Rím 73-71 PNL. Povstanie otrokov pod velením Spartaka. Rímski vojvodcovia Gnaeus Pompeius a Marcus Licinius Crassus zastavujú povstanie otrokov vypuknuté v r. 73 PNL. Počas vojny v Španielsku r. 73 sa dostáva Rím do mimoriadneho nebezpečia. Asi sedemdesiat otrokov uteká z gladiátorskej školy v Capui. Pod velením potomka tráckeho kráľovského rodu Spartaka dokázali otroci behom niekoľko mesiacov zhromaždiť vojsko v sile sedemdesiat tisíc mužov, skladajúcich sa z utečených otrokov germánskeho, tráckeho a keltského pôvodu i z italských bezzemkov. Tieto zástupy plienili v Itálii, porazili niekoľko rímskych légii a dokonca ohrozili i samotné mesto Rím. Senát poveril potlačením povstania vojvodcu Marka Licinia Crassa. Crassus, najväčší obchodník otrokmi v Ríme, sa tejto úlohe venoval s veľkou pozornosťou, pretože nepokoje ohrozovali jeho výnosné obchody. Povstalci najprv ušli na Vezuv. Pôvodne plánovali prejsť na sever Itálie, prekročiť Alpy a vrátiť sa k svojim domovom. No keď ich Rimania obkľúčili zo severu, obrátili sa na juh a chceli sa dostať na Sicíliu. R. 71 PNL sa Crassovi podarilo poraziť Spartaka v bitke, v ktorej bol Spartakus zabitý. Rozptýlené zbytky jeho vojska utekajúce na sever zničil v severnej Itálii Pompeius. Pre zastrašenie dal Crassus 6000 otrokov ukrižovať na Via Appia. Už raz sa Rím dostal do podobnej nebezpečnej situácie, keď v rokoch 136-132 PNL ovládol asi 70 000 vzbúrených otrokov na Sicílii. Podobne, ani v Spartakovom povstaní nešlo vzbúrencom o to, aby zrušili otroctvo ako také. Svojimi vzburami len protestovali proti nespravodlivému zaobchádzaniu. Zvlášť ťažká bola situácia otrokov na veľkých statkoch, kde žili v neľudských podmienkach a na rozdiel od iných otrokov nemali najmenšiu možnosť vykúpiť sa z otroctva úsporami, ktoré by si nazhromaždili z odmien za dobrú prácu, ako napríklad otroci v remeselníckych dielňach. Preto otrocké vrstvy nemali žiadne vedomie príslušenstva. Podprobny opis:

Bolo to najväčšie povstanie otrokov v staroveku a otriaslo samými základmi rímskeho zriadenia; Rím potreboval k jeho potlačeniu cez tri roky. Zúčastnilo sa ho viac než 150 000 ľudí, z toho šesťdesiat až deväťdesiat mužov so zbraňou v ruke. Od ostatných povstaní sa odlišoval jeho rozsahom a tým že jeho jadro netvorili otroci z veľkostatku, ale gladiátori, pre ktorých bol boj remeslom. Povstanie malo vojenskú organizáciu a jeho vodca Spartakus, pôvodom Thrák (zrejme príslušník kráľovského rodu).

Nevynikal len odvahou a silou ale aj rozumom a šľachetnosťou.
Povstanie vypuklo roku 73 PNL v kasárňach gladiátorov v Capui, ktoré patrili Lentulovi Batiatovi, ktorý kupoval, cvičil a dodával otrokov pre gladiátorské hry. Spartakus bol v nich učiteľom šermu; kedysi slúžil v rímskej armáde, potom padol do zajatia (alebo zbehol), znova sa dostal do rúk Rimanom, bol zbavený slobody a predaný medzi nešťastníkov, ktorých úloha spočívala vo vzájomnom pobití pre zábavu publika. Prehovoril svojich druhov, aby dali život radšej za slobodu ako na pobavenie ostatných a asi sedemdesiat ich uprchlo. Cestou sa im podarilo zmocniť nákladu so zbraňami, potom namierili k Vezuv a opevnili sa tam. Keď v Capui zistili ich útek, vyslali za nimi oddiel vojakov; gladiátori ich však porazili a získali ďalšie zbrane. Nato vyslali proti nim z Ríma asi 3000 vojakov. Ich veliteľ Gaius Claudius Glaber obsadil jedinú cestu, ktorá viedla k vrcholu Vezuv a tak dúfal, že ich vyhladuje. Spartakus však prikázal narezať vetvy révy a spliesť z nich rebrík, po ňom sa spustili za chrbát Rimanov, prepadol ich a zahnal na útek, korisť z dobytého tábora rozdelil na rovnaké časti. Správy o úspechoch Spartaka podnietili k povstaniu ďalšich otrokov, zrejme tráckych, germánskych, galských vojenských zajatcov, pridali sa k nim aj pastieri z okolia a chudobní roľníci. Malá hŕstka sa pomaly rozrástla v niekoľkotisícovú armádu. Spartakus v nej zaviedol vojenskú organizáciu a disciplínu, menoval veliteľov oddielov a za svojich zástupcov menoval dvoch druhov z Capui, Oinomaa a Krixa. Netrvalo dlho a ovládli celú Kampániu; nové vojská Rimanov, vedené Publiom Valeriom, opäť odrazil. Až teraz si v Ríme uvedomili, že nejde o "akýsi nájazd lupičskej tlupy", ale o "jednu z najväčších vojen". Na rozdiel od vodcov sicílskych povstaní Spartakus sa nesnažil založiť štát oslobodených otrokov a nemal ani ambície stať sa kráľom. Nesnažil sa ani o zrušenie otroctva. Chcel len všetkych otrokov, vrátne žien a detí, ktorí sa k nemu pripojili aby sa dostali do svojej vlasti, kde by žili ako slobodní ľudia. Niektorí vodcovia po prvých bitkách sa snažili o útok na Rím, ale Spartakus presadzoval radšej "pochod za slobodou". Príslušníci jeho hnutia boli však z rôznych zemí, kým Rimania útočili držali pokope, potom sa ich cesty začali rozchádzať. Spartakus nakoniec rozhodol, že sa prebijú Itáliou a potom sa rozídu domov. Bol to odvážny plán, ale umožňoval udržať vojsko pokope. Senát teraz vyslal do vojny s otrokmi oboch konzulov.
Na jar roku 72 PNL sa Spartakus vydal na juh Itálie, jeho armáda pozostávala z niekoľko desiatok tisíc, mužov aj keď im chýbali roľníci z Kampánie, ktorí nechceli opustiť svoj domov.

Keď sa dostali k hranici Samnia, oddelil sa od nich Krixos s 3000 mužmi. Pravdepodobne sa chcel preplaviť do Ilýrie, bol však pri Garganskom pohorí jedným z konzulov porazený a zabitý. Spartakus potom postupoval rýchlym pochodom k Alpám, cestou porazil vojská druhého konzula a dostal sa až k Mutine. Tam sa mu postavil do cesty miestodržiteľ Predalpskej Gálie s 10 000 vojakmi; Spartakus ho tak isto porazil a otvorila sa mu cesta k alpským priesmykom. Tu sa však stalo, čo nikto nevie vysvetliť: obrátil svoje vojsko a zamieril na juh.
V Ríme nastalo zdesenie, akoby sa Hannibal blížil k bránam mesta. Senát zbavil oboch konzlov moci, čo ešte nikdy neurobil a udelil plnú moc Marcovi Liciniovi Crassovi, jednému úspešnému veliteľovi Sullovej armády. Bol to nesmierny boháč a tak si z vlastných prostriedkov zhromaždil šesť žoldierských légii; k ním potom pripojil obe légie konzulov. Aby obnovil ich bojového ducha dal ich zdecimovať, t.j. za strašných obradov dal každého desiateho vojaka popraviť. Podľa inej verzie potrestal ich týmto starobylým a už dávno neužívaným trestom za zbabelosť až potom, keď tiež aj pod jeho velením utrpeli porážku. Už nech bolo akokoľvek "stal sa pre svojich vojakov vätčším postrachom ako nepriateľ". Spartakus sa však pred bránami Ríma neobjavoval.
Nevieme presne, čo sa v tábore povstalcov odohralo. Je možné, že sa im zdala cesta cez Alpy príliš dlhá. Faktom je, že sa Rímu veľkým oblúkom vyhol a postupoval pobrežím stále na juh.Vojsko, ktoré za ním Crassus vyslal, porazil pri zrážke v Picenii, potom sa bez prekážok dostal až do Bruttia. Tam sa dohodol s pirátmi, že ho prevezú s celou armádou na Sicíliu. Piráti vzali peniaze a viac sa už neukázali. Povstalci sa potom pokúsili preplávať Mesinskou úžinov, ale na rozbúrenom mori sa im to nepodarilo. Keď sa to Crassus dozvedel, dal v bezpečnej vzdialenosti od ich tábora prekopať hlbokú priekopu od mora k moru cez celý bruttijský polostrov (skoro 50 km), aby ich doslovne orezal od Itálie. Povstalcom sa však počas zimnej búrky podarilo priekopu z časti zasypať a asi s tretinou armády zo slučky uniknúť. Crassus sa znovu obával, že Spartakus znovu zamieri na Rím a žiadal nové posily z celej ríše. Nebolo ich však už treba. Stalo sa, čo sa tak často stáva v tábore bojovníkov za slobodu, kvôli vnútorným nezhodám sa rozdelili. Gálovia a Germáni sa rozhodli tiahnuť na vlastnú päsť do Lukánie. Crassus ich z nenazdania napadol a v krvavej bitke ich skoro všetkých pobil. Potom sa vypravil proti Spartakovi, ktorého posilnili noví utečenci.

K rozhodnej bitke došlo na jar roku 71 PNL v Apulii, na dnes už neznámom mieste. Padlo v nej šesťdesiat tisíc mužov a medzi nimi aj Spartakus. Florus píše "a ako sa pod vedením gladiátora slušilo, zápasilo sa až do konca. Spartakus sa bil veľmi statočne, v prvej rade, ako veliteľ a tak aj zomrel". Ranených a zajatých dal Crassus pribiť na kríž, šesťtisíc takýchto krížov lemovalo potom Via Appia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk