Slovenskí dobrovoľníci

Začiatky: Ani po veľkých marcových a aprílových prevratoch v monarchii a po vydaní ústav nebolo postavenie slovanských národností a Rumunov vyriešené. Maďarská vláda vôbec nebola ochotná rokovať o národných požiadavkách Slovákov ani Rumunov. Maďarské vládne kruhy vo svojom štátoprávnom programe a konkrétnej politike voči národnostiam ďaleko predstihli centralistické snahy pomarcových viedenských vlád. Takto je aj pochopiteľné, prečo všetky potláčané národnosti Uhorska, respektíve ich vodcovia sa postupne pridávajú na stranu Viedne. Poprední predstavitelia slovenského národného hnutia Hurban, Štúr a Hodža po svojom nútenom úteku zo Slovenska odchádzajú do Prahy, kde sa začiatkom júna zúčastnili spolu s ďalšími slovenskými politickými exulantmi na slovanskom zjazde. Slovanský zjazd v Prahe mal byť akousi protiváhou snemu nemeckých štátov, zvolaného do Frankfurtu nad Mohanom s cieľom vytvoriť jednotný štát. Slovanský zjazd sa stal pre predstaviteľov slovenského nár. hnutia veľmi dôležitou udalosťou, lebo umožnil Slovákom po prvý raz v dejinách predložiť slovenskú otázku pred medzinárodné slovanské fórum a žiadať tu uznanie práva na samotnú národno – politickú existenciu. Hlavným obsahom rokovaní slovanského zjazdu boli základné existenčné otázky Slovanov v Rakúsku. Vyhrotili sa tu hneď na začiatku dva hlavné smery : 1. Bol predstavovaný Františkom Palackým , zástancom historicko - právneho postavenia českých krajín v Rakúsku.
2. Zastupoval ho Karel Havlíček- Borovský a bol radikálnejší.


Slovenský dobrovoľnícky zbor: Začal sa organizovať koncom augusta a najmä v prvej polovici septembra 1848, po návrate niektorých predstaviteľov slovenského národného hnutia zo slovanského juhu Viedne. Tu sa stretli všetci, ktorí sa mali zúčastniť na príprave ozbrojeného vystúpenia na ochranu slovenských národných záujmov. Viedenská vláda nerobila síce zjavnejšie prekážky príprave slovenského povstania, ale ani ho zjavnejšie nepodporovala. Pri prípravách povstania slovenského dobrovoľníckeho zboru sa ukazovala nevyhnutná potreba zriadiť politicko- vojenský orgán, ktorý by nielen politicky reprezentoval slov. nár. hnutie , ale súčasne by bol veliteľským orgánom, určujúcim a riadiacim operácie dobrovoľníckeho zboru. Takýto orgán sa aj zriadil a dostal názov Slovenská národná rada. Brezovsko – myjavská výprava znamenala krst ohňom pre slovenský dobrovoľnícky zbor.

Úspešné bojové vystúpenie pôsobilo priaznivo a povzbudivo na nálada dobrovoľníkov i na obyvateľstvo podbradlanského kraja. V čase ozbrojeného vystúpenia na záp. Slovensku sa konali národnorevolučné prípravy aj na ostatnom území Slovenska : v Liptove, v Hontianskej, na Orave, vo Zvolenskej, Tekovskej, v Turci, v Šarišskej. Aj keď sa predstavitelia SNR dostávali u vládnych kruhov stále viac do nemilosti, nimi vedený národnooslobodzovací zápas neobyčajne pozdvihol nár. sebavedomie slovenskej verejnosti. V priebehu septembra 1849 priamo zaplavili Viedeň deputácie slovenských dedín a mestečiek, ktoré v mene desiatok tisícok slovenského ľudu podávali panovníkovi alebo jeho ministrom žiadosti o politické a správne vyčlenenie z Uhorska a osamostatnenie Slovenska. 9. októbra sa rakúska ministerská rada neočakávane rozhodla, aby panovník rozpustil slovenský dobrovoľnícky zbor. Po rozpustení zboru slov. dobrovoľníkov a po politickom odstavení vedúcich predstaviteľov SNR hlas Lewartowského už nezavážil. Viedenské vládne kruhy na čele s cisárom usporiadali i na Slovensku pomery tak, ako to vyhovovalo ich triednym a mocenským záujmom.


Príčiny neúspechu:

1. SNR a jeho vodcovia sa dostali v revolučných rokoch 1848- 49 do veľmi zložitej a protirečivej situácie, ktorá svojim vývinom a zvratmi mnoho ráz skrížila ich plány a snaženia.
2. Hlavnou úlohou národov celej monarchie v revolúcii 1848 – 1849 bolo likvidovať feudálny spoločenský poriadok, povaliť absolutizmus, uskutočniť demokratizáciu politického života, zabezpečiť politické práva ľudovým vrstvám a zrovnoprávniť všetky národnosti monarchie. 3. Revolúcia v Uhorsku mala dve hlavné fázy:
- v prvej fáze stál v popredí boj o likvidovanie feudalizmu
- v druhej fáze revolúcie, ktorá vyústila v pomerne široký vojenský konflikt medzi Maďarmi, Viedňou a národnosťami Uhorska, stála už v popredí národnostná otázka. Išlo v nej na strane maďarských vládnucich tried o hegemóniu v Uhorsku a maďarského ľudu, o vydobytie nezávislosti od Viedne, na strane viedenského dvora o obnovenie nadvlády nad celou monarchiou, u menšinových národností zas o dosiahnutie národnej rovnoprávnosti.
4. Revolučné udalosti rokov 1848- 49 zapôsobili mohutne aj na slovenskú spoločnosť, jej jednotlivé triedy a vrstvy. Pre samostatné revolučné účinkovanie Slovákov nedozreli však ani hospodárske, ani politicko –mocenské predpoklady. Z hľadiska postavenia slovenskej národnosti i jej hospodársko - spoločenských problémov národné hnutie vedené Štúrom bolo zákonitým javom, zodpovedalo záujmom slovenskej spoločnosti a bolo hnutím pokrokovým.

Pokrokové bolo svojím protifeudálnym programom, svojimi požiadavkami hlbokej demokratizácie politického života, ako aj bojom za národnú rovnoprávnosť.
5. Štúrovci vyhnaní z rodnej zeme sa ocitli vo veľmi zložitej a pre nich nepriaznivej situácii. Pokus o koalíciu slovanských národov monarchie na slovanskom zjazde v Prahe, ktorá by vydobyla na demokratických zásadách rovnoprávnosť všetkých národov ríše stroskotal.
6. Spojenectvo s Viedňou, i keď bolo spojenectvom z núdze, ukázalo sa pomýlené. Keď si to Štúr uvedomil, bolo už neskoro.

Záver: Idey rovnosti, slobody a bratstva národov, zabezpečené širokou politickou a sociálnou emancipáciou ľudových vrstiev, za ktorú niesli bojovú zástavu v revolúcii 1848-49 štúrovci, proti hegemónskym snahám maďarských a rakúskych vládnucich tried sa nepodarilo presadiť. No i tak revolúcia 1848 – 49 okrem toho, že otvorila novú, kapitalistickú éru, bola i mementom, že habsburská monarchia v jej rakúskej a uhorskej časti ako štátny feudálny útvar bude môcť ostať na mape Európy iba vtedy, ak vyrieši národnostnú otázku na princípoch rovnosti.