Príčiny úpadku manufaktúr sú takéto: zahraniční veritelia neboli ochotní poskytovať úver podnikateľom z radov šľachticov, nedostatok kapitálu, chaos v clách, mýtach, mierach a váhach, zlý stav komunikácií, cechy prekážali manufaktúrnemu podnikaniu, slabý odbyt. Hospodárska politika Viedne ťažko zasiahla aj uhorský zahraničný obchod. Hlavným nástrojom bol colný systém. Clá sa zvyšovali alebo znižovali podľa situácie v dedičných krajinách, predovšetkým v záujme rakúskych veľkostatkárov, manufakturistov a obchodníkov. Zámery hospodárskej politiky Viedne sa podarili: manufaktúry a obchodný kapitál dedičných zemí už koncom 70.rokov takmer úplne ovládli nielen vnútorný trh, ale aj zahraničný obchod. Viedenský dvor plne podporoval ťažbu drahých a farebných kovov v slovenských baniach, ktoré tvorili súčasť príjmu dvorskej pokladnice. V priebehu prvej polovice 18.st.vybudoval najprv Matej Kornel Hell a po ňom Samuel Mikovíny z Ábelovej v štiavnickom revíre systém umelých jazier, tajchov, ktorých voda slúžila ako pohonná sila pre banské a hutnícke zariadenia. Roku 1763 v Štiavnici založili vysokú banskú školu, prvú tohto typu na svete. Tereziánsky urbár

23.januára 1767 vydáva Mária Terézia urbár, jej najdôležitejšiu reformu. Pôdu, ktorú využíva poddaný, delí urbár na intravilán a extravilán. Sedliak hospodáriaci na celej usadlosti bol podľa urbára povinný odpracovať ročne na panskom 52 dní so záprahom alebo 104 dní bez záprahu. Želiari s domom museli odpracovať na panskom ročne 18 dní, želiari bez domu 12 dní. Tri dni do roka museli sa poddaní so svojím zemepánom zúčastniť na poľovačke, doviezť mu z poľa deviatok, z hory drevo. Štyri usadlosti spolu boli povinné zabezpečiť dvojdňovú dlhú furmanku. Sedliaci a želiari s domom za „domový grunt“ (intravilán) museli pánovi platiť ročne 1 zlatý. Základom naturálnej renty ostáva aj naďalej deviatok zemepánovi a desiatok cirkvi. Po dohode s pánom ho však mohol vymeniť za peňažný (4 zlaté) alebo robotový ekvivalent (12 dní roboty so záprahom alebo 24 dní bez záprahu do roka od celej usadlosti). Okrem deviatku boli poddaní povinní odvádzať svojmu zemepánovi aj tzv.dary: dve sliepky, dva kapúny, holbu topeného masla, kopu vajec, tridsať usadlostí spolu jedno teľa. Tieto naturálne dávky mohli po vzájomnej dohode vymeniť za peniaze. Zavádzanie urbáru narazilo spočiatku na odpor uhorskej šľachty, najmä v Bratislavskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Nakoniec však šľachta zistila, že celú reformu môže využiť vo svoj prospech, a rýchlo sa uspokojila. Do roku 1774 zaviedli urbár vo všetkých slovenských stoliciach. Pôdu, ktorú zachytili v urbárskom súpise, chránil štát ako základ pre výrub dane a nesmela sa poddanému odňať.