Nieje náhodou, že nejstaršia listina týkajúca sa Spiša (1209), sa vzťahuje práve na územie v okolí Popradu. Píše sa v nej, že istý bemberský biskup (iné zdroje tvrdia, že kráľ Ondrej II.) predal listinou popisovaný majetk na rieke Poprad spišskému prepoštolovi Adolfovi a jeho sestre. Popravde, jednotlivé mestá, tak ako ich vnímame dnes, sa na svetlo dejín dostávajú až okolo roku 1256, hoci pôvodom sú oveľa staršie. Stáva sa tak pod vplyvom kolonializácie v polovici 13. storočia.

Základ osídlenia Spiša dal príchod Slovienov a sťahovanie Hunov na hranice dotykového územia medzi riekami Tisa a Hornád (Hornád-Poprad-Hnilec). Počas osídľovania mal významný vplyv na rozvoj regiónu rozdiel v západnom a východnom chápaní náboženstva, v budovaní hradísk, či zdokonaľovania sa mechanizmov spoločenského života. Postupné zdokonaľovanie budovania premysleného obranného systému hradov a hradísk na Spiši, ale aj ich stotožnenie sa z duchovnou špecifikáciou Spiša v rámci doby, má pre prítomnosť nezameniteľné následky, ktoré prezrádzajú tvár a charkter Spiša i jeho obyvateľov v geografickom a kultúrnom napojení aj hodnotách v národnom a nadnárodnom kontexte posledných storočí. Osídľovanie Spiša bolo formované najmä národmi a národnosťami (Slováci, Nemci, Poliaci, Maďari, Rusíni, Ukrajinci, Židia, Rómovia a iný), ktoré vo svojom spoločenskom, obchodnom, náboženskom ale aj politickom smerovaní dali prednosť vyhranenej národnej a národnostnej znášanlivosti v prostredí tej doby modernom.

Územie prichílilo spoločenstvá s nesúzvučným jazykom a rečou, ktoré sa navzájom dotkli a priniesli svoju kultúru a neprotirečili si. Sústredili sa cez reč, konfesiu, etiku bytia a tvorivosť na tomto území a urobili ho tým centrom odkiaľ sa Slovania vypravili do Európy, ale odkiaľ zas Európa uskutočňovala svoje obchody na východ. Jedným z najvýznamnejších podielov na formovaní spišskej kultúry mal rozkvitajúci obchod na jeho území. Za najstaršiu priamu písomnú zmienku o Spiši sa považuje listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. V poľskej kronike autora Jana Dlugosza z roku 1132 sa Spiš spomína v latinčine ako kraj medzi šrišom a povodím Váhu na tzv. Veľkej ceste „Magna via“, ktorá smerovala z východu na západ a na spiši tvorila spojnicu medzi týmito územiami. Ruská kronika, tzv. Ipatijevskyj letopis z roku 1212 spomína križovatku ciest z východu na západ, cez Sliezko a Nemecko do západnej Európy a cez priesmyk medzi Vysokými Tatrami a Slovenským rudohorím a ďalej povodím rieky Poprad, cez Poľsko až do Pobaltia či do Ruska. Spiš patril v stredoveku medzi nárazníkové politické územie.