V roku 1949 bola prijatá ústava, ktorá ho určovala ako ľudovú republiku podľa sovietskeho vzoru, zo všetkými negatívnymi spoločenskými, politickými a hospodárskymi dôsledkami. Vedúcou silou sa stala Maďarská strana pracujúcich (zjednotená komunistická a sociálnodemokratická strana). Vnútropolitické ťažkosti po Stalinovej smrti vyžadovali postupnú liberalizáciu pomerov. Predsedom vlády sa stal Imre Nagy, ktorý do apríla 1955 zaviedol niektoré reformy, potom však narazil na odpor stalinistov na čele s Mátyasom Rákosim a obnova pomerov vyvolala 23.10. 1956 ľudové povstanie proti pomerom, ktoré však bolo 4. novembra vojensky potlačené, pričom Nagy a jeho spolupracovníci boli zatknutí a asi 200 000 Maďarov ušlo do Rakúska. Následne bola Jánosom Kádarom vytvorená vláda, ktorá pokračovala v zbližovaniu sa zo ZSSR.

Poľsko
V roku 1945 sa uskutočnila rozsiahla agrárna reforma, bol znárodnený priemysel, bankovníctvo a doprava, v roku 1948 prešla krajina na plánované hospodárstvo. Kolektivizácia v poľskom prostredí nenašla uplatnenie, družstvá sa rozpadali a tak ako v jedinej krajine východného bloku zostala zachovaná živnostnícka forma poľnohospodárstva. V krajine sa utvoril stalinistický systém spojený z represáliami proti ideovým protivníkom, ktorého obeťou sa stal aj popredný komunistický politik Wladislav Gomulka. Po návrate z väzenia sa snažil o demokratizáciu systému, ale pod sovietskym tlakom sa toho musel vzdať. Napriek tomu vládli v Poľsku koncom 50. rokov z kultúrnej a z časti aj z politickej stránky voľnejšie pomery ako v ostatných socialistických štátoch. Systém však nemohol čeliť rýchlo sa zhoršujúcemu hospodárskej situácie. V roku 1970 vypukla v pobaltskej oblasti mohutná vlna štrajkov, ktorá napokon spôsobila pád Gomulku. Neskôr sa Poľsko stalo najrevolučnejším socialistickým štátom a tým aj výrazne prispelo k pádu železnej opony.