Slavomír - Zabudnutý, alebo zamlčovaný kráľ dávnych Slovákov

Slavomír
Zabudnutý, alebo zamlčovaný kráľ dávnych Slovákov

Jednou z najťažšie pochopiteľných vlastností Slovákov je hlboko v našich dejinách zakorenený nedostatok úcty voči vynikajúcim osobnostiam našich dejín. Jeho najvýraznejším prejavom je skutočnosť, že si takéto osobnosti ani za ich života nevieme náležite oceniť, ale hlavne to, že ich ani po smrti neuctíme takým spôsobom, ako je to samozrejmé u všetkých kultúrnych národov. Materiálnym prejavom takejto úcty je totiž predovšetkým dôstojné uloženie telesných pozostatkov významných členov národného spoločenstva na vybranom mieste a v ich dôležitosti primeranom náhrobnom pomníku, ktorý sa stáva pamätným miestom celého národa. Tam si občania uctia dejinné osobnosti vencami, kvetmi a zažatými sviečkami, tam vodia učitelia svojich žiakov, aby ich oboznamovali s dejinami národa, tam sa veriaci modlia za svoju vlastné a jej potreby, prípadne za blahorečenie tých mŕtvych, ktorí sa vyznačili aj hrdinským kresťanským životom. Uvažoval som o tom, keď som navštevoval starokresťanské katakomby, ale aj nespočetné chrámy v Ríme a v iných európskych metropolách, keď som sa pre nával žiakov s ich učiteľmi len ťažko dostával ku hrobkám poľských kráľov na krakovskom Waweli a najmä, keď som v roku 1971 navštívil katedrálu v Záhrebe. Tam si uprostred svojej hlavnej svätyne Chorváti dali pochovať svojho arcipastiera kardinála Stepinaca, ktorého režim komunistického diktátora Josipa Broza Titu odsúdil za ”vlastizradu” a dotrýznil ho až k predčasnej smrti. Chorvátsky národ si dokázal vynútiť aj od vlády bojovných ateistov dôstojné uloženie jeho telesných pozostatkov a jeho hrob zasypával kvetmi a strážil ho stálym prúdením návštevníkov, ktorí mu prejavovali svoju úctu.
Vtedy som si jasne uvedomil, že nám Slovákom čosi chýba a chýbalo nám to od samých počiatkov našich dejín. Veď my ani nevieme, kde je hrob prvého známeho slovenského kresťana, nitrianskeho kniežaťa Pribinu; nevieme, kde leží prvý kráľ Slovákov a zakladateľ našej cirkevnej organizácie Rastic (Rastislav); nevieme, kde je pochovaný náš prvý arcibiskup svätý Metod, ktorý určite zomrel na našom slovenskom území. Ale nepoznáme ani hrob Svätopluka I. Veľkého, ktorý so svojimi udatnými vojakmi pretvoril prvý štát Slovákov na mocnú ríšu európskych rozmerov, čo do politického významu i vojenskej a hospodárskej sily. Ale ako to bolo pred vyše tisícročím, tak je to žiaľ aj v najnovších časoch.

Prázdny je hrob Otca národa Andreja Hlinku; nikto nevie, kde je naozaj pochovaný prezident obnoveného Slovenského štátu – 1. Slovenskej republiky, Dr. Jozef Tiso.
Na rozdiel od spomenutých historických osobností, o ktorých sa už aspoň teraz zmieňuje aj bežná literatúra, osobnosť slovenského kráľa Slavomíra je ešte stále nepochopiteľne obchádzaná, akoby až úmyselne zamlčovaná, a to aj v literatúre, ktorá sa predstavuje ako ”historická”. Preto pokladám za potrebné venovať tejto jedinečnej osobnosti slovenských dejín aspoň stručný historický náčrt.
Slavomír ako historická osobnosť
O mladosti Slavomíra nevieme, žiaľ, z historických prameňov nič podrobné. No z toho, čo historické pramene súhlasne o ňom dosvedčujú bezpečne vieme, že bol členom dynastie Mojmírovcov, ktorá založila a vyše sto rokov vládla nad prvým stredovekým štátom Slovákov, zvaným Morava (kniežatstvo a neskôr kráľovstvo moravských Slovákov, ale aj Rasticovo kráľovstvo a neskôr Svätoplukova ríša). Podľa vtedajších zvyklostí Slavomíra iste poslali na štúdiá do niektorého bavorského kláštora, kde si osvojil latinský jazyk a základnú kultúru tých čias. Mohol byť aj jedným z Rasticových synov, teda blízky príbuzný kráľa Svätopluka, za akého ho označujú všetky pramene. Pravdepodobne bol ešte mladý, keď prišli medzi Rasticových Slovákov byzantskí učitelia Konštantín a Metod, takže sa asi stal ich žiakom a rozhodol sa pre kňazské povolanie. Nie je vylúčené, že patril k tým päťdesiatim slovenským mladíkom, ktorých v roku 867 Konštantín a Metod vzali so sebou do Ríma, kde viacerí z nich boli vysvätení za kňazov. V politickom dianí Moravského štátu Slovákov však Slavomír vôbec nevystupoval. Bol kňazom, a teda sa venoval úplne svojmu duchovnému povolaniu iste pod vedením svojho arcibiskupa sv. Metoda.
Všetky dôležité historické pramene však pokladali za potrebné zaznamenať mimoriadnu úlohu, ktorou slovenskí šľachtici v najkritickejšej situácii svojho kráľovstva poverili práve kňaza Slavomíra. Keď sa roku 870–871 Svätopluk, synovec kráľa Rastica, ktorý spravoval najväčšiu a najdôležitejšiu časť Moravského kráľovstva Slovákov, akou bolo Nitrianske kniežatstvo, politicky zblížil s Franskou ríšou, Rastic ho tak upodozrieval zo zrady, že sa rozhodol zákerne ho dať zavraždiť. Svätopluk však mal dobrú spravodajskú službu, ktorá ho o nástrahách informovala, takže Rastica predišiel, dal ho zajať a odovzdal ho sputnaného kráľovi Východnej marky Karolmanovi.

Tento využil situáciu a prepadol západnú časť Moravského kráľovstva, ktorá zostala bez kráľa, podrobil si všetky opevnené mestá a hrady a poveril vládou nad krajinou svoje kniežatá Engelšalka a Wilhelma. Medzitým Karolmanov otec, cisár Ľudovít Nemec zvolal do Regensburgu ríšsky snem, na ktorom Frankovia, Bavori a niektorí (asi južní) Slovania odsúdili Rastica na smrť. Cisár ho však dal iba oslepiť a uväzniť v niektorom bavorskom kláštore, kde Rastic zomrel. Svätopluk si asi vtedy uvedomil, že Karolmanovi nešlo o to, aby podporoval jeho snahu o moc nad celým Moravským kráľovstvom, ale sám si ho chcel úplne podriadiť. Keď ho potom koncom toho istého roka Karolmanov syn Arnulf pozval za krstného otca svojmu synovi, ktorému dal meno Svätopluk, možno už tušil, že mu vlastne nastavili pascu. Nemohol sa tomu však vyhnúť, lebo odmietnutie takej cti bolo by mohlo poskytnúť zámienku, aby Karolmanove vojská zaútočili aj na jeho kniežatstvo. Pozvanie teda prijal, ale Karolman ho napriek tomu duchovnému príbuzenstvu dal zajať a obžaloval ho z porušenia prísahy vernosti. Aj jeho dal uväzniť niekde v Bavorsku.
Môžeme si predstaviť, v akej situácii sa nachádzali vtedajší Slováci. Boli pozbavení obidvoch najvyšších vodcov, kráľa Moravského štátu i kniežaťa Nitrianska, a ohrození franským vojskom, ktoré malo pod kontrolou západnú časť ich kráľovstva. Vtedy miestne slovenské kniežatá nenašli lepšie riešenie, ako to, ktoré nám zaznamenali všetky dôležité vtedajšie pramene: ustanovili za kráľa člena mojmírovskej dynastie Slavomíra, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír sa zdráhal prijať takúto svetskú zodpovednosť, pre ktorú nemal akiste ani náležitú prípravu. Ak bol synom Rastica, mohol mať aj čisto osobný odpor k tomu, aby pomáhal práve Svätoplukovým šľachticom. Až keď mu inak pohrozili smrťou, Slavomír z prinútenia túto ich voľbu prijal. Začal hneď organizovať vojenské sily a pokúsil sa, hoci nie veľmi úspešne, vydobyť niekoľko moravských hradov z područia Frankov. Títo už vedeli, že Slováci majú nevysloviteľnú pevnosť Rasticovu, ktorú sa márne pokúšali vybobyť. Preto Karolman zmenil svoju taktiku. Vyhlásil, že Svätoplukovi nikto nedokázal zločiny, z ktorých bol obžalovaný, preto ho plne rehabilitoval, kráľovsky obdaril a dovolil, aby sa slobodne vrátil do svojej vlasti. Dal mu však ako sprievod svoje vojsko, ktoré mal Svätopluk viesť a s ním poraziť Slavomíra. Svätopluk túto úlohu zdanlivo prijal. Ale keď došiel s franským vojskom pod nedobytný Devín, kým sa ešte len franskí vojaci utáborovali, spojil sa so Slavomírom a s jeho vojakmi nenazdajky zaútočili na Frankov, ktorých takmer všetkých vyvraždili.

Autor kroniky Annales Boiorum o tom napísal: Ani jeden dom Bavorska neobišla táto všeobecná pohroma; všade bola smrť a všetko sa naplnilo plačom. Aj Karolmanom táto záhuba jeho vojska tak otriasla, že vrátil Svätoplukovi všetkých rukojemníkov, ktorých držal v Bavorskom kráľovstve, aby tak vykúpil svojich zajatcov, o ktorých myslel, že sa nachádzajú u nepriateľa. Dostal však iba jediného, polomŕtveho Ratboda. Všetci ostatní, okrem niekoľkých, čo včas z boja ušli, padli pod náporom slovenských bojovníkov. Nakoľko tam zahynuli aj obidvaja správcovia západnej časti kráľovstva, Svätopluk takto dosiahol svoj vytúžený cieľ – stal sa kráľom celého Moravského kráľovstva Slovákov.
Podľa mienky prof. V. Jagića, ktorú zdieľa aj Ján Stanislav, práve počas vlády Slavomíra možno datovať vzburu slovenských veriacich proti fransko-latinským kňazom, ktorí žili u nich neprajúc im, ale nástrahy kujúc proti nim a ktorých vyhnali všetkých, ako to zaznamenáva Život Metodov v 10. kapitole. Po vyhnaní tých kňazov Slováci vyslali posolstvo k pápežovi Jánovi VIII. s prosbou: Pretože prvej otcovia naši od svätého Petra prijali krst, daj nám Metoda za arcibiskupa a učiteľa.
Čo sa však stalo s kňazom a krátkodobým kráľom Slavomírom? Nakoľko historické pramene ho viac nespomínajú, môžeme predpokladať, že zážitok takejto vojny otriasol jeho kňazským svedomím a bol rád, že sa môže zbaviť bremena štátnej moci, ktoré iba z nutnosti prijal. Preto akiste sa vrátil ku svojmu kňazskému povolaniu. Správy o týchto udalostiach nám zachovali iba franskí kronikári a ich nezáujem o ďalšie osudy Slavomíra nepriamo potvrdzuje, že sa viac v politike neangažoval.
Tým viac sa však môžeme čudovať, že takýto muž, ktorý vlastne zachránil v najväčšom nebezpečenstve stredoveký štát Slovákov, aj medzi nimi upadol do úplného zabudnutia. U všetkých iných národov by bol uctievaný ako národný hrdina, ba podľa stredovekých zvyklostí aj ako svätec. A to tým viac, že práve pre svoj kňazský charakter vykonal čosi, s čím sa nestretávame u nijakého iného národa v okruhu našej európskej civilizácie. Keď sa ma moji skeptickí a málo informovaní talianski študenti niekedy pýtali, čím sa vlastne líšia Slováci od Čechov, keď sa od nich najprv kultúrne a potom aj politicky odtrhli, medziiným som im poukázal aj na túto historickú jedinečnosť slovenských dejín: Slováci sú jediným národom v Európe, ktorý v najväčšom ohrození svojej štátnosti už dva razy v dejinách zveril jej záchranu do rúk kresťanského kňaza.

Po prvý raz to bolo roku 870–871, keď prinútili kňaza Slavomíra, aby sa stal ich kráľom, a po druhý raz v roku 1939, keď si zvolil za prezidenta svojej obnovenej, ale medzinárodnou situáciou ohrozovanej štátnosti v 1. Slovenskej republike, katolíckeho kňaza Jozefa Tisa. My však dnes Slavomíra takmer nepoznáme, ba zdá sa, že ktosi tu má záujem, aby sa jeho meno ani nespomínalo.
Som presvedčený, že usilovnejším štúdiom všetkých dnes dostupných stredovekých prameňov by sme sa mohli viac dozvedieť o našom hrdinskom Slavomírovi. Mne by sa videlo napríklad dosť pravdepodobným, že Slavomír práve v onej kritickej historickej situácii mohol zložiť, na základe svojej latinskej i slovenskej kultúry, text najstaršej staroslovenskej liturgickej modlitby, ktorá sa zachovala v Kyjevských listoch z 10., ba podľa niektorých autorov priamo z 9. storočia. Táto modlitba znie: Pane, zhliadni milostivo na naše kráľovstvo a nevydaj cudzím to, čo je naše. Nedopusť, aby sme sa stali korisťou národov pohanských. Táto modlitba nemá jasnú predlohu ani vo vtedajšej gréckej, ani v latinskej liturgii, ale obsahuje prvky z obidvoch. Mohol ju teda zložiť práve slovenský kňaz znalý obidvoch liturgií, keď videl svoju vlasť v takom veľkom nebezpečenstve.
Kým neuvidíme na našom Slovensku dôstojné pomníky tohto jedinečného a hrdinského velikána našich stredovekých dejín, kým po ňom nepomenujeme nádheru niektorého z našich nebotyčných končiarov, naše najkrajšie námestia a ulice, budeme stále iba svetu dokazovať, že sme ešte nedospeli na úroveň kultúrnych národov, ktoré sú si vedomí svojich historických koreňov, poznajú a milujú svoje dejiny a z nich čerpajú oprávnenú národnú hrdosť a zdravé sebavedomie.

Milan S. Ďurica.