Vietnamský konflikt 1964 - 1975
Francúzska Indočína sa po rokoch bojov o samostatnosť vymanila spod francúzskej nadvlády roku 1954. Rozdelila sa na Kambodžu, Laos, Severný (VDR) a Južný Vietnam (VR). Oba Vietnamy mali byť iba dočasne rozdelené 17. rovnobežkou. Behom 2 rokov mali v obidvoch častiach prebehnúť demokratické voľby po ktorých sa mala krajina opäť spojiť. Voľby sa neuskutočnili, komunisti ich ale aj tak nepotrebovali, krajinu sa rozhodli zjednotiť násilím. Už v roku 1961 začali prvé malé oddiely partizánov tzv. Vietcongu infiltrovať Južný Vietnam zo západu cez nechránenú oblasť hustých pralesov, pričom drzo narúšali suverenitu Laosu a Kambodže, cez ktoré prechádzali. Vytvorili si akúsi sieť ciest chodníčkov a táborov, odkiaľ sa pripravovali na útoky na juh, prípadne doplňovali svoje preriedené rady po návrate z bojov. Už od začiatku bola Saigonská vláda takmer bezmocná v boji proti partizánom, Juhovietnamská Armáda (JVA) cvičená Američanmi nedokázala zastaviť partizánov, ktorí už kontrolovali časť vidieka a ustanovili tam Republiku Južný Vietnam podľa komunistického vzoru. Preto začali Američania posielať do južného Vietnamu čoraz viac vojenských poradcov a zbraní. No napriek všetkému úsiliu rastúce počty poradcov vojnu vyhrať nemohli. Preto Američania využili incident z 2. augusta 1964, pri ktorom bol napadnutý am. torpédoborec Severovietnamskými torpédovými člnmi v medzinárodných vodách. Incident bol označený ako útok na Spojené Štáty. O dva týždne Americký Kongres rozhodol o priamom vojenskom angažovaní sa vo Vietname. Prezident Johnson nariadil bombardovanie strategických cieľov na území severného Vietnamu. Nezmyselné nariadenia aj samotný fakt, že až do roku 1970 nemohli byť napádané ciele za 20. rovnobežkou spôsobil letectvu zbytočne vysoké straty, bez valných výsledkov. V tej istej dobe bolo do Vietnamu premiestnených niekoľko divízií Americkej Armády i Námornej pechoty. Spolu s Američanmi bojovali na strane Južného Vietnamu aj Austrálski , Novozélandskí, Juhokórejskí, Taiwanskí ako aj Thajskí vojaci. Partizáni sa rozhodli poraziť juh ešte skôr, než naň vstúpi väčšie množstvo Američanov. Útok plánovali tak, že by rozdelil Južný Vietnam na dve časti útokom cez Centrálnu Vysočinu, oblasť obývanú najmä horalmi, ktorí spolupracovali a s Američanmi. Tí im na rozdiel od partizánov pomáhali. A tak 9. novembra 1965 ráno nečakane natrafili am. vojenské vrtuľníky na postupujúcich partizánov.

Rozpútala sa tvrdá prestrelka medzi tromi plukmi (32.,33.,66.) Severovietnamskej armády (SVA) a americkou 1. Aeromobilnou div. v pohraničnom údolí Ia Drang. Nik nečakal že by táto neskúsená (ale dobre vybavená) divízia mohla vybojovať prvé víťazstvo na účet Američanov. Výsledok bojov bol 3 561 zabitých severovietnamských vojakov pri strate 300 Američanov behom dvoch týždňov bojov. Bolo to víťazstvo v poslednej chvíli, ktoré odvrátilo hroziacu porážku Juhu. Hlavný veliteľ Am. vojsk vo Vietname Gen. W. C. Westmoreland bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na oddych, treba naňho vyvíjať neustály tlak, hnať ho a prenasledovať dokedy sa nevzdá alebo nepadne. Zahnať ho do džungle, ďaleko od miest a populačných centier kde sa nebude môcť spoliehať na okrádanie roľníkov ani na verbovanie nových odvedencov. To sa Američanom pod jeho velením čiastočne podarilo v roku 1967. V tomto období sa partizáni uchýlili k defenzívnej taktike čiže kládli míny, prípadne bambusové pasce do zakrytých jám, tejto taktiky sa pridržiavali až do odchodu Američanov. Klíma je vo Vietname na nevydržanie, vysoká vlhkosť vzduchu je raj pre najrôznejší hmyz. Najčastejšími miestami bojov boli páchnuce ryžové polia plné blata a pijavíc, prípadne neprechodná džungľa s hadmi a škorpiónmi. Vietnam nebol príliš prívetivým miestom. Roku 1967 začali byť v USA populárne protivojnové manifestácie. Na najväčšej z nich, ktorá sa konala vo Washingtone 13. mája sa účastnilo až 70 000 „bojovníkov za mier“. Demonštranti označovali Američanov bojujúcich vo Vietname za zradcov alebo vojnových zločincov a mávali vlajkami Vietcongu. Komunisti v Hanoji využili americkú verejnú mienku vo svoj prospech na sérií mierových rokovaní, po ich neúspešnom skončení pokračovali boje rovnakým tempom. Američania sa pokúšali zničiť siete tunelov, ktoré partizáni usilovne hĺbili. Tieto „podzemné pevnosti“ boli miestom kam sa odvážili preniknúť len tie najodvážnejšie Am jednotky. Partizáni nedokázali porážať Američanov cez deň, zatiaľ čo noc patrila im. Pokračovali aj každoročne sa opakujúce boje o ryžu v delte Mekongu (pretože partizáni boli zo severu zásobovaní iba zbraňami a muníciou, potraviny kradli hladujúcim roľníkom) a hlavne na hraniciach s neutrálnym Laosom v obkľúčenej am. základni Khe Sanh. Američania zvykli prenasledovať partizánov vrtuľníkmi. Vďaka prepracovanej taktike boli posádky vrtuľníkov schopné zlikvidovať za deň stovky partizánov. Zmasakrované jednotky SVA väčšinou ustupovali do neutrálnej Kambodže, kde sa zotavovali a pripravovali na nové boje.

Začiatkom januára 1968 prenikali Severovietnamskí vojaci naspäť v malých skupinách cez hranice na juh, kde sa sústredili v okolí miest a spájali sa opätovne do celkov. Takmer polovica vojakov JVA bola cez sviatky na dovolenkách u svojich rodín, a ani Američania neboli dostatočne pripravení. 30. januára 1968 skoro ráno spustili severovietnamci svoju najrozsiahlejšiu ofenzívu, ktorá sa začala na Nový rok v najväčší vietnamský sviatok. V mestách po celom južnom Vietname prebiehali boje. V Saigone sa rozpútal zmätok ku ktorému sa ešte pridali aj poplašné správy zle informovaných novinárov, takže Amerikou otriasla mylná správa, že sa partizánom podarilo obsadiť Am. ambasádu, správa takmer prerástla do národnej tragédie. Útok na Saigon bol ale veľmi roztrieštený na to aby uspel. Aj v iných mestách prebiehali tvrdé boje. Najmä v cisárskom meste Hue sa útočníci udržali až do konca mesiaca, po tom čo obsadili historické centrum mesta a opevnili sa v starobylej citadele. Iba v Hue bolo zabitých okolo 5 000 partizánov a 600 Američanov a Juhovietnamcov. V meste zahynulo 5 800 civilistov, väčšina z nich bola zastrelená komunistami, ktorí popravili každého, kto podporoval JVA alebo Američanov. Ofenzíva „Tet“ skrachovala behom 2 mesiacov, namiesto všeobecného povstania vyvolala iba odpor ku komunistom. Väčšie boje prebiehali neustále okolo obkľúčeného Khe Sanhu, po jeho odblokovaní chýbalo komunistom v Hanoji ďalších 10 000 súdruhov. Na vojenskej porade v Hanoji naliehal generál Tanh (veliteľ jednotiek SVA na Juhu) na Ho Či Mina, aby zastavil nezmyselné krviprelievanie, pretože na Severe sa už rodilo menej chlapcov než na Juhu zomieralo. Ho Či Min ale iba pokrčil ramenami a prikázal zvýšiť odvody. Po Tanhovej smrti dezorganizované rozpadajúce sa partizánske hnutie krvácalo. Prečesávacie obranné operácie znovu nenechávali komunistom čas na oddych. Väčšina preživších ale ušla do Kambodže. Partizáni sa na mierových rokovaniach ale správali drzo a žiadali odchod všetkých cudzích vojsk z Južného Vietnamu. Navzdory tomu že boli Američania najbližšie k víťazstvu za celú vojnu (aj preto že Ho Či Min roku 1969 zomrel), v Amerike média prezentovali vojnu ako veľkú porážku a apelovali na ukončenie bojov a stiahnutie vojsk. Vôľa ukončiť vojnu stúpla aj po tom, čo sa v Am. tlači objavili dosiaľ utajované správy o vojne. Bol odhalený aj masaker v Mai Lai, osade, ktorú napadlo letectvo napalmom, pretože sa v nej skrývali partizáni, okrem nich ale zahynulo aj množstvo civilistov. Incident spôsobil veľké pobúrenie, ale v skutočnosti nebol ničím neobvyklým.

Keďže bola Vietnamská vojna doslova vojnou v priamom prenose, stali sa zábery napalmom popálených detí vybiehajúcich z horiacej osady symbolom tejto vojny. Menej známou morbídnou záležitosťou boli tzv. „zóny voľného odstrelu“, v častiach krajiny, ktoré kontrolovali partizáni nebolo potrebné žiadať povolenie k paľbe, aj v týchto oblastiach ale žili civilisti. Blížiace sa voľby a verejná mienka tlačili na amerického prezidenta, ktorý bol nútený schváliť odchod Američanov domov. Preto sa od roku 1970 začalo asi pol milióna Am. vojakov postupne sťahovať. Pred odchodom ale stihli ešte 2 krát odvrátiť porážku Juhu. A to roku 1970 inváziou do pohraničných oblastí Kambodže, kde sa po prvý krát mohli Američania pomstiť partizánom a prenasledovať ich na vlastnom území. Americká verejnosť bola pobúrená, pretože vojna zasiahla údajne neutrálnu krajinu. Prezident preto na tlačovej konferencií oznámil, že Am. vojská preniknú iba 30 km do vnútrozemia. To ale okamžite využili partizáni a stiahli sa za toto 30 km pásmo, kde boli v bezpečí. Tí partizáni, ktorých zachránili nespokojní pacifisti z Ameriky sa onedlho vrátili naspäť do Vietnamu, kde mohli zabíjali ďalších Američanov. Posledný krát sa Američania angažovali v tejto vojne roku 1973, keď americké letectvo zvrátilo priebeh „Jarnej invázie“ partizánov do Južného Vietnamu. Tí už iba vyčkávali na odchod Američanov. Juh nebol schopný brániť sa bez podpory perfektne vyzbrojených odvážnych Američanov. Zostalo iba 10 000 poradcov a časť leteckých síl. Američania spolu s partizánmi ešte pred svojím odchodom uzatvorili v Paríži zmluvu o ukončení bojov vo VR, no v podstate jej podpísali rozsudok smrti, pretože partizáni nikdy neplánovali túto dohodu dodržiavať. Vietnamský problém zmietla nová vláda vo Washingtone pod stôl. A tak v marci roku 1975 komunisti mohutným útokom cez Centrálnu Vysočinu rozdelili juh vo dve. A jednotlivé ohniská odporu behom 2 mesiacov pokorili. Cez tieto dva mesiace bol v celom Vietname totálny chaos. Americké námorníctvo ale stihlo evakuovať väčšinu Američanov a okolo 10 000 Vietnamcov. Poslednými padlými Američanmi v tejto vojne boli dvaja príslušníci Námornej Pechoty, ktorý strážili veľvyslanectvo počas jeho evakuácie, ani jeden z nich nemal viac ako 18 rokov. Poslední demokraticky zmýšľajúci vlastenci sa bránili na leteckej základni blízko Saigonu. Táto jednotka výsadkárov bola poslednou hŕstkou brániacich sa, bojujúcich až do konca. 1. mája 1975 bol dobytý Saigon. Zlúčením VDR a VR roku 1976 vznikla VSR.

(Tá bola toho roku napadnutá Kambodžou a o ďalšie tri roky Čínou.) Medzi rokmi 1959 a 1975 zahynulo vo Vietname 58 200 Američanov, 3 700 000 Vietnamcov (z toho 1/2 tvorili civilisti). 2 500 Američanov je stále nezvestných. Po ukončení vojny 60 000 Am. vojnových veteránov spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Toto množstvo prevyšujúce množstvo padlých je spôsobené tým, že sa mladí vojaci celý rok svojej služby stretali s ohromnou brutalitou a po príchode domov potupou, ktorú spôsobili média, čo malo za následok, že si nedokázali nájsť prácu adekvátnu ich kvalitám. Mnohí sa nedokázali zmieriť so stratou priateľov, predlžovali si službu v armáde, aby ich mohli pomstiť. Len málo z nich sa domov vrátilo inak ako v igelitovom vreci, alebo nezranených. Až 20% strát (11 640 padlých) si Američania spôsobili vlastnou paľbou. Väčšinou „vďaka“ neskúseným a neschopným veliteľom. 50 000 vietnamských detí sa narodilo ťažko postihnutých následkom rastlinného jedu Agent Orange. Na územie Vietnamu bolo zhodených viac ton bômb než sa zhodilo všetkými bojujúcimi stranami dohromady počas 2. sv. vojny. Vietnamský konflikt v rokoch 1964 – 1975 bol najrozsiahlejším a najkrvavejším ozbrojeným konfliktom 2. polovice 20. storočia. Pokiaľ je pravdou to, že vojny sa vyhrávajú v srdciach vojakov, tak túto nikto nevyhral.. Vietnamská vojna bola prvou strategickou porážkou Američanov v histórií.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vietnamský konflikt (1965-1975)