Vyjadril prekvapenie nad tým, že profesor teológie nie je pripravený obhajovať svoj názor, najmä pri pomyslení, že práve preto prišiel. Nemá čo ďalej rozmýšľať. Napriek tomu mu však cisár láskavo dáva čas do zajtra. Neprekvapilo to len Ecka, ale aj niektorých súčasných historikov. Prieviedlo ich to k domnienke, že Lutherova žiadosť bola vopred dohodnutá, že predtavovala spúčasť zdržiavacej taktiky Fridricha Múdreho. Ten, kto si spomenie na Lutherovu triašku pri jeho prvej omši, si však sotva takto vysvetlí jeho váhanie. Rovnako ako vtedy, keď chcel utiecť od oltára, bol teraz príliš vydesený pred Bohom, aby dal odpoveď cisárovi. Súčasne však musíme uznať, že Lutherova triaška pred Božím majestátom ho prieviedla pred plenárne zasadanie smenu. Na druhý deň sa zasadanie konalo vo väčšej sále, ktorá bola taká preplnená, že okrem cisára sotva niekto mohol sedieť. Hrôza z posvätného tajne pripravila Lutherovi možnosť byť vypočutý pred nemeckým národom.

Predvolali ho na druhý deň na štvrtú hodinu odpoludnia, ale pod tlakom rokovania sa jeho vystúpenie preložilo na šiestu. Tentoraz hovoril zvučným hlasom. Eck znova zopakoval svoju otázku z predchádzajúceho dňa. Luther odpovedal: „Najjasnejší cisár, najslávnejšie kniežatá a najdobrotivejší páni. Prosím o prepáčenie, ak som niekoho z vás neoslovil, ako sa sluší a patrí. Nie som dvoran, som iba mních. Pýtali ste sa ma včera, či sú tieto knihy moje a či sa ich zrieknem. Všetky sú moje, ale pokiaľ ide o druhú otázku, nie sú všetky jedného druhu.“

Toto bol šikovný ťah. Rozdelením svojich kníh na skupiny získal Luther možnosť rečniť, nielen odpovedať jednoducho áno, alebo nie.

Pokračoval: „ Niektoré pojednávajú o viere a živote tak jednoducho a evanjelicky, že dokonca aj moji úhlavní nepriatelia sú nútení považovať ich za hodné kresťanského výkladu. Ani sama bula nenakladá so všetkými mojimi knihami ako knihami jedného druhu. Keby som sa ich mal zriecť, bo by som jediný na svete, čo by zatratil pravdu, vyznávanú tak prieteľmi ako i odporcami. Druhá skupina mojich kníh burcuje proti spustošeniu kresťanského sveta skazením spôsobom života a učením pápežencov. Kto môže poprieť toto, keď všeobecné sťažnosti dosvedčujú, že pápežske zákony týrajú svedomie ľudí?“

Nie! Prerušil ho cisár.

Luther bez vzrušenia ďalej hovoril o „neuveriteľnej tyranii, ktorá stravuje nemecký národ. „ Keby som odvolal v tejto veci, otvoril by som dvere ešte väčšej tyranii a bezbožnosti, a najhoršie by bolo, keby sa ukázalo, že som tak urobil na žiadosť Svätej rímskej ríše.“ Toto bol šikovný apel na nemecký nacionalizmus, ktorý mal na sneme silné zastúpenie.