Jednako z podnetu cisára vydala miestodržiteľská rada už r.1783 nariadenie stoliciam, podľa ktorého zemepáni nesmú prekážať svojim poddaným slobodne uzatvárať manželstvá, ísť na remeslo alebo štúdiá, ďalej zakazuje vymáhať neurbárske dávky a povinnosti a svojvoľne ich odstraňovať z usadlostí. Veľké povstanie rumunských poddaných, krvavo potlačené cisárskym vojskom, malo za následok, že Jozef II. vydal 22.8.1785 patent o zrušení nevoľníctva aj v Uhorsku. Nariadenie ruší „večnú pripútanosť roľníka k pôde“, poddaní môžu slobodne nakladať so svojím hnuteľným majetkom, nie však s poddanskou pôdou. Patent pre budúcnosť odstraňoval niektoré brutálne formy násilia, prispel k zvýšeniu triedneho a spoločenského sebavedomia poddaného ľudu. Jozefínska reforma poddanského súdnictva zlepšila aj u nás procesný poriadok, zabezpečovala poddaným úradného advokáta, odstránilo sa palicovanie ako trest, no súčasne sa posilnila aj právomoc stolice a tým aj nepriamo zemepána. Roku 1784 začal uskutočňovať súpis všetkého obyvateľstva. Šľachtu obzvlášť poburovalo a ponižovalo číslovanie aj jej domov-kúrií a kaštieľov. V nasledujúcom roku sa začali práce na daňovom katastri a v súvise s tým i meranie pôdy. Smrť prekazila Jozefovi II. dokončiť túto najďalekosiahlejšiu reformu. V rokoch 1787-1788 sa Jozef II. nešťastne zaplietol ako spojenec ruskej cárovnej
Kataríny II. do vojny s Tureckom. Poddaný ľud trpel regrutačkami a vojenskými dodávkami, k tomu sa pridali aj neúrodné roky a hlad. Keď r.1789 vypuklo proti viedenskému dvoru povstanie v Belgicku, vzplanula Francúzska revolúcia, a keď proti Jozefovi II.vystúpilo Prusko, začala sa otvorene búriť aj uhorská šľachta. V tiesnivej situácií, niekoľko mesiacov pred smrťou, odvolal Jozef II. aj pre Uhorsko všetky reformy okrem tolerančného a nevoľníckeho patentu. Žiadal si vraj na svoj náhrobný kameň vyryť epitaf: „Tu leží Jozef, ktorý mnoho chcel, no nič sa mu nepodarilo.“ Zomrel 20.2.1790.