Po upravení otázok poľských a maďarských menšín v ČS mali dať záruky aj Nemecko a Taliansko.
Nakoniec Nemecko získalo 28 000 km2, teda 1/5 územia s 1/4 (3 800 000 obyvateľov- z toho vyše 1 milióna Čechov). Dodatok k dohode ukladal ČSR aby sa dohodla aj s poľskou a maďarskou vládou, lebo inak bude do 3 mesiacov vydaný nový rozsudok veľmocí. Poľsko zabralo Tešínsko, Frýdecko, Jablunkovo, časť Oravy, Spiša, Kysúc. Hraničné zmluvy s Poľskom boli podpísané 23. a 30. novembra 1938. Rokovania s Maďarskom prebiehali od 9. októbra v Komárne. Delegácia na čele s Tisom maďarské nároky odmietla a navrhovala formu širokej autonómie. Nové hranice s Maďarskom boli vytýčené Viedenskou arbitrážou dňa 2. novembra 1938. Rozhodli o nich predstavitelia Nemecka (min. zahran. vecí - J. von Ribbentrop) a Talianska (gróf G. Ciano) Takto Maďarsko získalo cca. 12 000 km2 územia a vyše 1 milióna obyvateľov. Okrem straty územia a obyvate%lstva ČSR utrpela samozrejme aj obrovské hospodárske škody. Československá vláda prijal diktát 30. septembra 1938 čím fakticky vydávala štát na milosť alebo nemilosť Nemecku. Takýmto spôsobom sa chcela vyhnúť vojne s Nemeckom. Spojenci taktiež trvali na prijatí diktátu ČSR aby sa vyhli vojne, čo sa neskôr ukázalo ako neúčinné, ale aj preto aby usmernili agresivitu Nemecka smerom na východ. Ako vyplýva z uvedeného tak Mníchovská dohoda, Viedenská arbitráž (ale aj vyhlásenie SR, okupácia Čiech a Moravy a zriadeni Protektorátu) boli dokumenty, ktoré boli uzavreté a uplatňované v rozpore s medzinárodným právom i s ústavou a právnym poriadkom ČSR a preto bola od začiatku neplatná. Ústava ČSR z roku 1920 jasne hovorila že štátne územie nemožno odstúpiť bez súhlasu parlamentu v právnej relevancii ústavného zákona.