Postavenie St. Peterburgu

Pás pobrežia pri ústí rieky Nevy, ktorý Peter Veľký dobyl r. 1703 od nepriateľských Švédov, sa nezdal byť príliš cenný. Boli to vlastne bažiny zahalené hmlou, pol roka zamrznuté a tú druhú polovicu pod vodou. V Petrových očiach to bolo však o niečo viac. Rieka ústila do Fínskeho zálivu a bola práve tým prístupom k Baltskému moru, o ktorý Rusko už dlho usilovalo. Na ostrove v delte rieky Nevy sa rozhodol postaviť veľkú modernú pevnosť a prístav, z ktorého bude možné obchodovať s celou západnou Európou a ktorá sa stane dôle-žitou námornou základňou. Podľa povesti vytrhol jednému vojakovi z ruky bajonet, vyryl ním do premočenej zeme štvorec a povedal: „Tu bude stáť moje mesto!“
16. Mája sa začalo s výkopmi. Pevnosť sa mala volať Pevnosť Sv. Petra a Pavla. V prvej časti výstavby bolo treba vyzdvihnúť ostrov nad hladinu mora. Boli naň boli naň navŕšené tony zeminy a následne zatlčené tisíce kolov ako podpora pre budúce stavby. Pri stavbe nemali nevoľníci k dispozícií ani len čakany - jamy často hrabali rukami a hlinu odnášali v košeliach. To, že bolo vojensky prezieravé pevnosť postaviť sa ukázalo v Júli 1703, keď sa na brehoch Nevy vylo-dili Švédi. Peter proti nim viedol šesť plukov a donútil ich k ústupu. Šťastie sa v tejto vojne po ďalších18 rokov prikláňalo striedavo na jednu aj druhú stranu. Ani v najväčšej tiesni sa Peter nevzdal svojo mesta, neskôr pome-novaného Petrohrad alebo Sankt Peterburg. Mesto sa malo stať jeho novým sídlom, resp. hlavným mestom. Blízko k moru do Európy, ďaleko od Moskvy, ku ktorej mal odpor.
Premena Petropavlovskej pevnosti na skutočné mesto znamenalo dlhé roky práce. Spoliehal sa hlavne na svojho architekta Domenica Trezziniho a obrovskú silu roľníkov odvedených na nútené práce. Po dlhý čas bolo mesto jedno obrovské stavenisko. Stavali sa tehelne, vápenky, na drevo na základy sa rúbali celé lesy. Kameň bol natoľko vzácny, že Peter uložil pre každú loď, ktorá vpláva do nového prístavu niesť na palube náklad naj-menej 30 kamenných kvádrov a pre dostavník 3 dlažbové kocky. Ani to však nestačilo. A tak zakázal na území Ruska stavať čokoľvek z kameňa, pod trestom vyhnanstva. Pri stavbe mesta zahynulo najmenej 30 000 ľudí. Ak bola Petropavlovská pevnosť postavená na bažine, St Peterburg bol postavený na kostiach. Nevznikol postupne, ako ostatné Európske mestá, ale vyrástol násilím na rozkaz jediného, človeka. Peter sa síce nad mestom, ktoré sa v r. 1712 stalo hlavným, rozplýval. Bolo však chladné a nehostinné.

V zime mrzlo až prašťalo a v lete bolo ob-klopené bažinou a lesmi. A okrem toho každú jar brala Neva so sebou drevené domy, postavené pozdĺž brehu. Francúzsky veľvyslanec cestou do mesta utopil osem koní a dvoch vojakov, strážiacich zlieváreň, zožrala svorka vlkov. Peter však r 1709 zasadil Švédom zdrvujúcu porážku v bitke pri Poltave a jeho vysnívané mesto bolo konečne v bezpečí. R. 1710 bol dostavaný kláštor Alexandra Nevského. Nasledoval Letný a Zimný Palác Krátko potom dostalo mesto knižnice.
Petrov minister Menšikov prorokoval, že St. Peterburg sa raz stane „Benátkami Severu“. Mesto architek-túrou a neskôr aj kultúrnymi a umeleckými úspechmi mohlo konkurovať Benátkam či Versailles. PETER VEĽKÝ
Peter bol vychovaný v nemeckej štvrti. Naučil sa tam stavať z tehál, odlievať a opracovávať kovy. Získal základy matematiky, balistiky a pevnostného staviteľstva. Zakrátko vycestoval ako člen „Veľkého posolstva“, čítajúceho 250 mužov. Snažil sa zostať inkognito, ako Peter Michailov, čo bolo pri jeho výške dva metre päť centimetrov prinajmenšom problematické. V Rizi tak starostlivo meral základy pevnosti, až upadol do podozre-nia, že je špión. V Královci bral hodiny delostreľby a v Amstedame pracoval ako tesársky učeň v lodeniciach. Priučil sa dokonca ja dntistickým zručnostiam a trhanie zubov si s potešením a veľakrát vyskúšal na svojich spoločníkoch. Chcel sa stať chodiacou encyklopédiou, aby mohol svoje vedomosti vtĺkať do hláv svojich neve-domých občanov. Pri svojich cestách získal rad odborníkov - silu, ktorá mala pretvoriť zaostalé Rusko. Peter podporoval priemysel s väčšou dôraznosťou ako jeho predchodcovia. Na konci jeho vlády malo Rusko 200 tovární. Stalo sa najväčším vývozcom železa v Európe. Peter zaviedol tiež Hodnostnú tabuľku, ktorá umožňovala ľuďom z neurodzeného stavu vypracovať sa v štátnych službách ku šľachtickému titulu. Neslávne známa je jeho daň z fúzov. Rovnako ako dane z brúsenia nožov, z truhiel a pestovania včiel. Nepriniesli mu však ani daňové výnosy. Kalendár prispôsobil Juliánskemu systému, zjednodušením cyriliky vytvoril azbuku. Založil prvé ruské noviny a verejné divadlo. Usiloval sa skončiť s vylučovaním žien zo spoločnosti, aspoň vo vyšších vrstvách. Pre Petra Veľkého predstavovala Európa vysokú vyspelosť, hlavne čo sa týka technickej a vojenskej sily. Jeho veľké víťazstvá nad Turkami a Švédmi svedčili o tom, že v budúcnosti nepovedie Rusko vojny len pe svoju sebazáchovu, ale že bude hrať „veľkú hru“ Európskej diplomacie.

Úspechy Petra Veľkého sa v konečnej plat-nosti ukázali v bitke pri myse Hanko v r. 1914, v ktorej Ruské loďstvo porazilo švédske a získalo nadvládu nad Fínskom.

APALOOSA
Apaloosa je americké plemeno koní s typickým škvrnitým zafarbením a s pôvodom a menom podľa kraja Paloosa na severozápade USA.
Na územie dnešných Spojených štátov doviezli španielski dobyvatelia škvrnité kone. Na chove ich zdivo-čených potomkov sa podieľali Numpiovia, najlepší chovatelia koní medzi indiánmi. V 18. Storočí začali tieto kone dôkladnejšie šľachtiť. Žrece nesplňujúce štandard kastrovali a nevyhovujúce kobyly predávali iným kme-ňom. Okolo r. 1800 obyvateľov noví osadníci vyhnali. Indiáni sa síce pokúsili o odvetu, ale nekoniec sa uchýlili do údolia rieky Snake. Roku 1877, keď sa pokúsili utiecť do Kanady, im bol tesne pri hraniciach skonfiškovaný majetok a ich stáda pozabíjané. Roku 1938 v mestečku Moscow v Idahu toto plemeno obnovili z niekoľkých jedincov, čo prežili. Bol založený Apaloosa Horse Club, ktorý dnes eviduje okolo 400 000 zvierat. Apaloosa je v kohútiku okolo 147 - 157 cm vysoký. Má hlboký hrudník a silné nohy s pružnými kopyta-mi, čo umožňuje úžasnú vytrvalosť tohoto plemena. Ďalšími charakteristickými črtami sú oko s viditeľným biel-kom a husto škvrnitý nos a genitálie. Apaloosa je hlavne v USA obľúbeným koňom pre western, skokové súťaže a rekreciu.

OBJAVOVANIE ÁZIE
Ázia bola Európanom známa už v staroveku. Napríklad ríša Alexandra Veľkého siahala až k rieke Indus. Po nástupe kresťanstva a Križiackych vojnách sa styky s Áziou obmedzili. Po ich skončení sa obchodné styky obnovili a predmety z Ázie sa stali módnym hitom. V tej dobe Európania poznali len jednu cestu do Ázie - cez Kaukaz do Indie a Číny, pričom tovar do Európy prepravovali Arabi. Dokonalejší prieskum urobil na prelome 13. a 14. Syn Benátskeho obxhudníka Marco Polo. Už ako malého ho otec brával na svoje obchodné cesty do Číny. Neskôr sám organizoval objavné výpravy.
Prvý, kto tvrdil, že do Ázie musí existovať aj iná cesta, bol Vasco da Gama (1469 - 1524). Ako prvý Eu-rópan sa po oboplávaní Afriky vylodil v Indií. Koncom 15. Storočia začali presadzovať názor, že Zem je guľatá. Tak sa r. 1492 moreplavec Krištof Kolumbus vydal hľadať západnú cestu do Indie. Do konca svojho života si mysle, že doplával do Indie, preto domorodí obyvatelia Ameriky sa nazývajú Indiánmi. Dokonalejší prieskum Ázie sa uskutočnil v 18. a 19. Storočí. Európania sa vtedy dostali do najneprístup-nejších pralesov, ale aj na rozľahlé zamrznuté pláne Sibíru. V 19. Storočí sa uskutočnil aj pokus o zdolanie Mt.

Everestu za účelom zmerania jeho výšky. No to sa podarilo až v r. 1953 novozélandskému horolezcovi Edmun-dovi Hilarimu a šerpovi Tenzingovi. VEĽKÁ OKTÓBROVÁ SOCIALISTICKÁ REVOLÚCIA

- 1905 - Mierová demonštrácia sa mení na krvipreliatie - 20 januára sa protestný pochod vydal smerom ku Zimnému palácu. Vďaka industrializácií čoraz viac ľudí odchádzalo do miest, kde biedne podmienky vyvo-lávali nespokojnosť. A cárova tajná polícia sa správala tyransky. Ale aj tak väčšina ľudí verila, že „báťuška cár“ napraví krivdy na nich spáchané. Cár však väčšinu času trávil v Cárskom Sele pri St. Peterburgu.
- Začiatkom Januára zahájili zamestnanci železiarne v St. Peterburgu stávku. Požadovali zlepšenie pracov-ných podmienok. Behom dvoch týždňov sa mesto ocitlo v generálnej stávke. Z vyhnanstva vo Švajčiarsku Lenin napísal, že sa Rusko nachádza „v stave nebývalého politického kvasu“. Hliadky začali strážiť všetky strategické body - od železničných uzlov po brány paláca.
- V tejto situácií sa pop Gapon chopil myšlienky priameho apelu na cára. Ani boľševici ani menševici sa nezúčastňovali na prípravách. - Pop Gapon - bol postavou známou tak v cárskom paláci ako aj v chudobných brlohoch. R. 1904 bol pove-rený založiť organizáciu na zmienenie nepokojov - a do konca roka mal 8000 členov, čo bolo oveľa viac ako Leninova Sociálnodemokratická strana pracujúcich Ruska. Po krvavej nedeli bol považovaný za agenta pro-vokatéra , ktorý doviedol stovky ľudí na smrť. V skutočnosti si však myslel, že apel na cára by mohol len prospieť. O niekoľko týždňov, prenasledovaný políciou, ušiel do Ženevy, a stal sa Leninovým spoločníkom. Niektorý z neleninskej Socialistickej revolučnej strany ho považovali za špióna, takže ho na jar 1906 našli obeseného. - Ako sa odlíšili boľševici od menševikov - Nezhody medzi Leninovým radikálnym a umierneným krídlom Júliusa Martova sa vyostrili pri hlasovaní o členoch redakcie straníckeho listu Iskra, kde Leninovi kandidáti zvíťazili o dva hlasy. Odvtedy sa im podľa ruského výrazu pre väčšinu hovorilo boľševici a Martovovcom zase menševici alebo „ľudia v menšine“. - Slepé náboje odpálili revolúciu Po týždennej ceste v zapečatenom vlaku sa Lenin vrátil do St. Peterburgu. Mal primäť Rusko k ukončeniu vojny. Celé roky prehlasoval, že Rusko nie je pripravené na boľševickú re-volúciu. Cár Mikuláš II. sa vzdal vlády v prospech parlamentu, ktorý mal dať Rusku demokraciu. Lenin však nechcel demokratickú republiku, ale „republiku sovietov“. Vedel, že hodina revolúcie udrela.

- Kerenského vláda čoskoro zistila, že sa bez spolupráce sovietov je bezmocná. Celý máj a jún inšpirovali heslá Leninovho najbližšieho súdruha Leva Trockého tisíce robotníkov, takže prvý všeruský zjazd, pri kto-rom 18. Júna pochodovalo pol milióna robotníkov, takmer skončil občianskou vojnou. - V sovietoch mali boľševici stále menšinu a Kerenskij im výrazne obmedzil práva. Lenin si oholil fúzy a s falošnými dokumentmi zmizol v Fínsku. - Dva milióny vojenských dezertérov zaberalo majiteľom pôdy statok za statkom. Dejiny nám neodpustia, ak teraz neprevezmeme moc,“ povedal po návrate z Fínska. 6. novembra zostavil plán na ozbrojené povsta-nie, ktoré sa malo uskutočniť deň na to pri všeruskom zjazde Sovietov. - Ten večer pri operácii riadenej Trockým prešli továrenské Červené gardy vojaci a námorníci do akcie. Aurora vypálila signál a zatiaľ čo električky jazdili, všetky strategické budovy ako železničná stanica, tele-fónna ústredňa alebo štátna banka padli do rúk boľševikom. - Ráno vyšiel Lenin z úkrytu. Revolúcia už bola takmer vyhraná. Členovia provizórnej vlády sa uchýlili do Zimného paláca, kde vydržali ostreľovanie ešte jeden deň, až sa napokon vzdali. Kerenský napokon ušiel v limuzíne amerického veľvyslanca na front, kde sa mu ale nepodarilo získať podporu jednotiek. Teraz sa potvrdil Leninova dávna teória, že tajomstvo úspešnej revolúcie netkvie v hromadnom povstaní, ale v rýchlej akcii dobre vycvičenej elity, podporovanej hromadnou nespokojnosťou.
- Ten večer prehovoril Lenin k celoruskému zjazdu Sovietom. Poradil im, aby urýchlene dohodli mier s Nemeckom a bez náhrady skonfiškovali všetok majetok statkárov. Zostavovať koaličnú vládu nemali boľševici v úmysle. Keď to Menševici pochopili, opustili zjazd.