Tento využil situáciu a prepadol západnú časť Moravského kráľovstva, ktorá zostala bez kráľa, podrobil si všetky opevnené mestá a hrady a poveril vládou nad krajinou svoje kniežatá Engelšalka a Wilhelma. Medzitým Karolmanov otec, cisár Ľudovít Nemec zvolal do Regensburgu ríšsky snem, na ktorom Frankovia, Bavori a niektorí (asi južní) Slovania odsúdili Rastica na smrť. Cisár ho však dal iba oslepiť a uväzniť v niektorom bavorskom kláštore, kde Rastic zomrel. Svätopluk si asi vtedy uvedomil, že Karolmanovi nešlo o to, aby podporoval jeho snahu o moc nad celým Moravským kráľovstvom, ale sám si ho chcel úplne podriadiť. Keď ho potom koncom toho istého roka Karolmanov syn Arnulf pozval za krstného otca svojmu synovi, ktorému dal meno Svätopluk, možno už tušil, že mu vlastne nastavili pascu. Nemohol sa tomu však vyhnúť, lebo odmietnutie takej cti bolo by mohlo poskytnúť zámienku, aby Karolmanove vojská zaútočili aj na jeho kniežatstvo. Pozvanie teda prijal, ale Karolman ho napriek tomu duchovnému príbuzenstvu dal zajať a obžaloval ho z porušenia prísahy vernosti. Aj jeho dal uväzniť niekde v Bavorsku.
Môžeme si predstaviť, v akej situácii sa nachádzali vtedajší Slováci. Boli pozbavení obidvoch najvyšších vodcov, kráľa Moravského štátu i kniežaťa Nitrianska, a ohrození franským vojskom, ktoré malo pod kontrolou západnú časť ich kráľovstva. Vtedy miestne slovenské kniežatá nenašli lepšie riešenie, ako to, ktoré nám zaznamenali všetky dôležité vtedajšie pramene: ustanovili za kráľa člena mojmírovskej dynastie Slavomíra, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír sa zdráhal prijať takúto svetskú zodpovednosť, pre ktorú nemal akiste ani náležitú prípravu. Ak bol synom Rastica, mohol mať aj čisto osobný odpor k tomu, aby pomáhal práve Svätoplukovým šľachticom. Až keď mu inak pohrozili smrťou, Slavomír z prinútenia túto ich voľbu prijal. Začal hneď organizovať vojenské sily a pokúsil sa, hoci nie veľmi úspešne, vydobyť niekoľko moravských hradov z područia Frankov. Títo už vedeli, že Slováci majú nevysloviteľnú pevnosť Rasticovu, ktorú sa márne pokúšali vybobyť. Preto Karolman zmenil svoju taktiku. Vyhlásil, že Svätoplukovi nikto nedokázal zločiny, z ktorých bol obžalovaný, preto ho plne rehabilitoval, kráľovsky obdaril a dovolil, aby sa slobodne vrátil do svojej vlasti. Dal mu však ako sprievod svoje vojsko, ktoré mal Svätopluk viesť a s ním poraziť Slavomíra. Svätopluk túto úlohu zdanlivo prijal. Ale keď došiel s franským vojskom pod nedobytný Devín, kým sa ešte len franskí vojaci utáborovali, spojil sa so Slavomírom a s jeho vojakmi nenazdajky zaútočili na Frankov, ktorých takmer všetkých vyvraždili.