplávať Mesinskou úžinov, ale na rozbúrenom mori sa im to nepodarilo. Keď sa to Crassus dozvedel, dal v bezpečnej vzdialenosti od ich tábora prekopať hlbokú priekopu od mora k moru cez celý bruttijský polostrov (skoro 50 km), aby ich doslovne orezal od Itálie. Povstalcom sa však počas zimnej búrky podarilo priekopu z časti zasypať a asi s tretinou armády zo slučky uniknúť. Crassus sa znovu obával, že Spartakus znovu zamieri na Rím a žiadal nové posily z celej ríše. Nebolo ich však už treba. Stalo sa, čo sa tak často stáva v tábore bojovníkov za slobodu, kvôli vnútorným nezhodám sa rozdelili. Gálovia a Germáni sa rozhodli tiahnuť na vlastnú päsť do Lukánie. Crassus ich z nenazdania napadol a v krvavej bitke ich skoro všetkých pobil. Potom sa vypravil proti Spartakovi, ktorého posilnili noví utečenci.