Na úvod je dôležité pochopiť, z akého dôvodu Egypťania mŕtvoly vôbec balzamovali. Veľmi dôležitým je slovo „ankh“ – život, ktoré pre Egypťanov znamenalo pozemský život a zároveň život posmrtný. Smrť a život boli dva pohľady na tú istú skutočnosť. Volanie pozemského života pôsobilo na ducha Egypťanov tak sugestívne, že ich priviedlo k viere, že požívať rovnaké radosti možno aj v ríši mŕtvych. Skôr než o smrť tu však ide o zmenu samotného života. Preto bolo treba pripraviť telo, aby znieslo takú dlhú cestu. Egypťania skutočne verili, že na prijatie nesmrteľnosti je nutné, aby telo zostalo čo možno najviac nedotknuté: rozložené telo si nezaslúžilo večnú odmenu. Tak sa zrodilo skutočné umenie balzamovania. Zabalzamované telá sa volali „múmie“ a ochranným bohom tohto umenia bol Anubi, strážca hrobov, ktorého znázorňovali so šakaliou hlavou. Dlhoročné výskumy múmií ukázali, že počas obdobia, v ktorom sa mumifikácia praktizovala, teda približne od roku 2800 pred n. l. až do obdobia arabského vpádu okolo roku 640, sa jej postupy i kvalita menili. Toto umenie dosiahlo svoj vrchol v období 1000-950 pred n. l. – vtedy neobmedzenú moc získali veľkňazi boha Amona (vládcu všetkých bohov). Na území dnešného Izraela vtedy vládli králi Šalamún a Dávid.
Herodotos opisuje tri kvalitatívne kategórie a tri rozdielne ceny za mumifikáciu. V najvyššej kategórii zomretému odstránili cez nosové dierky mozog. Väčšinu vnútorností, zvyčajne okrem srdca, vybrali cez rez na boku; ten sa vykonával pazúrikovým nožom. Potom nechali telo vysušiť. Pri menej nákladnej metóde zostávali vnútornosti v tele, ktoré sa pred vysušením napúšťalo cédrovým olejom. Pri najlacnejšej metóde sa telo jednoducho len vysušilo. Herodotove Dejiny však vznikali v čase, keď umenie mumifikácie už upadalo. V predošlom období sa zvyčajne odstránili vnútornosti i mozog a telo naplnili zmesou pilín, plátna a bahna. V čase najväčšieho rozmachu mumifikácie sa výplň vsúvala cez malé zárezy pod kožu. Náročné a jemné balzamovanie trvalo až 70 dní. V „dokonalom dome“, tak sa volala pracovná miestnosť, v prvom rade vybrali mŕtvole vnútornosti. Sušenie tela trvalo 40 dní. Najprv ho posypali suchým nátronom (hydroxidom sodným), soľou podobnou pracej sóde, ktorá sa voľne vyskytuje v prírode. Potom ho natierali „slzami, ktoré polievali nebešťania za Orizisa a Izidu“.