Najvýznamnejší slovanskí panovníci v 14. storočís

Vo feudálnych štátoch vládol panovník - knieža alebo kráľ. Panovník bol najbohatším feudálom. Dostával poplatky od obyvateľov, spolu so šľachtou a cirkvou patril k vykorisťovateľskej triede,ktorej patrila všetka pôda v krajine.
V Českom kráľovstve vládol Václav II. (1283-1305) Roku 1300 začal raziť nový druh mincí - pražský groš s vysokým obsahom striebra,ktorý sa stal vyhľadávaním platidlom po celej Európe.Václav II. sa pokúsil vytvoriť v strednej Európe veľkú ríšu, keď vyženil poľskú korunu a roku 1301 získal pre svojho syna Václava III. uhorskú
korunu. Roku 1304 odrazil vpád Albrechta Habsburského (pri Kutnej hore). Václav III.(1305-1306) už nestačil obhájiť moc přemyslovského rodu.Bol nútený sa vzdať uhorskej koruny,ale chcel ešte zachrániť poľskú korunu ťažením proti Vladislavovi Lokýtkovi- na tomto ťažení bol v Olomouci zavraždený (1306).Tak Přemyslovci
vymreli po meči.Roky 1306-1310 priniesli českému štátu rozbroje a zmätky. Pôsobením Albrechta Habsburského sa dostal na český trón jeho syn Rudolf (1306-1307), po jeho skorej smrti zvolila protihabsburská strana Jindřicha Korutánskeho (1307-1310) ,manžela Anny,sestry Václava III. Proti tomuto panovníkovi sa spojila časť šľachty a povolala na trón Jána Luxemburského,syna rímskeho cisára Jindřicha VII. a manžela Elišky Přemyslovny, dcéry Václava II. Ján Luxemburský (1310-1346) sa spočiatku usiloval obmedziť podiel šľachty na správe štátu. Neuspel,a tak sa radšej venoval medzinárodnému zabezpečeniu štátu. Po jeho smrti r. 1346 v bitke pri Kresčaku (storočná vojna) sa stal českým kráľom Karol IV. (1346-1378) a roku 1355 aj rímskym cisárom.V r. 1348 založil univerzitu v Prahe. Aj on sám bol veľmi vzdelaný. Ovládal 5 jazykov-český, latinský,talianský, francúzsky a nemecký. Karol IV. bol štyrikrát ženatý,narodilo sa mu 11 detí.Bol najslávnejším panovníkom v českých dejinách.Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn,Václav IV. (1378-1419), ktorý ani zďaleka nezdedil schopnosti svojho otca. Počas jeho panovania vypuklo husitské hnutie.
V Poľsku vládol Kazimír Veľký (1333-1370), ktorému sa podarilo znova zjednotiť Poľsko. Udržiaval aj priateľské styky s ostatnými panovníkmi. Kazimír dbal aj o rozvoj vzdelanosti. V meste Krakov založil univerzitu. Po ňom nastúpil na trón vtedajší uhorský panovník Ľudovít Veľký. Tak sa spojilo Uhorsko s Poľskom.Krátko po jeho smrti sa spojilo Poľsko s Litvou proti nemeckým rytierom.
Na balkánskom polostrove sa zatiaľ rozrastal srbský štát. Kráľ Štefan Uroš II.

Molutín(1282-1321) zahájil dobyvačnú politiku. Byzatskej ríši zabral mesto Skopje a povodie riek Bregalnice,horného Vadaru a Čiernej Driny, Bulharsku Braničevsko a zem medzi Hornou Moravou a Strymonom.Roku 1330 porazil Štefan Uroš III. Dečanský (1321-1331) Bulharov pri Velbužde a obsadil im niektoré
západobulharské mestá (Niš,Dubnica). Vrchol moci dosiahlo Srbsko za vlády Štefana Dušana Silného (1331-1355), ktorý dobyl celú Macedóniu okrem Solune, Albánsko, Thesálsko, Epir, Akarnániu a okolie Belehradu a Mačvu.Roku 1346 sa dal Štefan Dušan korunovať na cára Srbov a Grékov. Srbsko sa stalo najsilnejším štátom v juhovýchodnej Európe.Ale za Dušanovho syna Štefana Uroša V. (1355-1371, vymrela ním dynastia Nemajčinov) sa ríša neudržala a rozpadla sa na niekoľko kniežactiev. Neskôr ju ovládli Turci (1389). V 2.polovici 13.storočia získal Bosnu chorvátsky bán Pavol Šubič (zomrel r.1312), po ktorom Bosnu získal jeho syn Mladen Šubič. Po jeho vyhnaní z krajiny (1322) ustanovil uhorský kráľ Karol Róbert bosnianskym bánom Štefana Kotromaniča (1322-1353) Po jeho smrti sa stal bánom Štefan Tvrdko (1353-1391). Roku 1371 sa stala Bosna najmocnejším štátom v juhovýchodnej Európe (rozpad Srbska). Štefan Tvrdko využil priaznivú situáciu a stal sa nezávislým panovníkom. Rozšíril svoju ríšu o niekoľko srbských a chorvátskych
oblastí a po úspešnom boji s Uhorskom o Dalmáciu sa vyhlásil srbským a bosnianskym kráľom. Po jeho smrti sa Bosna rovnako ako predtým Dušanova
ríša (Srbsko) rozpadla na malé kniežatstvá. V Bulharsku sa na prelome storočia podarilo Teodorovi Svetoslavovi zlomiť tatársku nadvládu a zjednotiť pod svoju moc veľkú časť Bulharska, po jeho smrti však začali nové feudálne rozbroje.
Po porážke Velžbuďska uzavrel nový cár Ján Alexander (1331-1371) so Srbskom spolok namierený proti Byzantskej ríši. Udelením Vidinska staršiemu synovi Jánovi Sracimirovi (asi r. 1363) rozdelil Bulharsko na dva štáty (ríšu vidinskú a trnovskú, ktorú po jeho smrti zdedil syn Ján Šišman) a oslabil ho práve vtedy, keď bolo
ohrozované Tureckom. Litvu neustále ohrozovali nemeckí rytieri. Vojnami, sobášmi a zmluvami vytvorili Gedymin (1316-1341), Olgerd (1341-1377) a Jagello (1377-1386) ohromnú litovskú ríšu.Jej slabosťou bola feudálna rozdrobenosť,ktorá uľahčovala nemeckým rytierom lúpežné nájazdy.Litva nakoniec hľadala proti nim oporu v Poľsku.
Na začiatku 14. storočia sa severovýchodné Rusko rozpadlo na niekoľko kniežatstiev. Hlavou severovýchodného Ruska bol knieža, ktorý dostával jarlyk - listinu na veľkokniežatský trón.

Za vlády Daniela Nevského (umrel r.1303) sa zväčšilo územie moskovského kniežatstva takmer dvojnásobne.Danielov syn Juraj (1303-1325) dosiahol po boji s tverským kniežaťom Michalom - 1318 veľkokniežací trón, bol však vraždený Michalovým synom Dmitrijom. Veľkokniežací trón získal Michalov druhý syn Alexander.Roku 1328 dosiahol Danielov mladší syn Ivan Kalita s pomocou Zlatej Hordy znovu Veľkokniežací trón, ktorý potom natrvalo ostal v rukách moskovských kniežat.Vnuk Ivana Kalitu Dimitrij Donský (1359-1389) bol natoľko silným panovníkom,že rozhodoval v susedných kniežatstvách. O veľkokniežatský trón však musel znova zápasiť s Tverom, ktorý našiel spojenca v litovskom kniežati Olgerdovi. Litva v spojení s Tverom zahájila ťaženia na Moskvu (1386,1370,1372). Moskva sa však ubránila, prešla do protiútoku (1375) proti Tveru a prinútila sa ho vzdať. Keď si takto knieža Dimitrij upevnil svoje postavenie, odvážil sa k otvorenému zápasu so Zlatou Hordou. Roku 1380 bol chán Mamaj porazený. Mamajov nástupca Tochtamyš síce po dvoch ro- koch obnovil tatársko-mongolskú vládu nad Moskvou, ale jej význam ako strediska za národné zjednotenie neobyčajne narástol.