Doteraz sa nevedia historici úplne zhodnúť na tom, čo spôsobilo, že známa Veľká sfinga v Gize stratila nos. Nie je to však jediná „jazva“, ktorú si môžeme všimnúť: kráľovské slávnostné rúško má sčasti odlomené, chýba kráľovská kobra z čelenky, z kráľovskej brady ostal len kúsok. Najviac dokaličená je však tvár. Môžeme tu nájsť stopy po dláte, ale i kanónových guliach. Z toho je jednoznačne jasné, že jej súčasný zúbožený stav nemá na svedomí len púštny piesok a zub času.
Vedci sa domnievajú, že stopy po dláte pochádzajú zo 14. storočia a má ich na svedomí istý nábožný šejk, ktorý v nej videl porušenie Mohamedovho zákazu zobrazovať ľudskú tvár. No názory na stopy po kanónových guliach už nie sú také jasné. Pravdepodobne sú však za ne zodpovední mameluci. Tí v 18. storočí údajne používali sfinginu hlavu, vyčnievajúcu z piesku, ako cvičný terč pre svoje delostrelectvo a občas ju trafili.
V Európe je viac rozšírená verzia, podľa ktorej sú tieto stopy na Sfinge spájané s Napoleonovou armádou. No Napoleonova armáda bojovala práve so spomínanými mamelukmi. Okrem toho je dosť nepravdepodobné, že by Napoleon dovolil svojej armáde ničiť tak významnú egyptskú pamiatku. Je totiž známe, že Napoleon nešiel do Egypta „len dobývať, ale i objavovať veľkú ríšu na Níle“. Preto sám vybral na výpravu historikov, filológov, architektov, geometrov, botanikov, maliarov a archeológov a nikdy nezabudol pred bitkou vydať rozkaz: „Somáre a učenci doprostred!“ Svojím konaním tak položil základy egyptológie.
Sfinga však ukrýva mnoho svojich záhad. V prvom rade je rozdiel medzi sfingou gréckou a egyptskou. V gréckej mytológii to bola obluda so ženskou hlavou, levím telom a vtáčími krídlami. Bola dcérou stohlavého podsvetného obra Týfóna a jeho napolo hadej a napolo ľudskej manželky Echidny. Žila na vrchu Sfingiu a pocestným dávala hádanky. Kto ich nerozlúštil, zaplatil za to životom. Stala sa tak postrachom celého okolia a roztrhala mnoho ľudí, až kým s tým neskoncoval Oidipus, neskorší thébsky kráľ. Otázka znela: „Kto chodí ráno na štyroch, na poludnie na dvoch a večer na troch nohách?“ Keď Sfinga počula správnu odpoveď, zamávala krídlami a hodila sa zo skaly do mora.
Egyptská sfinga nebola obluda, ale vznešená bytosť, ktorej patrila posvätná úcta. Nemala ani krídla ako grécka Sfinga. Záhubu mala priniesť len tomu, kto by znesvätil miesto, čo strážila. Nebola osobou božskou ani polobožskou, tvorila kategóriu sama pre seba.