Výkup bol jednou z možností ako sa vyhnúť vojenskej službe až do čias Márie Terézie, kedy bola zavedená branná povinnosť. Cena za výkup bola pomerne vysoká - armáda za takto získané peniaze najímala skúsených žoldnierov profesionálov, ktorí si za svoje služby dali poriadne zaplatiť - a navyše chcel zarobiť aj veliteľ, ktorý výkup prijal. Zbiedený bezzemok by takýmto spôsobom syna vyslobodiť nemohol.
MÔJ OTEC BOL DOBRÝ
Po príchode z armády sa Juraj istý čas držal pluhu. Oral a sekal dobrotu. Na jeseň roku 1710 sa však na jarmoku v Liptovskom Mikuláši stretol so starým známym - Uhorčíkom. Ten mu predostrel zaujímavejšiu perspektívu ako celodennú drinu na poli - pašovanie koní z Poľska. Jánošík sa stal príležitostným členom Uhorčíkovej družiny. Vypomáhal pri veľkých akciách a veľmi rýchlo si osvojoval finty tohto remesla. V lete roku 1711 Tomáša Uhorčíka chytili. Hoci v septembri toho istého roku s pomocou priateľov z väzenia ušiel, rozhodol sa zbojnícke remeslo zavesiť na klinec. Vodcovstvo družiny odovzdal dvadsaťtriročnému Jurajovi, ktorý 29. septembra 1711 v prítomnosti družiny zložil zbojnícku prísahu. Súčasťou takejto prísahy bola previerka zdatnosti, ktorá v Jánošíkovom prípade musela byť zvlášť prísna - veď išlo o kapitánsky post. Podľa dobových záznamov prijímaný musel preukázať svoju schopnosť v zaobchádzaní s mečom, v streľbe z pištole i v zápasení. Schopnosť rýchlo a obratne sa pohybovať dokázal pri skoku cez vopred pripravenú, nadmerne vysokú vatru. Začiatkom osemnásteho storočia, v čoraz zložitejšom svete neskorého feudalizmu, však už telesná zdatnosť neznamenala všetko. Dôležité boli aj vedomosti a kontakty. Oboje Jánošíkovi odovzdal Uhorčík. Pozícia tejto dvojice bola totiž posilnená službou v pravidelnej armáde, kde získali základné vedomosti o taktike a stratégii.
BOHU DUŠU A NÁM PENIAZE!
Činnosť družiny sa utešene rozbehla. Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov, no predovšetkým remeselníkov a sedliakov na jarmokoch. Na veľkoobchodníkov a vysokú šľachtu si netrúfali - väčší oddiel pravidelného vojska bol pre nich neprekonateľnou prekážkou. Vonkoncom teda neplatí ono známe - bohatým brali, chudobným dávali. Zbojníci okrádali (tak ako aj dnes) predovšetkým neopatrných a bezbranných, pričom niekedy sa výsledok nevyrovnal vynaloženému úsiliu. O to viac si to potom odniesol prepadnutý, na ktorom sa hôrni chlapci za neúspech vyvŕšili. Obvykle to neprežili. Bez svedkov
niet zmätkov.
K obľúbenému typu akcií patrili prepady a následné rabovačky osamelých usadlostí, gazdovstiev či kúrií.