Jánošík - pravda alebo legenda?

Jánošík. Jedna z mála nespochybniteľne slovenských historických osobností. Dobrodruh, vzdorujúci vrchnosti...
Hrdina legiend, povestí a rozprávok. Nepremožiteľný šuhaj s vrkôčikmi a vílami očarovaným opaskom. Spravodlivý a veľkorysý bandita, ktorý plným priehrštím rozdáva nakradnuté. Jednoducho, lúpežný rytier bez erbu, s hradom všade a nikde. Skutočnosť však bola trocha iná...
Dňa 26. januára 1688 sa v rodine Martina Jánošíka narodil syn Juraj. Mladosť strávil na rodnom hospodárstve. Hoci majetkové pomery Jánošíkovcov neboli až také biedne ako to vykresľujú neskoršie legendy, okrem Juraja boli v rodine ešte traja chlapci - čo bolo priveľa aj na omnoho väčšiu usadlosť. Osemnásťročný mladík preto uvítal možnosť, ako sa dostať z domu, kde ho bohvieaké perspektívy nečakali. Roku 1706 sa stal jedným zo žoldnierov vojska Františka Rákociho. STATOČNÝ RÁKOCIHO VOJAK
Na začiatku 18. storočia sa Uhorsko, definitívne oslobodené spod zvyškov tureckej nadvlády, stáva súčasťou Habsburskej monarchie. Stáročia chaosu na pomedzí dvoch nábožensky a kultúrne odlišných civilizačných okruhov skončili. začína sa začleňovanie do štátu, ktorý je a chce byť modernou európskou centralizovanou monarchiou - takou akou práve je Francúzsko Ľudovíta XIV. Koncepcia absolútnej monarchie však v stredoeurópskych podmienkach narážala na značné kultúrne a náboženské rozdiely (národné špecifiká nadobudli význam až v priebehu 19 storočia). Na uhorskú šľachtu, ktorá po dve stáročia žila v priestore, kde bola ústredná moc len formálna, veľmi príťažlivo pôsobil model poľskej stavovskej monarchie. Práve štát, v ktorom by každý šľachtic mal právo vetovať rozhodnutie snemu (a tým v podstate znemožniť) premyslenejšiu politickú koncepciu, bol cieľom slobodymilovných (z hľadiska koncepcie jednotného štátu anarchistických) vodcov stavovských povstaní - Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja Rákociho, Imricha Tekeliho a napokon Františka Rákociho, ktorého verbovači počas svojich potuliek severom Slovenska natrafili na Juraja. Ako a kde Jánošík vo vojsku Rákociovcov bojoval, nevieme. Roku 1708, keď po bitke pri Trenčíne začala hviezda slávy vodcu uhorskej šľachty zapadať, sa stal členom. cisárskej armády. Bol prevelený do strážneho oddielu Bytčianskeho hradu, kde sa zoznámil s Tomášom Uhorčíkom. Vojenská disciplína sa mu v tom čase prejedla. Habsburgovci však potrebovali každého muža. Tu však zasiahol otec a Juraja vykúpil.

Výkup bol jednou z možností ako sa vyhnúť vojenskej službe až do čias Márie Terézie, kedy bola zavedená branná povinnosť. Cena za výkup bola pomerne vysoká - armáda za takto získané peniaze najímala skúsených žoldnierov profesionálov, ktorí si za svoje služby dali poriadne zaplatiť - a navyše chcel zarobiť aj veliteľ, ktorý výkup prijal. Zbiedený bezzemok by takýmto spôsobom syna vyslobodiť nemohol.
MÔJ OTEC BOL DOBRÝ
Po príchode z armády sa Juraj istý čas držal pluhu. Oral a sekal dobrotu. Na jeseň roku 1710 sa však na jarmoku v Liptovskom Mikuláši stretol so starým známym - Uhorčíkom. Ten mu predostrel zaujímavejšiu perspektívu ako celodennú drinu na poli - pašovanie koní z Poľska. Jánošík sa stal príležitostným členom Uhorčíkovej družiny. Vypomáhal pri veľkých akciách a veľmi rýchlo si osvojoval finty tohto remesla. V lete roku 1711 Tomáša Uhorčíka chytili. Hoci v septembri toho istého roku s pomocou priateľov z väzenia ušiel, rozhodol sa zbojnícke remeslo zavesiť na klinec. Vodcovstvo družiny odovzdal dvadsaťtriročnému Jurajovi, ktorý 29. septembra 1711 v prítomnosti družiny zložil zbojnícku prísahu. Súčasťou takejto prísahy bola previerka zdatnosti, ktorá v Jánošíkovom prípade musela byť zvlášť prísna - veď išlo o kapitánsky post. Podľa dobových záznamov prijímaný musel preukázať svoju schopnosť v zaobchádzaní s mečom, v streľbe z pištole i v zápasení. Schopnosť rýchlo a obratne sa pohybovať dokázal pri skoku cez vopred pripravenú, nadmerne vysokú vatru. Začiatkom osemnásteho storočia, v čoraz zložitejšom svete neskorého feudalizmu, však už telesná zdatnosť neznamenala všetko. Dôležité boli aj vedomosti a kontakty. Oboje Jánošíkovi odovzdal Uhorčík. Pozícia tejto dvojice bola totiž posilnená službou v pravidelnej armáde, kde získali základné vedomosti o taktike a stratégii.
BOHU DUŠU A NÁM PENIAZE!
Činnosť družiny sa utešene rozbehla. Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov, no predovšetkým remeselníkov a sedliakov na jarmokoch. Na veľkoobchodníkov a vysokú šľachtu si netrúfali - väčší oddiel pravidelného vojska bol pre nich neprekonateľnou prekážkou. Vonkoncom teda neplatí ono známe - bohatým brali, chudobným dávali. Zbojníci okrádali (tak ako aj dnes) predovšetkým neopatrných a bezbranných, pričom niekedy sa výsledok nevyrovnal vynaloženému úsiliu. O to viac si to potom odniesol prepadnutý, na ktorom sa hôrni chlapci za neúspech vyvŕšili. Obvykle to neprežili. Bez svedkov
niet zmätkov.
K obľúbenému typu akcií patrili prepady a následné rabovačky osamelých usadlostí, gazdovstiev či kúrií.

Obvykle najviac opäť utrpeli chudobní zemania, či ako - tak majetnejší sedliaci, ktorí nemali dosť peňazí na zaplatenie početnejších obrancov. Aby zbojníci predišli zbytočným násilnostiam pri prepadoch nemajetných, zorganizovali na území, kde najčastejšie pôsobili, sieť príležitostných agentov, ktorí im dávali typy. Po akcii značnú časť lupu odniesli do svojich základní k prechovávačom, ktorí tovar roztriedili a opatrne po častiach ho rozpredávali. Šikovný rozpredávač sa snažil nevzbudzovať pozornosť náhlou ponukou veľkého množstva cenností. Tovar ponúkal na viacerých od seba vzdialených miestach dôveryhodným, "mlčanlivým" ľuďom. Medzi stabilné základne Jánošíkovej družiny patrili predvšetkým Terchová, kde bol prechovávačom Jurajov mladší brat Ján a Klenová, kde sa pod menom sporiadaného občana Martina Mravca skrýval Tomáš Uhorčík. Družina postupne rozširovala pole pôsobnosti, okrem Liptova zbojníci organizovali svoje akcie na Orave, v Trenčianskej stolici, ale i v Gemeri. Mimo územia Slovenska sa Jánošík často objavoval v oblasti Podhalia (okolie dnešného Zakopaného) ako aj v dolnom Sliezsku.
ÚTOKY A ÚTEKY
Napriek spomenutej rozvetvenej organizácii bol v polovici októbra 1712 Juraj Jánošík zajatý a uväznený v Hrachove. Pomocou peňazí z lupu však podplatil strážcov a ušiel. Habsburgovcami platení vojaci však boli čoraz neodbytnejší. Od skončenia Rákociho povstania (1711) už nejaký čas uplynul a situácia sa začala konsolidovať. Obyvatelia slovenských dedín a mestečiek si uvedomovali, že to boli práve Habsburgovci, ktorí dokázali roku 1683 sformovať protitureckú koalíciu a poraziť dvestotisícovú tureckú armádu, aby do konca sedemnásteho storočia vytlačili Turkov z Uhorska. Tí istí Habsburgovci dokázali poraziť J. Rákociho - jednoducho bol kľud. A jedným z mála jeho narušiteľov bola Jánošíkova družina. Nie, Jánošík a jeho druhovia neboli v osadách vítaní ako osloboditelia. Obyvatelia nechceli slobodu. Po desaťročiach vojen na pomedzí niekoľkých štátnych celkov túžili pokojne žiť pod ochranou mocného štátu. Chceli orať, siať, obchodovať. Nečudo, že hôrnych chlapcov považovali za vyvrheľov a kde mohli, tam im uškodili. A tak súhra silnejúcej ústrednej moci s nepriazňou obyvateľstva spôsobila, že Jánošík bol začiatkom roku 1713 opäť chytený a uväznený vo vranovskom kaštieli. Tentoraz definitívne. Vodcu zbojníkov súdil stoličný súd, členmi ktorého boli aj niektorí poškodení (liptovský zeman Okoličáni, ktorému Jánošík vypálil kúriu). Pojednávanie sa uskutočnilo v dňoch 16 - 17. marca 1713. Dôležitú úlohu pri procese zohrali majitelia poddanskej osady Terchovej.

Počas vypočúvania sa Jánošík správal ako skutočný hrdina. Musíme tomu veriť, lebo o tom vypovedajú jeho obžalobcovia, ktorí nemali najmenší dôvod glorifikovať ho. Tvrdošijne odmietal prezradiť spoluvinníkov, vehementne popieral účasť na akejkoľvek vražde
(tu niekde korení predstava o Jánošíkovi - lupičovi - gentlemanovi, neochotnom poškvrniť si ruky krvou. Jánošík však nepopieral, že sa vraždilo. Tvrdil len, že nikdy nevraždil on. Nuž, ako vodca mal na to zrejme ľudí). Tak či onak, obvinenému bola dokázaná účasť na množstve majetkových deliktov - lúpežných prepadnutiach či podpáleniach usadlostí. Navyše pri prehliadke rodného Jurajovho domu vojaci objavili množstvo šatstva a šperkov - evidentne časť koristi. A tak bol pred súd privedený i Jurajov brat Ján. Obaja boli napokon odsúdení na smrť. Juraj mal byť obesený za rebro na hák, druh Jánovej popravy nie je známy. JEDNA LASTOVIČKA LETO NETROBÍ
Jánošíkova zbojnícka činnosť netrvala príliš dlho a nebola ani príliš bohatá. Za dva roky niekoľko desiatok akcií, z toho ani jedna ničím výnimočná. Okrem neho v druhej polovici sedemnásteho a na začiatku osemnásteho storočia pôsobilo na Slovensku a priľahlom podhalí viacero iných zbojníkov. Jedným z najznámejších bol Jakub Surovec, ktorý sa okolo roku 1715 narodil v gemerskom mestečku Tisovci. Na rozdiel od roľníka Jánošíka bol pôvodným povolaním valach. Pre krádež oviec bol uväznený v Rimavskej Sobote a odsúdený na dvesto palíc. Toto pohladkanie jeho úctu k zákonom vonkoncom nezvýšilo. Ako verejne potrestaného ho beztak nikto nechcel zamestnať a tak sa na jar roku 1739 pridáva k zbojníckej družine Adama z Hladovky. Po nadobudnutí základných skúseností organizuje vlastnú partiu. Jej členmi sú ôsmi Slováci a traja Poliaci. V takejto zostave lúpi predovšetkým na Orave, Liptove, v Horehroní. Za jeho najvýznamnejšiu akciu sa považuje vyrabovanie poľského mestečka Novy Targ v júli 1740. Už o dva mesiace neskôr bol však na základe udania istého Greguša chytený v krčme na Polhore. Po súdnom procese bol verejne sťatý na námestí v Brezne 11. októbra 1740.
Na Gemeri bol zasa známym vodcom zbojníkov Michal Vdovčík. V dolnom Sliezsku a Podkrkonoší pôsobil Phillip Mengstein, popravený roku 1715 v Drážďanoch a známy pod prezývkou Lips Tulian z niekoľkotícstranového anonynmého nemeckého románu, napísaného v polovici osemnásteho storočia. Morava mala svojich zbojníkov - špecialistov - Ondráša a Babinského, rovnako ako Rusíni a Ukrajinci. Špecifická bola situácia v Poľsku.

V tejto prevažne rovinatej krajine sa činnosť väčšiny zbojníckych družín sústreďovala do pritatranskej oblasti Podhalia. Zbojníci sa regrutovali z domáceho obyvateľstva, tzv. goralov, folklór ktorých sa stal predmetom obdivu poľských romantikov a modernistov. V poľskom folklóre však došlo k splynutiu viacerých poľských zbojníkov s našim Jánošíkom. Jurajovi "ustúpil" napr. taký známy vodca goralov, akým bol Ján Litmanovski, ktorému historické povesti okrem iného pripisovali zásluhu na vyslobodení Poľska spod švédskej nadvlády v sedemnástom storočí. Postavu Litmanovského vo svojich dielach zviditeľňujú Henryk Sienkiewicz (Potopa) a Kazimierz Przerwa-Tetmajer (Legenda Tatier). Väčšine goralov však splynul s Jánošíkom. Nie príliš významný zbojník sa postupne vytratil z pamäti. Ostal hrdina - lebo ostalo mnoho príbehov, ktoré hrdinu potrebovali. Hrdina bol odvážny, šikovný, mocný a spravodlivý. Aby svoje hrdinstvo dokázal, potreboval príležitosť. A tú mu rozprávači z Podhalia i zo severu Slovenska ochotne poskytli v historkách, ktoré sa pôvodne tradovali trebárs i o iných zbojníkoch. Hrdina predsa musí byť jeden, nepremožiteľný, bez konkurencie. Ústrednou postavou bohatého a takmer súvislého cyklu rozprávaní, ktorý pre Slovákov znamená to, čo Kalevala pre Fínov či Nibelungy pre Nemcov, sa stal Jánošík. A asi preto často nechceme vedieť, ako to v skutočnosti bolo. Skutočnosť totiž bola trocha iná. Alebo nebola?.