Šestnásteho apríla prišiel Luther do Wormsu na saskom krytom dvojkolesovom voze spolu s niekoľkými druhmi. Pred nimi šiel cisársky herold s orlom na svojom pláští. Hoci bol čas večere, dve tisícky ľudí sa vyhrnulo do ulíc, aby Luthera odprevadilo k miestu, kde sa ubytoval. Na druhý deň o štvrtej ho navštívili herold a cisársky maršál, ktorí ho bočnými uličkami, aby sa vyhli davom, priviedli na schôdzu cisára, kurfirstov a časti zástupcov stavov. Mních stál pred panovníkom, ktorý hlásil: „Tento človek zo mňa nikdy heretika nespraví.“
Táto scéna sa priam núka na dramatické vykreslenie. Na jednej strane Karol, dedič dlhej línie katolíckach panovníkov- romantika Maximiliána, katolíka Ferdinanda, ortodoxnej Izabely – potomok habsburskej dynastie, pán Rakúska, Burgundska, Holandska, Španielska a Neapolskeho kráľovstva, cisár Svätej rímskej ríše, panujúci nad rozsiahlejším územím než ktokoľvek iný okrem Karola Veľkého, symbol stredovekej jednoty, stelesnenie skvelej, i keď vytrácajúcej sa tradície; a pred ním obyčajný mních, syn baníka, ktorý nemal nič, o to čo by sa mohol oprieť, okrem svojej viery v Božie slovo. Stretla sa tu minulosť s budúcnosťou. Niektorí tento okamih považovali za počiatok novej doby. Dostatočne živý kontrast vnímal do určitej miery sám Luther. Bol si dobre vedomý, že ho nevychovali ako syna faraónovej dcéry, ale nepremáhalo ho ani tak to, že sa ocitol v prítomnosti cisára, ako to, že jeho – a rovnako aj cisára – vyzvali, aby sa zodpovedali pred Všemohúcim Bohom.

S otázkami sa na Luthera obrátil triersky oficiál Eck; samozrejme nešlo o Ecka z lipskej dišputy. Pred Luthera postavil stoh jeho kníh a spýtali sa ho, či sú tie knihy jeho. Práve táto otázka bola vlastne opätovnou priateľskou ponukou Glapiona. Luther mohol poprieť autorstvo diela O babylonskom zajatí cirkvi a vyvolať debatu o neoprávnených finančných a politických nárokoch pápežstva.núkala sa mu príležitosť spojiť a zjednotiť Nemecko. Sotva počuteľným hlasom odvetil: „Všetky tieto knihy sú moje a napísal som ešte aj iné.“

Pootvorené dvierka sa zavreli, ale Eck ich znova otvoril. „ Stojíš si za všetkými, alebo by si rád niektoré zavrhol?“

Luther uvažoval nahlas. „ Toto sa dotýka Boha a jeho slova. Toto postihuje spásu duší. O tomto Kristus povedal: Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom. Bolo by nebezpečné pvedať príliš málo, alebo povedať príliš veľa. Žiadam čas na rozmyslenie.

Cisár a snem sa poradili. Eck prieniesol odpoveď.