Spišská kultúra

Pod termínom spišská kultúra možeme rozumieť ustálený a vyčlenený geografický a spoločenský priestor, v ktorom sa uskutočňujú v súlade s časom a napredujúcimi spoločensko-historickými procesmi také javy, ktoré mu vtláčajú nezameniteľné duchovné, kultúrne, etnické, ale aj iné spoločenské kvality. Tento termín sa týka Spiša ako geografického, kultúrneho, ale aj politického regiónu, ktorý si postupne počas jestvovania jednotlivých spoločenských systémov v ňom pôsobiacich, vytvoril špecifické dotykové až priesečníkové postavenie geografického umiestnenia v rámci kontinentu. Historický kultúrny Spiš sa stal počas svojho pôsobenia jedným z rozhodujúcich bojísk politického emancipovania sa slovenského národa v ceste za svojou samostatnou identitou. Nech už boli záujmy jeho predstaviteľov a mocipánov v minulosti akékoľvek, či mocichtivé, smerom von zo Spiša s cieľom ovádnuť svet, alebo naopak mocichtivé do vnútra so zámerom izolovať sa, vždy nad nimi zvíťazila reagujúca dynamika jednoty v mnohosti, a to prinášalo regiónu výmenu a zrýchlený pohyb materiálnych, ale aj duchovných hodnôt. Na Spiši sa vytvárali kultúrne hranice medzi západnou a východnou Európou ako dôsledok pôsobenia ich vzájomnej nesúzvučnej orientácie nacionálnej identity, politickej organizácie, náboženskej filozofie a spoločenskej koncepcie človeka a jeho bytia. Križovatky obchodných a duchovných, politických a vojenských ciest, ktoré vedú cez Spiš vo vertikále sever-juh a v horizontále východ-západ, predstavujú tento región popri iných ústredných vlastnostiach jestvovania zložitého európskeho organizmu, ako región s významným historickým vplyvom v kontexte priebehu dejín Európy.

Idnetitu a neprenosný kolorit poskytuje Spišu v historickom a vývinovom priestore predovšetkým v ňom sústredené duchovné podložie tvorené z empírie, poznania, viery a rozlične motivovanej i orientovanej tvorby. Vytvárajú ju však aj kontrastne spoločensky motivované a dejinne relativizované prejavy strachu a obáv. Architektonicky a svojím významom v dejinách regiónu aj národa, či jeho politickej emacipácie nezastupiteľný symbol Spiša je monumentálny Spišský hrad. Spišský hrad

Jedna z najcennejších pamiatok Spiša, národná kultúrna pamiatka zapísaná spolu s okolím v roku 1993 do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Svojou rozlohou viac ako 4 ha je jedným z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Je dokladom vývoja našej architektúry od 12. do 18.

storočia, pričom hradný kopec bol osídlený už v mladšej dobe kamennej. Tu a na susednom kopci Dreveníku bolo administratívne centrum Spiša. Najstaršou časťou je kruhová veža, románsky palác a iné časti horného hradu z 13. storočia. Od roku 1464 patril hrad rodine Zápoľských, v 16. storočí Thurzovcom a napokon Csákyovcom. Na hrade prebiehajú od roku 1970 rozsiahle konzervačné práce, v súčasnosti realizované v jeho východnej časti. Ich záverečným vyvrcholením bude románsky palác. Súčasťou hradu je sprístupnená archeologická a historická expozícia. Posledné dni otázka budúcnosti a samotnej existencie hradu opäť vystupuje na verejnosť, nakoľko v júni tohto roku bola statika hradu vážne narušená úderom blesku do časti jeho základov, ktoré úplne oslabil.

Sakrálne stavby a pamiatky, urbanistickým riešením vzácne stredoveké mestá, artefakty duchovnej kultúry v podobe škôl, tlačiarní, písomností, tlačí, spoločenskovedných diel, osobností a miestna ľudová kultúra sa premietajú do genézy nacionálneho a historického vedomia, ale aj do spoločensko-politického kontextu pre javy a udalosti napojené na spišskú duchovnú a materiálnu kultúru.
Jednu z najznámejších a svojim pôsobením aj najvýznamnejších sakrálnych pamiatok Spiša, tvorí areál Spišskej kapituly.

Spišská kapitula

Mestská pamiatková rezervácia, centrum cirkevnej správnej jednotky, leží na východnom svahu Martinského kopca, západne od Spišského Podhradia. Od konca 12. storočia je sídlom Spišského prešporstva a neskôr Spišského biskupstva. Dominantou je katedrála z prvej polovice 13. storočia v románskom a neskorogotickom slohu. Niekoľko krát ju upravili. Kaplnku Zápoľských pristavili v roku 1488 - 1499. Hlavný oltár sv. Martina, aj ďalšie oltáre sú neskorogotické z 15. storočia. Známa je románska plastika Biely lev. Oproti katedrále stojí pôvodne románsky a neskôr gotický a barokovo upravený biskupský palác. Nedaleko sa zachovali aj kanonie kapitulských kanoníkov. Celé mestečko je od začiatku 14. storočia opevnené. Dnes tu sídli bohoslovecká fakulta. Najstaršie poznatky o osídlení tohto regiónu siahajú až do predhistórie. Spiš totiž poskytol vzácny nález vyliatku mozgovne lebky pračloveka, ktorá sa našla v Gánovciach pri Poprade. Dnes sa tento nachádza v Národnom múzeu v Prahe. O tom, že územie bolo osídlené viac menej nepretržite, svedčia nálezy v Hôrke a v Gánovciach zo staršej doby kamennej; vo Veľkej z neskoršej doby kamennej; v Gánovciach, Machalovciach a Veľkej Lomnici z doby brondzovej a tiež nálezy z ostatných dôb až po dobu historickú.

Nieje náhodou, že nejstaršia listina týkajúca sa Spiša (1209), sa vzťahuje práve na územie v okolí Popradu. Píše sa v nej, že istý bemberský biskup (iné zdroje tvrdia, že kráľ Ondrej II.) predal listinou popisovaný majetk na rieke Poprad spišskému prepoštolovi Adolfovi a jeho sestre. Popravde, jednotlivé mestá, tak ako ich vnímame dnes, sa na svetlo dejín dostávajú až okolo roku 1256, hoci pôvodom sú oveľa staršie. Stáva sa tak pod vplyvom kolonializácie v polovici 13. storočia.

Základ osídlenia Spiša dal príchod Slovienov a sťahovanie Hunov na hranice dotykového územia medzi riekami Tisa a Hornád (Hornád-Poprad-Hnilec). Počas osídľovania mal významný vplyv na rozvoj regiónu rozdiel v západnom a východnom chápaní náboženstva, v budovaní hradísk, či zdokonaľovania sa mechanizmov spoločenského života. Postupné zdokonaľovanie budovania premysleného obranného systému hradov a hradísk na Spiši, ale aj ich stotožnenie sa z duchovnou špecifikáciou Spiša v rámci doby, má pre prítomnosť nezameniteľné následky, ktoré prezrádzajú tvár a charkter Spiša i jeho obyvateľov v geografickom a kultúrnom napojení aj hodnotách v národnom a nadnárodnom kontexte posledných storočí. Osídľovanie Spiša bolo formované najmä národmi a národnosťami (Slováci, Nemci, Poliaci, Maďari, Rusíni, Ukrajinci, Židia, Rómovia a iný), ktoré vo svojom spoločenskom, obchodnom, náboženskom ale aj politickom smerovaní dali prednosť vyhranenej národnej a národnostnej znášanlivosti v prostredí tej doby modernom.

Územie prichílilo spoločenstvá s nesúzvučným jazykom a rečou, ktoré sa navzájom dotkli a priniesli svoju kultúru a neprotirečili si. Sústredili sa cez reč, konfesiu, etiku bytia a tvorivosť na tomto území a urobili ho tým centrom odkiaľ sa Slovania vypravili do Európy, ale odkiaľ zas Európa uskutočňovala svoje obchody na východ. Jedným z najvýznamnejších podielov na formovaní spišskej kultúry mal rozkvitajúci obchod na jeho území. Za najstaršiu priamu písomnú zmienku o Spiši sa považuje listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. V poľskej kronike autora Jana Dlugosza z roku 1132 sa Spiš spomína v latinčine ako kraj medzi šrišom a povodím Váhu na tzv. Veľkej ceste „Magna via“, ktorá smerovala z východu na západ a na spiši tvorila spojnicu medzi týmito územiami. Ruská kronika, tzv. Ipatijevskyj letopis z roku 1212 spomína križovatku ciest z východu na západ, cez Sliezko a Nemecko do západnej Európy a cez priesmyk medzi Vysokými Tatrami a Slovenským rudohorím a ďalej povodím rieky Poprad, cez Poľsko až do Pobaltia či do Ruska. Spiš patril v stredoveku medzi nárazníkové politické územie.

Spoločenský život Spiša prekvital a rástol sústredený v hlavných centrách regiónu v mestách ako Levoča, Kežmarok, Spišská Sobota, Spišský Hrhov, Spišké Podhradie, Spišská Kapitula a Spišský Štvrtok. Tieto patrili medzi najhustejšie mestské osídlenia tej doby, kde tunajším Sasom roku 1271 udelil vtedajší kráľ krajové privilégiá. Európa mala v tom období eminentný záujem o vplyv na Spiši, nakoľko tento pôsobil v obchode a politike veľmi aktívne. Jedným z takýchto dôkazov je aj listina prideľujúca právo skladu mestu Podolínec poľským panovníkom roku 1292. Tento si chcel týmto posilniť postavenie Poľska vrámci jednej z najdôležitejších križovatiek medzi západnou a východnou, severnou a južnou Európou.

Uhorsko v čase rozvoja regiónu prežívalo vážnu politickú krízu, lebo k sporom medzi príslušníkmi arpádovskej dynastie pribudli rozbroje medzi vysokou a nízkou šľachtou.
Za tatársekho vpádu v rokoch 1241-42 sa zdalo, že sa Uhorsko stane korisťou Džingischána. Boje o Uhorský trón po vymretí arpádovcov (1301) opäť naznačovali vnútornú rízu viacnárodnostného Uhorska. Na konsolidovaní pomerov v Uhorsku záležalo v prvom rade cudzím kolonistom, ale aj pápežskej kúrii. Prílevom cudzích kolonistov sa urýchlil proces oddeľovania remesla od poľnohospodárstva, čo sa prejavilo rýchlym rozvojom mies, ich rastom a posilnení obranyschopnosti územia. Tieto sa dostávajú do úzkeho politického, administratívneho, ale aj ekonomického zväzku s ostatnými mestami na Spiši a zdieľajú spoločný osud až do roku 1876.

Poprad

Začiatky samotného Popradu sú oveľa temnejšie ako začiatky, dnes už jeho mestských častí (Veľká, Spišká Sobota, Sráže pod Tatrami, Matejovce), ktoré v období stredoveku zaujímali významné miesto na mape regiónu a Európy. V najstaršej zmienke o samotnom Poprade sa hovorí v roku 1256, v darovacej listine kráľa Bélu IV. ako o nemckej obci, čo sa prejavilo aj na vtedajšom názve mesta „Deutschendorf“. Tomu, že obec skutočne založili nemcký kolonialisti nasvedčuje i patrocínium farského kostola, ktorého patrónom je sv. Egíd. Tento bol uctievaný hlavne v západnej Európe (Francia, Porýnie), odkiaľ nemecký kolonisti prišli. Podnes kostol sv. Egídia s renesančnou zvonicou tvorí symbol mesta Poprad.
Osídľovanie okolia Popradu sa traduje do čias, kedy sa tu trvalo usadzovali Germáni, Tatári, Mongoli. Po odrazení tatarských nájazdov sa tu natrvalo usadzjú nemci, ktorí prevyšujú pôvodných obyvateľov a pripájajú Poprad do Spišského spolku Sasov. Neskôr Poprad na určitý čas pripadol Poľsku. V tom období tu vyrástol Popradský hrad, ktorého už len veľmi nejasné pozostatky prezrádzajú jeho existenciu na kopci Zámčisko nad Popradom v časti Kvetnica.

Postupne sa tu rýchlo rozvíjala admnistratíva a remeslá. Roku 1692 tu bola založená papiereň. Toto obdobie je považované za prelom manufaktúrnej a továrenskej výroby. Rok 1871 znamenal pre Poprad a jeho budúcnosť zásadnú zmenu. Bola postavená Košicko-Bohumínska železnica a Poprad sa stal dominantným centrom horného Spiša. Spišská Sobota

Spišská Sobota je historicky najstaršou a najvýznamnejšou, dnes už mestskou časťou Popradu, ktorá si uchovala historický ráz do dnešných dní. Spišsko Sobotské námestie krášlia do dnešných dní domy vybudované v renesančnom období. Toto prilákalo mnohých filmových režisérov, aby tu natočili historické scény do svojich filmov. Nachádza sa v severovýchodnej časti mesta Poprad nad riekov Poprad. K významným pamiatkam patrí kostol sv. Juraja, kde môžeme obdivovať neskorogotické krídlové oltáre a hlavný oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče. Celá mestská časť je vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Mestská časť bola v minulosti svojou výhodnou polohou predurčená na obchodovanie. Obchodovalo sa tu s tovarom z krajín od Baltu až po Stredozemné more. Z významných osobností, ktorí odtiaľ pochádzali sa spomína slávny rod Brokoffovcov. Istý čas tu pobudol aj uhorský kráľ Matej. So spišskej Soboty pochádzal aj významný a známy slovenský cestovateľ Móric Beňovský. Prvá zmienka o tejto mestskej časti je totožná s prvou zmienkou o Poprade - rok1256.

Kežmarok

Kežmarok - mesto s bohatou históriou ležiace na úpätí Vysokých Tatier. Jeho história siaha až do čias pred 10 tisíc rokmi, odkedy sú datované prvé známky osídlenia. Mesto Kežmarok vzniklo v 13. storočí spojením slovenského obyvateľstva s osadou nemeckých kolonistou. Mestské práva dostal v roku 1269. Ako slobodné kráľovské mesto získalo v 15. storočí aj ďalšie privilégiá, napr. právo slobodného užívania lesov, právo dvoch výročných trhov, právo používať erb, právo meča a právo atď. Významným medzníkom v histórii mesta bolo postavenie hradu v roku 1463. Majitelia hradu sa dlhé roky pokúšali mestu škodiť a privlastniť si ho. Táto vojna trvala takmer 250 rokov, prakticky až do roku 1702. Otvtedy je hrad majetkom mesta Kežmarok. Mal veľmi výhodnú polohu, nachádzal sa na dôležitej obchodnej ceste, spájajúcej Orient zo severom Európy. Rozvoj mesta bol preto rýchly. Tomuto svedčí aj fakt, že od 15. do 19. storočia tu pôsobilo 38 cechov, čím sa Kežmarok zaradil medzi prvé štyri mestá na území Slovenska. V roku 1950 bolo centrum Kežmarku vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu, jedno zo šestnástich na Slovensku.

Nachádzajú sa tu dve národné kultúrne pamiatky - Lýceum (s jednou z naväčších historických školských knižníc v strednej Európe) a drevený artikulárny kostol z 18. storočia.

Spišský Štvrtok

Na juhozápadnom okraji Levočských vrchov sa nachádza obec, ktorá sa prvý krát písomne spomína v roku 1263. Svoje pomenovanie dostáva od trhov, ktoré sa tu konali vo štvrtok. V stredoveku bol Spišský Štvrtok významným mestečkom, neskôr v roku 1444 sa dostal do rúk Jána Jiskru, ktorý ho dal opevniť. Od roku 1465 bol poddanským mestečkom Zápoľských, neskôr Thurzovcov a Csákyovcov. V roku 1668 si tu minoriti postavili kláštor v rannobarokovom slohu. V obci je gotický kostol, ktorého počiatky spadajú do doby pred tatárskym vpádom. S kostolom je spojená kaplnka Zápoľských. Dali ju v roku 1473 postaviť uhorský palatín a dedičný spišský župan Štefan Zápoľský. Svojou architektúrou sa radí k vrcholom gitiky na Slovensku.

Spomedzi všetkých meovaných miest, ktoré stáli pri zrode regiónu Spiša a dali základ jeho rozvoju a kultúrnemu charkteru, najväčšiu pozornosť si zaslúži mesto Levoča, ktoré bolo počas najväčšieho rozmachu Spiša jeho politickým, duchovným, ekonomickým a administratívnym centrom a to po vštkých stránkach. Levoča si preto z hiostorického hľadiska a z pohľadu rozvoja a zrodu spišskej kultúry zaslúži bližší a podrobnejší opis než ostatné mestá regiónu. Napokon Levoča je ešte dnes hlavnou dominatou kultúrneho dedičstva tých čias. Levoča

Archeologický výskum dokázal, že Levoča bola osídlená už v mladšej dobe kamennej. Našli sa sídliská ľudí volutovej a bukovohorskej kultúry, žil tu človek - tvorca kamennej keramiky a svoje sídlo a popolnicové pohrebisko tu mali aj zástupcovia lužickej kultúry z ladšej doby bronzovej. V podobe rôznych nálezov tu zanechali svoje stopy naši predkovia z doby laténskej a tiež obyvatelia slovanského sídla z čias veľkomoravských.

Hľadanie dôkazov o tomto pravekom a starovekom osídlení nas zavedie an miesa kde ležala „Stará Levoča“? Toto hľadanie nás zavedie k vyvýšenine po ľavej strane cesty, ktorá vedie z Levoče do Spišskej Novej Vsi. Pod kopcom, ktorý je dnes známy ako Stará Levoča, vykopali archeológovia základy románskeho kostola úctyhodných rozmerov. Dĺžka kostola je 23,5 m; šírka lode je 12 m; absida má niečo vyše 8 m. Bol to kostol sv. Mikuláša z pelomu 11. a 12. storočia. Tu na križovatke starodávnych obchodných ciest, ležala aj stará slovenská osada a tu bolo aj pôvodné jadro mesta. Ďalšia veľká osda, či mestečko sa nachádzala pri dnešnej Košickej bráne spolu s rotundovým kostolom z 11. storočia. Keď v 12.

storočí a tiež po pustošivých nájazdoch tatárov v roku 1241 prišli do Levoče nemecký kolonisti, našli tu pôvodné osady - mestečká, ktoré spolu s ich novými sídlami dali základ dnešnému mestu.

Nová stredoveká Levoča

Najstaršiu listinu v ktorej sa po prvý raz stretávame s Levočou, vydal uhorský kráľ Belo IV. v roku 1249 a spomínal v nej právny akt darovania pozemkov spišskému prepoštovi. Čítame v nej, že „hranica zeme zvanej Jablonov zostupuje k ceste, a vedie do Levoče“. Prvú zmienku teda nachádzame len o osem rokov neskôr po tatárskom vpáde. O 22 rokov neskôr vo veľkom privilégu kráľa Štefana V. z roku 1271 vystupuje už Levoča ako centrum provincie Sasov a spolu s ďalšími spišskými mestami užívajú už práva neskorých slobodných miest (majú už vlastnú samosprávu, súdnu právomoc, osobnú slobodu, právo ťažiť rudu, využívať lesy, vykonávať remeslo a obchodovať). Keď gróf spišských Sasov požiadal Karola Róberta v roku 1317 o nové potvrdenie týchto privilégií, označil kráľ Levoču ako svoje kráľovské mesto, pretože mu na jej rozvoji záležalo. Hneď v roku 1321 udelil Levoči významné právo skladu, ktoré donútilo každého obchodníka, prechádzajúceho cez mesto, vyložiť svoj tovar a počas 15 dní ho postupne predávať levočským kupcom. O tom, aká bola táto výsada dôležitá, svedčí aj fakt, že o právo skladu viedla Levoča dlhotrvajúci spor s mestom Kežmarok, ktorému sa ho podarilo získať iba lsťou. Spor vošiel do histórie ako „storočná vojna“ a víťazom bola nakoniec Levoča. Šťastie stálo i naďalej pri obyvateľoch Levoče. Nielen Karol Róbert s Anjou, ale i ďalší panovníci im venovali svoju priazeň. V roku 1402 ich oslobodili od práva skladu iných miest, v roku 1411 sa datuje rozšírenie tohto práva a v roku 1419 oslobodili levočských kupcov od platenia tridsiatkového cla po celom uhorsku. Napriek tomu, že levočanom vrtkavá šťastena ukázala aj svoju odvrátenú tvár v podobe požiaru spôsobeného husitskými vojskami v roku 1431, neprerušil sa jej ďalší sľubný rast. Vďaka výhodnej polohe na križovatke obchodných ciest a za výdatnej pomici ponovníkmi udelených politických i hospodárskych výsad, začali plynúť do mestských pokladníc i do mešcov kupcov a ďalších mešťanov financie, umožňujúce všeobecný rozvoj. Nastalo obdobie rozkvetu architektúry, vzdelanosti, kultúry, umenia i remesiel. Levoča na vrchole svojej slávy

Začiatkom 16. storočia, v čase keď na scénu vstupuje rezbár svetových kvalít, ktorého volali Majstrom Pavlom z Levoče, bola už Levoča prekvitajúcim mestom. Je známe, že počas 15. a 16. storočia vývoj Levoče dosiahol najvyšší stupeň. Aj keď Levoča mala výhodnú polohu a vlastnila dôležité výsady, veľakrát museli levočania urputne bojovať o to, aby si udržali pozíciu najvýznamnejšieho strediska obchodu na Spiši.

Aj v Pentapolitane, spolku piatich východoslovenských miest, ktorý sa sformoval ešte v 14. storočí, často čelili konkurencii iných miest, predovšetkým Košíc. Vývoj Levoče pribrzdila, ale nemohla zastaviť ani Moháčska katastrofa v roku 1526, ani boje o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským. Levoča sa musela vysporiadť aj s veľkými škodami, ktoré spôsobili požiare v rokoch 1550 a 1559. Silnému a bohatému mestu sa podarilo zdolať aj tieto pohromy a udržať si svoje významné postavenie až do konca 16. storočia. Levoču obkolesovalo dodnes zachované mestské opevnenie, ktoré sa niekoľko krát prestavovalo. Architektúra meštiackych domov na námestí postupne prechádzala z gotickej do renesančnej podoby, ktorú poznáme v súčasnosti. V renesančnom slohu bola postavená aj radnica. Strediskami duchovnej kultúry boli náboženské bratstvá a predovšetkým kostoly. V priebehu storočí to bol postupne kostol sv. Mikuláša, sv. Ducha, kostol sv. Jána a pravdepodobne aj kostol sv. Alžbety. Najvýznamnejší z nich je však chrám sv. Jakuba európskeho významu. Slúži ku cti mesta, že už od 15. storočia podporovalo vzdelanosť a časť penazí dávalo na školu. Jej rektorom v 16. storočí bol aj anglický poet Leonard Coxe. Bola tu tiež knižnica, lekáreň, kúpele a pôsobili tu aj lekári. Úroveň a vážnosť slobodného mesta Levoče vo vtedajšom uhorsku svedčí aj to, že si ju králi vybrali za miesto svojich schôdzok (išlo o návštevu Mateja Korvína v 1474 a stretnutie štyroch bratov Jágelovcov o 20 rokov neskôr, medzi nimi jedného poľského a jedného uhorského panovníka). Zdá sa, že v 15. a 16. storočí je vrcholom vývoja Levoče aj preto, že sa tu zišla táto vhodná kombinácia obchodníkov, remeselníkov, umelcov, vzdelancov i ostatných obyvateľov. Ich celoživotné snaženie sa pozitívne odrazilo aj na pozdvihnutí mesta. Výsledky pretrvali storočia a sú viditeľné podnes.

Levoča v období stavovských povstaní

Od dôb vojen s turkami na konci 16. storočia sa situácia v uhorsku skomplikovala a vyústila do stavovských povstaní. Tieto udalosti mali neblahý vplyv aj na ťažko vydobité miesto Levoče, ako honosného sídla Spiša. Uhorská šlachta vytláčaná zo svojich pozícií, našla východisko v protihabsburgskom odboji. Celé 17. storočie a ešte aj začiatok 18. storočia sa nesie v znamení šľachtických povstaní pod vedením Bočkaya, Betléna, Rákoczyho I. a II. a ďalších. Z obdobia kuruckých vojen sa zachovala aj literárne spracovaná legenda o levočskej bielej pani. Pokoja nepridávali ani náboženské spory spôsobené reformáciou a rekatolizáciou.

Ľudia trpeli vojnami a nebolo divu, že sa šírili morové epidémie. Vojny za spoločenskú a sociálnu spravodlivosť, ku ktorým pristupuje boj za národnú slobodu, sa striedali s odobiami pokoja. Podobne aj levočské remeslá a obchod prežívali etapy rozvoja a stagnácie. Nájdu sa však ľudia, čo aj vtedy, keď podmienky niesú optimálne, dokážu vytvoriť nové hodnoty a posunúť vývoj do predu. Takými boli aj bratia Bréwerovci. Z ich tlačiarne vzišiel okrem iných vzácnych tlačív, aj drevorezbami zdobený Orbis pictus v štyroch jazykoch, od Jána Amosa Komenského. Nový vzdelanci sa rodili na katolíckom gymnáziu a evanielickom lýceu. Ak na jednej strane boli dôsledky stavovských povstaní pre mesto katastrofálne v podobe ľudských strát a poškodených budov, na strane druhej sa v Levoči, sídle Spišskej stolice, práve v tomto období vytvorili podmienky pre rozvoj národného a kultúrneho života na Spiši, ale aj v celom Uhorsku. Levoča na začiatku novej epochy

Tu sa dostávame k podstate sebauvedomenia si slovenského národa, po stáročia utláčaného v mnohonárodnostnom Uhorsku, si začal uvedomovať svoju identitu, svoje práva na sebaurčenie a právo na slobodný národný a kultúrny rozvoj. Levoča v tomto vystúpení zohrala svoju významnú úlohu. Aj keď Levoča bola v povedomí ako nemcká, počet slovenských obyvateľov stúpal. V 40. rokoch 19. storočia sa Levoča odrazu ocitla v centre slovenského národného hnutia. V roku 1832 založil profesor Michal Hlaváček pri evanielickom lýceu v Levoči, Ústav reči a literatúry česko-slovenskej. Literárne nadaný členovia tu tradične tlačili svoje knihy a preklady, a tiež štúrovské časopisy v tlačiarni Jána Werthmüllera. Zásluhov tohto obrodenia a slovanského nadšenia sa slovenčina dostáva na gymnázium ako vyučovací jazyk. Literárne nadaní členovia ústavu publikovali svoje práce v almanachu Jitřenka. Keď na Bratislavskom lýceu zosadili z profesúry Ľudovíta Štúra, odišli jeho žiaci na protest zo školy a za miesto ďalších štúdií si vybrali práve Levoču. Život v meste, príchodom vzdelaných proslovensky orientovaných nadšencov nabral nové obrátky. Ján Francisci ihneď po svojom prícjode do Levoče založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá sa stala koordinátorom všetkých štúrovských literárnych spoločností. V slovenskom národnom obrodení mala dôležitú úlohu aj knižnica tohto študentského spolku a evanjelického lýcea. V Levoči sa začalo hrávať slovenské ochotnícke divadlo a v roku 1853 bola postavená budova mestského divadla.

Rozmach priemyslu, charakteristický pre toto obdobie v iných končinách krajiny, nenadobudol v Levoči väčších rozmerov, vynahradila jej to ale sláva na poli národnom. Z levočského kultúrneho prostredia vyšli jedny z najväčších osobností slovenských kultúrnych dejín (Ján Francisci, Ján Botto, Pavol Dobšinský, Ján Čajak) a mnohí iní. Spiš v storočiach vzájomného napätia, a predsa rešpektovaného susedského spolužitia európskych národov, vytvoril jedno z ohnísk ešte celkom nereflektovanej európskej integrácie. Tej integrácie, ktorá sa po páde železnej opony začala iba predpokladať no stále viac sa javí ako skutočná budúcnosť prirodzenej integrity európanov. Spiš sa v tomto chápaní stáva pre ďalší proces prirodzeného spájania sa kultúrnej Európy signifikantný, ako historické ohnisko cesty za kultúrnou, duchovnou a politickou jednotou bez obmedzujúcich a izolujúcich hraníc. V priesečníku sever-juh a východ-západ sa v plodnej koexistencii stretli príslušníci veľkých i malých národov a národností, ktorí preukázali svoju zakotvenosť v reálnom bytí na tomto území. Z tejto plodnej koexistencie sa zrodilo unikátne kultúrne bohatstvo, ktoré nieje hybridom, ale ani mozaikou bez obsahu a formy. Je to otvorený a dynamický historický archetyp, v ktorom by sa európsky proces integrácie mal vzhliadnuť a súčasne by dával latentné podnety na novú aktívnu dynamiku. Znak jednej lokality sa tak stáva práve cez svoju jedinečnosť súčasťou novovznikajúcej mozaiky znakov národného identického prvku a splýva s ňou.

V duchovných dejinách slovenského národa patrí Spiš k lokalitám, ktoré svojím dozrievaním v čase znásobujú význam kultúrnych procesov na území Slovenska, ale aj za jeho regionálnymi hranicami. Práve tento región má dnes jedinečnú šancu, stať sa novou reálnou príležitosťou oživenia historických následkov a pôsobiť ako základ moderného historického vedomia svojho kraja, ale aj národa.




Zoznam použitej literatúry

P. Čornej „Dějiny evropské civilizace.“ Praha,1997

E. Križanová, „Slovenské hrady, zámky a kaštiele.“ Martin, 1987
D. Kusák

J. Huizinger „Jeseň stredoveku.“ Bratislava,1990

K. Plicka „Levoča.“ Martin, 1985

P. Švorc „Spiš v kontinuite času.“ Prešov, 1995

I. Chalupecký „Dejiny Popradu.“ Košice, 1998

E.Garajová, „Poprad a okolie.“ Košice, 1968
I.Chalupecký

N. Baráthová „Kežmarský hrad.“ Martin, 1989

E.A.Kosminskij „Dejiny stredoveku.“ Košice, 1951

P. Ratkoš, „Dejiny Československa.“ Bratislava, 1971
J. Butvin,
M. Kropilák

V. Šimko, „Poprad, mesto pod tatrami.“ Košice, 1981
A. Kuchár.