Po prvý raz to bolo roku 870–871, keď prinútili kňaza Slavomíra, aby sa stal ich kráľom, a po druhý raz v roku 1939, keď si zvolil za prezidenta svojej obnovenej, ale medzinárodnou situáciou ohrozovanej štátnosti v 1. Slovenskej republike, katolíckeho kňaza Jozefa Tisa. My však dnes Slavomíra takmer nepoznáme, ba zdá sa, že ktosi tu má záujem, aby sa jeho meno ani nespomínalo.
Som presvedčený, že usilovnejším štúdiom všetkých dnes dostupných stredovekých prameňov by sme sa mohli viac dozvedieť o našom hrdinskom Slavomírovi. Mne by sa videlo napríklad dosť pravdepodobným, že Slavomír práve v onej kritickej historickej situácii mohol zložiť, na základe svojej latinskej i slovenskej kultúry, text najstaršej staroslovenskej liturgickej modlitby, ktorá sa zachovala v Kyjevských listoch z 10., ba podľa niektorých autorov priamo z 9. storočia. Táto modlitba znie: Pane, zhliadni milostivo na naše kráľovstvo a nevydaj cudzím to, čo je naše. Nedopusť, aby sme sa stali korisťou národov pohanských. Táto modlitba nemá jasnú predlohu ani vo vtedajšej gréckej, ani v latinskej liturgii, ale obsahuje prvky z obidvoch. Mohol ju teda zložiť práve slovenský kňaz znalý obidvoch liturgií, keď videl svoju vlasť v takom veľkom nebezpečenstve.
Kým neuvidíme na našom Slovensku dôstojné pomníky tohto jedinečného a hrdinského velikána našich stredovekých dejín, kým po ňom nepomenujeme nádheru niektorého z našich nebotyčných končiarov, naše najkrajšie námestia a ulice, budeme stále iba svetu dokazovať, že sme ešte nedospeli na úroveň kultúrnych národov, ktoré sú si vedomí svojich historických koreňov, poznajú a milujú svoje dejiny a z nich čerpajú oprávnenú národnú hrdosť a zdravé sebavedomie.

Milan S. Ďurica.