Všeobecná situácia

Po troch nepokojných storočiach utíchli konečne aj na Slovensku zbrane. Vyčerpaná krajina sa pomaly zotavovala z ťažkých rán utŕžených tureckým pustošením a vnútornými vojnami. Osemnáste storočie možno s určitými výhradami označiť za obdobie mieru. Na začiatku 18.st. žilo na Slovensku približne 1 milión ľudí. Prevažná väčšina žila na dedinách, poddaní tu žili skromne, často až primitívne. Hlásenia komisárov boli pochmúrne – mnohé dediny boli poloprázdne, často pusté, ich obyvateľov vyhnali alebo vyhubili vojny, turecké pleny, v rokoch 1708-1710 ich doslova zdecimoval mor a nezriedka ich vypudil aj neľudský útlak zemepánov. Na Slovensku, ktoré predstavovalo asi pätinu Uhorska, žila viac ako polovica všetkej uhorskej šľachty. Drobná a stredná šľachta sa najprv dravo zmocňuje opustených poddanských usadlostí, potom násilne odoberajú pôdu roľníkom a v druhej polovici začínajú aj magnáti stále vo väčšom rozsahu zakladať a rozširovať majere. Zo španielskeho dedičstva ukoristili síce rakúski Habsburgovci bohaté Belgicko a provincie v Taliansku, no ich nádeje na kolónie v zámorí definitívne zhasli. Preto obracajú svoju pozornosť čoraz viacej na východ. Tu bolo predovšetkým Uhorsko, ktoré rakúsky merkantilista Hörnigk už v druhej polovici 17.st.vyhlasoval za „baňu mäsa, masti a chleba“. Na území, z ktorého Habsburgovci vyhnali Turkov, uplatňovali „právo zbraní“. Tu udeľovali bohaté donácie alebo „za babku“ predávali pôdu nielen uhorskej šľachte, ale najmä zaslúžilým ľuďom z okolia dvora. Sedmohradsko ostalo samostatným kniežatstvom s vlastnou dvorskou kanceláriou vo Viedni. Veľká časť dobytého územia, tzv.Vojenská hranica, ostala priamo podriadená vojenskej rade. Pokiaľ ide o vlastné Uhorsko, Habsburgovci využívali tzv.rezervované práva, ktoré panovníkovi zabezpečovala uhorská feudálnostavovská ústava. Roku 1723 bola zreorganizovaná Kráľovská miestodržiteľská rada so sídlom v Bratislave. Hlavnou úlohou armády, ktorej zriadenie odhlasoval snem v roku 1715, bolo držať na uzde poddaný ľud. Slovenský evanjelický ľud bol utláčaný nielen sociálne, ale aj nábožensky. Otázka utláčania evanjelikov sa dostala až na medzinárodné fóra a ako ochranca slovenských protestantov začal vystupovať pruský kráľovský dvor, cisár Karol VI. vydáva úpravu Resolutio Carolina 21.3.1731 o náboženských „slobodách“ protestantov, ktorá neprináša nič nové.