Rozpútala sa tvrdá prestrelka medzi tromi plukmi (32.,33.,66.) Severovietnamskej armády (SVA) a americkou 1. Aeromobilnou div. v pohraničnom údolí Ia Drang. Nik nečakal že by táto neskúsená (ale dobre vybavená) divízia mohla vybojovať prvé víťazstvo na účet Američanov. Výsledok bojov bol 3 561 zabitých severovietnamských vojakov pri strate 300 Američanov behom dvoch týždňov bojov. Bolo to víťazstvo v poslednej chvíli, ktoré odvrátilo hroziacu porážku Juhu. Hlavný veliteľ Am. vojsk vo Vietname Gen. W. C. Westmoreland bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na oddych, treba naňho vyvíjať neustály tlak, hnať ho a prenasledovať dokedy sa nevzdá alebo nepadne. Zahnať ho do džungle, ďaleko od miest a populačných centier kde sa nebude môcť spoliehať na okrádanie roľníkov ani na verbovanie nových odvedencov. To sa Američanom pod jeho velením čiastočne podarilo v roku 1967. V tomto období sa partizáni uchýlili k defenzívnej taktike čiže kládli míny, prípadne bambusové pasce do zakrytých jám, tejto taktiky sa pridržiavali až do odchodu Američanov. Klíma je vo Vietname na nevydržanie, vysoká vlhkosť vzduchu je raj pre najrôznejší hmyz. Najčastejšími miestami bojov boli páchnuce ryžové polia plné blata a pijavíc, prípadne neprechodná džungľa s hadmi a škorpiónmi. Vietnam nebol príliš prívetivým miestom. Roku 1967 začali byť v USA populárne protivojnové manifestácie. Na najväčšej z nich, ktorá sa konala vo Washingtone 13. mája sa účastnilo až 70 000 „bojovníkov za mier“. Demonštranti označovali Američanov bojujúcich vo Vietname za zradcov alebo vojnových zločincov a mávali vlajkami Vietcongu. Komunisti v Hanoji využili americkú verejnú mienku vo svoj prospech na sérií mierových rokovaní, po ich neúspešnom skončení pokračovali boje rovnakým tempom. Američania sa pokúšali zničiť siete tunelov, ktoré partizáni usilovne hĺbili. Tieto „podzemné pevnosti“ boli miestom kam sa odvážili preniknúť len tie najodvážnejšie Am jednotky. Partizáni nedokázali porážať Američanov cez deň, zatiaľ čo noc patrila im. Pokračovali aj každoročne sa opakujúce boje o ryžu v delte Mekongu (pretože partizáni boli zo severu zásobovaní iba zbraňami a muníciou, potraviny kradli hladujúcim roľníkom) a hlavne na hraniciach s neutrálnym Laosom v obkľúčenej am. základni Khe Sanh. Američania zvykli prenasledovať partizánov vrtuľníkmi. Vďaka prepracovanej taktike boli posádky vrtuľníkov schopné zlikvidovať za deň stovky partizánov. Zmasakrované jednotky SVA väčšinou ustupovali do neutrálnej Kambodže, kde sa zotavovali a pripravovali na nové boje.