Aby hry mohli prebehnúť v pokoji, počas ich konania sa zastavovali všetky vojny. Toto „olympijské prímerie“ sa porušilo za dvanásť storočí len raz (roku 364 pnl.) a vinníkov za to prísne potrestali. Olympijské hry sa konali vždy v Olympii. Bolo to pokojné náboženské stredisko, kde žili len kňazi, ktorí sa venovali bohoslužbám a strážili hroby. Počas hier sa však Olympia zmenila na rušné mesto plné života a kvitnúceho obchodu. Okolo olympijského štadióna, do hľadiska ktorého sa zmestilo 40- až 60-tisíc divákov, vyrástol veľký stanový tábor, kde boli ubytovaní návštevníci hier. Na olympiáde sa mohli zúčastniť iba slobodní grécki občania. Prihlásiť sa však mohli len tí, ktorí pred súťažou desať mesiacov usilovne trénovali a bezprostredne pred začiatkom hier sa zúčastnili na mesačnom „sústredení“. Prísne zákony zakazovali ženám priblížiť sa počas súťaží k Olympii. Napriek tomuto zákazu Kallipateira, matka jedného z atlétov, neodolala pokušeniu vidieť svojho syna na pretekoch. Preoblečená za trénera sa dostala na štadión, ale jej lesť neostala utajená. Odhalili ju a podľa zákona odsúdili na smrť. Nakoniec ju však omilostili, pretože pochádzala zo slávnej športovej rodiny. Aby sa však podobný prípad nezopakoval, zaviedli v Olympii nové pravidlo: pretekári a tréneri museli prichádzať na štadión nahí. Olympijského víťaza si veľmi vážili. Jeho rodné mesto stálo údajne pod ochranou bohov, jeho samého pokladali za poloboha. Stavali mu sochy a do konca života bol oslobodený od daní. Nepoznáme síce časy jednotlivých víťazov v behu, ale zachovala sa správa o istom Polymnéstorovi, ktorého považovali za najrýchlejšieho Gréka. Podľa legendy zabehol sto metrov za šesť sekúnd, čiže o štyri sekundy menej ako dnešní špičkoví šprintéri. Odborníci sa jednoznačne zhodujú v tom, že takýto výkon nie je v ľudských silách.
Olympijské hry dosiahli najväčší rozkvet okolo roku 350 pnl. K zásadnej zmene došlo roku 146 pnl., keď Rimania dobyli Macedóniu. Na hrách sa odvtedy mohli zúčastňovať všetky národy, nielen Gréci. Vznikli nové olympijské disciplíny ako preteky záprahov, súboje gladiátorov a boje ľudí so zvieratami. Z pretekárov sa stali skutoční profesionáli, o víťazstvách a prehrách často rozhodovali podplatení rozhodcovia. Sám cisár Nero vyhral olympijské preteky konských záprahov. Všetci jeho súperi odstúpili ešte pred súťažou. Vedeli, že by ich popravili, keby sa opovážili zabrániť samovládcovi vo víťazstve.
Hoci sa už nebojovalo len čestnými prostriedkami, hry boli aj naďalej nesmierne populárne.