V inventári Karola IV. bol tento
meč zapísaný ako meč svätého kráľa Štefana I.

Žezlo

Kráľovské žezlo uhorských kráľov je vlastne drevená palica,
pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorú je pripevnená
nepravidelná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté
tri sediace levy a vložená je do zlatého orámovania, z ktorého
visia zlaté guľky na zlatých retiazkach. Pozlátené obloženie
žezla je jemne ozdobené. Kryštálová guľa je dielom orientálneho
umelca a vznikla ešte pred koncom 10. storočia. Striebornú
rukoväť zhotovil stredoeurópsky zlatník na prelome 11. a 12.
storočia.

Jablko

Kráľovské jablko patrí k najmladším uhorským klenotom. Bolo
zhotovené pravdepodobne v polovici 14. storočia na objednávku
Ľudovíta Veľkého z rodu Anjouovcov. Je to dutá mosadzná guľa
s pozláteným povrchom, so vsadeným zlatým apoštolským
dvojramenným krížom. Na guli sú ešte dva zlaté štítky
s emailovým erbom rodiny Anjouovcov.

Prešporské
korunovácie

Takmer tri storočia sa v prešporskom chráme sv. Martina
uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a kráľovien.
Korunovačné slávnosti mávali neobyčajnú noblesu a pre celé mesto
znamenali nielen veľké výdavky, ale aj patričné príjmy. Pred
korunovačnou slávnosťou sa väčšinou zišiel korunovaný snem. Tu
sa na zasadnutí dohodli stavy s nastávajúcim panovníkom o znení
inauguračného diplomu. Bola to listina, ktorá zaručovala práva
a výsady stavov. Panovník sa v nej taktiež zaväzoval zachovať,
prípadne rozšíriť krajinu o nové územia, alebo získať obsadené
časti kráľovstva. Snem vydával tiež vždy pred korunováciou
pokyny – korunovačný poriadok, ktorý bol záväzný a musel sa
dodržiavať.
Ako prvého korunovali za uhorského kráľa v dóme sv. Martina
– Maximiliána, syna Ferdinanda I., ktorý dal nákladne prestavať
hradný palác na rezidenciu uhorského panovníka. Celá slávnosť
bola nezvyčajná, sám arciknieža Maximilián si želal čo najväčšiu
nádheru. Rátalo sa s príchodom štyritisíc rytierov a magnátov
z dedičných zemí. Celé družiny sa skveli zlatom a drahokamami.
Korunovačné obrady trvali veľmi dlho a cesta, po ktorej kráčal
korunovačný sprievod bola pokrytá červeným plátnom. Po slávnosti
si ho obyvateľstvo mesta roztrhalo na kusy. Každý si chcel
uchytiť aspoň kúsok plátna a vždy sa pritom zranilo veľa ľudí.
Samotnú prísahu bol povinný zložiť každý uhorský kráľov po
korunovaní pod holým nebom.