V západnej časti krajiny Mária Terézia hneď prikročila k reforma štátnej správy a daňových záležitosti, ktoré čoskoro priniesli úspech. Energicky sa pustila do reorganizácie armády. Kráľovná, zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. na zvýšenie profesionálnej úrovne dôstojníckeho zboru zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach.
Podnetom na hospodárske reformy bola najmä potreba vyrovnať hospodárske zaostávanie monarchie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. To si vyžadovalo riešiť financie v rámci reformy daňového systému. Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého boli stanovené dane.
Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr roku 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomických 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu. Zasiahla aj do správy miest a dedín. Výrazne zreformovala súdnictvo. Znie to neuveriteľne, ale ešte v osvieteneckom 18.storočí súdili a upaľovali čarodejnice, pri vypočúvaní používali mučenie. Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana. Priam priekopnícka bola reformná činnosť Márie Terézie v oblasti zdravotníctva, kde sa do polovice 18.storočia vôbec nedalo hovoriť o uvedomelej starostlivosti. Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázky zdravotníctva komplexne rieši kráľovsky mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770.
Ďalšou oblasťou, ktorá si nevyhnutne vyžadovala zmeny, bolo školstvo.