Budoval systém opevnených hradísk, ktoré v prípade franského útoku mali slúžiť obyvateľom ako útočisko. Na Morave nachádzali azyl utečenci z Východofranskej ríše. Keď Rastislav podporil odboj markgrófa Ratboda proti kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, Ľudovít zaútočil (855) proti Veľkej Morave. Rastislav sa tomuto útoku ubránil. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi. Rastislav využil svoje spojenectvo s Karolmanom na to, aby zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Rastislavove vojská vpadli na územie Blatenského kniežatstva. Pribina v roku 861 v boli s Moravanmi zahynul. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ, ktorý sa vyhýbal konfliktom s veľkomoravskými panovníkmi. Boje s Východofranskou ríšou však pokračovali.
V 40.–50. rokoch 9. st. zosilnela snaha susednej Východofranskej ríše o presadenie nadvlády nad silnejúcou VM. Veľkomoravské kniežatá (Mojmír, Rastislav)museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Nový veľkomoravský panovník Rastislav (846 – 870) uznal formálnu vernosť Východofranskej ríši , ale usiloval zároveň o upevnenie faktickej nezávislosti svojej zeme. Vládnucu vrstvu tvorili okrem ústredného kniežaťa veľmoži, družiny a duchovenstvo. Fary a kláštory mali v rukách kňazi cudzieho pôvodu. Na Veľkej Morave pôsobili misionári z Itálie a Byzancie, no väčšiu moc mali franskí kňazi, ktorí podliehali právomoci franských biskupov. Cudzí kňazi nemohli byť plnou oporou kniežacej moci, preto Rastislav v roku 861 žiadal od pápeža Mikuláša I. biskupa, ktorý by mu vychoval oddaných kňazov. Pápež však takýchto misionárov nemal a navyše nechcel narušiť práva juhonemeckej (salzburskej) cirkevnej provincie. Preto Rastislav požiadal roku 862/3 byzantského cisára Michala III., aby poslal na Veľkú Moravu vierozvestov. Cisár mu vyhovel a pre túto misiu vybral bratov Konštantína a Metoda, ktorí obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska Solúna. Mali vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu nezávislú od východofranských biskupov. Zavedenie slovanského písma a začiatok slovanskej literatúry znamenali prelom v duchovnej kultúre slovanských národov. Konštantín Filozof (Cyril, 827 – 869) získal vzdelanie na biskupskej škole v Solúne (dnes Thessaloniki v Grécku), teológiu a filozofiu vyštudoval v Konštantínopole. Pracoval ako knihovník a profesor dvorskej cisárskej školy, krátko pobudol v kláštore.