Prešporské korunovačné klenoty uhorských kráľov
KORUNOVAČNÉ KLENOTY
UHORSKÝCH KRÁĽOV
Korunovanie, či korunovácia znamená slávnostný cirkevný
a politický akt, pri ktorom sa slávnostne nastoľuje panovník,
položením koruny na hlavu. Túto korunu na hlavu panovníka
zvyčajne kladie najvyšší cirkevný hodnostár krajiny, ktorý
zastupuje rímskeho pápeža. Kráľom sa stáva až prijatím koruny,
aj keby bol zvolený za vladára ešte predtým. Koruna sa oddávna
zhotovovala zo vzácnych materiálov a vždy bola bohato zdobená.
Pri korunovaní uhorských kráľov sa používala tzv. svätoštefanská
koruna. (Štefan I. za bližšie neznámych okolností dostal roku
1000 od pápeža Silvestra II. kráľovskú korunu a 25. decembra
roku 1000 bol vraj korunovaný za prvého uhorského kráľa).
Koruna, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Maďarskom národnom
múzeu má však pravdepodobne oveľa záhadnejšiu minulosť. Pôvodná
koruna, ktorou bol Štefan I. korunovaný za kráľa sa totiž
nezachovala. Len podľa zobrazenia na korunovačnom plášti sa
predpokladá, že to bol diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie,
vykladaný drahými kameňmi. Preto sa od nepamäti až do roku 1790
verilo v pravosť „svätoštefanskej koruny“. Prvé pochybnosti
nastali až v časoch panovania Jozefa II., ktorý sa nedal
korunovať za uhorského kráľa. Bližším skúmaním koruny sa tieto
pochybnosti aj potvrdili. Dnes známa uhorská koruna je mladšia
a vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť je
zlatý byzantský diadém, nazývaný grécka koruna. Má bohatú
emailovú výzdobu. Vpredu nad čelom je postava tróniaceho Krista
a po obvode členky archanjeli Michal a Gabriel a svätí Juraj,
Demeter, Kozmas a Damián. Celkom vzadu je trojica panovníkov.
Presne v strede ako Kristov pozemský protipól je zobrazený
byzantský cisár Michal VII. Dukas, pod ním jeho mladší brat
a spoluvládca Konštantín a uhorský kráľ Gejza I. Podľa panovania
spomenutých troch vladárov (1071–1078) môžeme datovať aj vznik
tejto časti koruny. Pretože staršia kráľovská koruna sa
nachádzala v rukách Šalamúna, Gejza sa musel dať korunovať týmto
byzantským diadémom, ktorý dostal ako dar od cisára Michala
Dukasa. Latinská koruna, ktorá je doplnkom gréckeho diadému, má
tvar vypuklého kríža. Podľa rozboru je asi o sto rokov mladšia
ako spodný diadém. Táto vrchná časť má na vrchole platničku
s tróniacim Kristom, do ktorej bol dodatočne a dosť nešetrne
prevŕtaný otvor a pripojený krížik. Po stranách sú apoštoli Ján,
Bartolomej, Jakub, Tomáš, Peter, Ondrej, Filip a Pavol.
Tieto
emailové tabuľky vznikli pravdepodobne v prvej štvrtine 13.
storočia v dielni niektorého západoeurópskeho zlatníka. Keďže
nie je počet apoštolov úplný, predpokladá sa, že tieto tabuľky
pôvodne zdobili iný prepychový predmet (oltárny kríž, relikvár,
väzba bohoslužobnej knihy). Obrázky gréckej koruny majú grécke
nápisy, na latinskej korune sú mená apoštolov v latinčine. Tieto
dvojaké nápisy taktiež svedčia o tom, že obe časti koruny
pôvodne k sebe vôbec nepatrili. Z dolnej časti koruny visia po
stranách po štyri zlaté retiazky, pendílie. Na každej z nich sú
zavesené tri drahokamy, usporiadané do trojlístka. Rovnaká
pendília visí aj zo zadnej časti koruny pod obrazom byzantského
cisára. Celá koruna je navyše ozdobená veľkými pravými morskými
perlami. Menšie perly sú navlečené do radov na zlatých drôtikoch.
Zaujímavosťou „svätoštefanskej koruny“ je šikmo naklonený
krížik na vrchole. Zapríčinilo ho údajne nešetrné zaobchádzanie
s korunou v čase panovania kráľovnej Alžbety. V roku 1440 chcela
totiž táto vdova po kráľovi Albrechtovi Habsburskom zabezpečiť
uhorský trón pre svojho syna. Bola však krátko pred pôrodom
a uhorské stavy nechceli čakať na neistého panovníka. Vyslala
preto svoju komornú, aby spolu s pomocníkmi ukradli z Višegrádu
kráľovskú korunu, ktorá bola schovaná v hradnej veži. Korunu
zašitú vo vankúši doniesli potom kráľovnej do Komárna, ktorá ňou
dala korunovať svojho novorodeného syna Ladislava Pohrobka za
kráľa.
Pri korunovácii sa odovzdávali panovníkovi okrem koruny aj
ďalšie korunované insígnie. V európskych kráľovstvách to bolo
popri korune krajinské jablko a žezlo. V Uhorsku sa v najstaršom
období považovala za znak kráľovskej moci prepychovo zdobená
kopija, neskôr meč, považovaný za pamiatku po kráľovi Štefanovi.
So Štefanom I. je spojený aj korunovačný plášť uhorských kráľov,
ktorý ako jediný korunovaný predmet skutočne pochádza z obdobia
prvého uhorského kráľa Štefana I.
Plášť a meč sv. Štefana
Uhorský korunovačný plášť je brokátový, bohato vyšívaný,
prešitý z kňazského ornátu. Kráľ Štefan I. ho totiž v roku 1031,
spolu so svojou manželkou Gizelou daroval chrámu Panny Márie
v Stoličnom Belehrade.
Korunovačný meč vyrobili v 16. storočí, pravdepodobne
v Benátkach a uhorskí králi ním pasovali v 16.–20. storočí
rytierov Zlatej ostrohy. Pôvodný korunovačný meč sa však stratil
dávno pred 16. storočím. Do Čiech ho údajne odniesla Anna,
sestra Štefana V. V súčasnosti je uložený v pokladnici pražského
chrámu sv. Víta. Je to prepychový meč vikingského pôvodu
s kostenou ozdobou na rukoväti.
V inventári Karola IV. bol tento
meč zapísaný ako meč svätého kráľa Štefana I.
Žezlo
Kráľovské žezlo uhorských kráľov je vlastne drevená palica,
pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorú je pripevnená
nepravidelná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté
tri sediace levy a vložená je do zlatého orámovania, z ktorého
visia zlaté guľky na zlatých retiazkach. Pozlátené obloženie
žezla je jemne ozdobené. Kryštálová guľa je dielom orientálneho
umelca a vznikla ešte pred koncom 10. storočia. Striebornú
rukoväť zhotovil stredoeurópsky zlatník na prelome 11. a 12.
storočia.
Jablko
Kráľovské jablko patrí k najmladším uhorským klenotom. Bolo
zhotovené pravdepodobne v polovici 14. storočia na objednávku
Ľudovíta Veľkého z rodu Anjouovcov. Je to dutá mosadzná guľa
s pozláteným povrchom, so vsadeným zlatým apoštolským
dvojramenným krížom. Na guli sú ešte dva zlaté štítky
s emailovým erbom rodiny Anjouovcov.
Prešporské
korunovácie
Takmer tri storočia sa v prešporskom chráme sv. Martina
uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a kráľovien.
Korunovačné slávnosti mávali neobyčajnú noblesu a pre celé mesto
znamenali nielen veľké výdavky, ale aj patričné príjmy. Pred
korunovačnou slávnosťou sa väčšinou zišiel korunovaný snem. Tu
sa na zasadnutí dohodli stavy s nastávajúcim panovníkom o znení
inauguračného diplomu. Bola to listina, ktorá zaručovala práva
a výsady stavov. Panovník sa v nej taktiež zaväzoval zachovať,
prípadne rozšíriť krajinu o nové územia, alebo získať obsadené
časti kráľovstva. Snem vydával tiež vždy pred korunováciou
pokyny – korunovačný poriadok, ktorý bol záväzný a musel sa
dodržiavať.
Ako prvého korunovali za uhorského kráľa v dóme sv. Martina
– Maximiliána, syna Ferdinanda I., ktorý dal nákladne prestavať
hradný palác na rezidenciu uhorského panovníka. Celá slávnosť
bola nezvyčajná, sám arciknieža Maximilián si želal čo najväčšiu
nádheru. Rátalo sa s príchodom štyritisíc rytierov a magnátov
z dedičných zemí. Celé družiny sa skveli zlatom a drahokamami.
Korunovačné obrady trvali veľmi dlho a cesta, po ktorej kráčal
korunovačný sprievod bola pokrytá červeným plátnom. Po slávnosti
si ho obyvateľstvo mesta roztrhalo na kusy. Každý si chcel
uchytiť aspoň kúsok plátna a vždy sa pritom zranilo veľa ľudí.
Samotnú prísahu bol povinný zložiť každý uhorský kráľov po
korunovaní pod holým nebom.
Prísahou sa kráš zaväzoval
zachovávať krajinské slobody a práva, ochraňovať dobré
a osvedčené zvyklosti, nekrivdiť poddaným, ale ani nepripustiť
páchanie krivdy inými, všetko v súlade so Zlatou bulou Ondreja
II. Po zložení prísahy radostnými výkrikmi pozdravovali uhorské
stavy nového kráľa, želali mu šťastie, víťazstvá a dlhý život.
Cez prísahu a obrad na korunovačnom kopci zneli fanfáry
a bubnovanie. Viedenská pechota vystreľovala salvy a pri
záverečnom akte sa pridali aj delá z hradu. Nasledujúci deň 9.
septembra 1563 korunovali za uhorskú kráľovnú Maximiliánovu
manželku Máriu.
Za svojej vlády dal podľa vzoru svojho otca korunovať aj
Maximilián svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa.
Slávnosť korunovania sa uskutočnila opäť v čase oberačiek 25.
septembra 1572. Skutočným uhorským kráľom sa však Rudolf stal až
po smrti svojho otca. Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, kde vládol
skôr svojim záľubám a zbierkam umeleckých predmetov. Uhorskú
korunu si cenil len ako nezvyčajnú starožitnosť a umiestnil ju
vo svojej zbierke rarít v dvorskej klenotnici na Pražskom hrade.
Jeho vláda nebola úspešná a tak sa jeho nástupcom stal jeho
mladší brat princ Matej.
Matejova korunovácia sa uskutočnila 19. novembra 1608,
v nepokojnom období. Vážne nepokoje vznikli najmä neschopnosťou
Rudolfovej vlády v Čechách, Rakúsku a v Uhorsku. Samotná
korunovácia, ktorá bývala vecou medzinárodnej reprezentácie sa
stala vecou uhorského národa. Kráľovskú korunu s ostatnými
insígniami priviezli do mesta v prepychovom koči. Pre ľud sa
upieklo niekoľko volov a pripravilo množstvo vína. Súčasťou
slávnosti boli taktiež rytierske turnaje a ohňostroje. Na Dunaji
sa uskutočnila aj cvičná bitka lodí.
Zaujímavosťou je, že sa na začiatku 17. storočia objavila ešte
jedna „uhorská“ kráľovská koruna. Dostal ju od tureckého sultána
Achmeda I. v roku 1605 Štefan Bocskay, aby sa ňou dal korunovať
za nezávislého uhorského kráľa. Jeho kráľovstvo malo byť
v Sedmohradku (časť uhorského kráľovstva). Bocskaya však v roku
1606 prinútili dohodnúť sa s Matejom a preto sa korunovácie
tureckou korunou vzdal. Roku 1610 sa koruna dostala do rúk
palatínovi Jurajovi Thurzovi, ktorý ju odovzdal kráľovi
Matejovi. Dodnes je táto turecká „pohanská“ koruna doplnená len
malým krížikom, a uložená je ako vzácny historický doklad vo
viedenskej cisárskej pokladnici.
V roku 1613 sa uskutočnila v Prešporku, v dóme sv. Martina,
korunovácia manželky Mateja II. – kráľovnej Anny, ktorá ako
prvná panovníkova manželka dostala od stavov peňažný dar. V roku
1618 nasledovala korunovácia Ferdinanda II., o štyri roky neskôr
bola tiež korunovaná jeho druhá manželka Eleonóra.
Korunovácia
Ferdinanda II. mala niekoľko zaujímavých momentov. Dovtedy sa
podľa zvyku korunovali králi na konci leta alebo na jeseň a nie
uprostred leta. Aby sa predišlo bitkám a nešťastiam pri
rozhadzovaní peňazí a trhaní súkna, vytvorila sa osobitná
meštianska stráž. Na základe zlých skúseností zakázali vojskám
vydať víno, ktoré dostali až na druhý deň. Krátko pred
korunováciou sa strhla prudká víchrica, ktorá spôsobila veľké
škody a poškodená bola aj strecha veže, kde strážili kráľovskú
korunu. Mnohí to považovali za zlé znamenie. Korunovácia sa
konala krátko po vypuknutí tridsaťročnej vojny.
8. decembra 1625 sa uskutočnila v Šoprone korunovácia
uhorského kráľa Ferdinanda III., syna Ferdinanda II.
V Bratislave sa neuskutočnila pre práve zúriacu morovú epidémiu.
Šopron sa stal popri Prešporku a Budíne tretím korunovačným
mestom uhorských kráľov. V Prešporku sa potom v roku 1638
uskutočnila korunovácia prvej manželky Ferdinanda III. Márie
Anny, v roku 1647 korunovácia Ferdinanda IV., v roku 1655
korunovácia tretej manželky Ferdinanda III. – Márie Eleonóry.
Za vlády Leopolda I. (korunovali ho v Prešporku v roku 1655)
sa podarilo definitívne skončiť s nadvládou Osmanskej ríše
a stiahnuť Turkov z Uhorska. Samotná veľmi honosná korunovácia
za prítomnosti vyše 5000 šľachticov a cirkevných hodnostárov sa
uskutočnila podľa tradičných zvykov zložením prísahy, pasovaním
rytierov a vykonaním obradu švihnutia mečom na štyri svetové
strany na korunovačnom vŕšku. Prvým habsburským dedičným kráľom
sa stal po zimnej korunovácii v roku 1687 Jozef I., v tom čase
ešte neplnoletý deväťročný syn Leopolda I. Na korunovačný obrad
ho ako prvého uhorského kráľa obliekli do odevu uhorského
šľachtica. Ďalším, v Bratislave korunovaným kráľom sa stal
v roku 1712 Karol III., mladší brat Jozefa I., ktorý nečakane
zomrel bez mužských potomkov. (O dva roky neskôr bola korunovaná
aj jeho manželka Alžbeta Kristína). Po smrti Karola III.,
zdedila korunu jeho najstaršia dcéra Mária Terézia. Korunovaná
bola v lete roku 1741. Slávnosť sa uskutočnila so zvyčajnou
pompou, bola však oveľa nápadnejšia ako ostatné. Po troch
storočiach vlády mužov malo Uhorsko znova kráľovnú. Pre
zhromaždený ľud upiekli na predmestiach volov. Zo zvláštnej
fontány tieklo červené a biele víno.
Posledná korunovačná slávnosť v 18. storočí vzrušila mesto
a krajinu v roku 1790, teda takmer po polstoročí. Mária Terézia
umrela v roku 1780 a na tróne ju nasledoval jej najstarší syn
Jozef II.
On sa však za uhorského kráľa korunovať nedal
a uhorský ľud i stavy si popudil proti sebe nezvyčajnými
osvietenskými reformami. Uhorskú kráľovskú korunu dal odviezť do
Viedne a uložiť v cisárskej pokladnici ako drahocennú
a zaujímavú, ale inak bezvýznamnú starožitnosť.
V novembri 1790 bol v Bratislave korunovaný Leopold II.,
v septembri 1808 tretia manželka Františka I. – Mária Ludovika.
Ceremónia sa odohrala po zasadaní uhorského snemu, ktoré sa
nieslo v znamení príprav na novú vojnu proti Napoleonovi.
V septembri roku 1825 sa ešte v bratislavskom dóme sv. Martina
uskutočnila korunovácia štvrtej manželky Ferdinanda I.
– Karolíny Augusty a v septembri roku 1830 korunovácia
Ferdinanda V. Na tejto poslednej bratislavskej korunovácii
korunoval uhorského kráľa arcibiskup Alexander Rudnay.
Korunovačné slávnosti patrili k najpompéznejším oslavám, aké
kedy mohol biedny ľud vidieť. Pri týchto príležitostiach sa
uplatnili umelci, architekti, stavitelia, maliari. Básnici
písali oslavné básne, usporadúvali sa koncerty, hrali sa
divadelné predstavenia, po ktorých nasledovali veľkolepé
ohňostroje, bály a tanečné zábavy. Nádheru korunovačných
slávností umocňovali prepychovo zariadené komnaty, zdobené
drahými kobercami a vzácnymi obrazmi. Bohaté bolo aj zariadenie
korunovačného chrámu, obleky účastníkov. Na korunovačné bankety
sa zhotovovali na objednávky taniere a nádoby na nápoje zo
vzácnych kovov a jemného skla. Najvýrečnejšími pamiatkami týchto
jedinečných udalostí sú korunovačné insígnie, uložené
v súčastnosti v budapeštianskom Národnom múzeu, ktoré sme sa vám
snažili priblížiť. Škoda len, že množstvo určite zaujímavých
materiálov, spojených s korunováciami či korunovačnými klenotami
je pre slovenského čitateľa nedostupné, pretože sú napísané
v maďarskom jazyku.
-mmv-
Foto archív redakcie
KORUNOVAČNÉ KLENOTY
UHORSKÝCH KRÁĽOV
Korunovanie, či korunovácia znamená slávnostný cirkevný
a politický akt, pri ktorom sa slávnostne nastoľuje panovník,
položením koruny na hlavu. Túto korunu na hlavu panovníka
zvyčajne kladie najvyšší cirkevný hodnostár krajiny, ktorý
zastupuje rímskeho pápeža. Kráľom sa stáva až prijatím koruny,
aj keby bol zvolený za vladára ešte predtým. Koruna sa oddávna
zhotovovala zo vzácnych materiálov a vždy bola bohato zdobená.
Pri korunovaní uhorských kráľov sa používala tzv. svätoštefanská
koruna. (Štefan I. za bližšie neznámych okolností dostal roku
1000 od pápeža Silvestra II. kráľovskú korunu a 25.
decembra
roku 1000 bol vraj korunovaný za prvého uhorského kráľa).
Koruna, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Maďarskom národnom
múzeu má však pravdepodobne oveľa záhadnejšiu minulosť. Pôvodná
koruna, ktorou bol Štefan I. korunovaný za kráľa sa totiž
nezachovala. Len podľa zobrazenia na korunovačnom plášti sa
predpokladá, že to bol diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie,
vykladaný drahými kameňmi. Preto sa od nepamäti až do roku 1790
verilo v pravosť „svätoštefanskej koruny“. Prvé pochybnosti
nastali až v časoch panovania Jozefa II., ktorý sa nedal
korunovať za uhorského kráľa. Bližším skúmaním koruny sa tieto
pochybnosti aj potvrdili. Dnes známa uhorská koruna je mladšia
a vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť je
zlatý byzantský diadém, nazývaný grécka koruna. Má bohatú
emailovú výzdobu. Vpredu nad čelom je postava tróniaceho Krista
a po obvode členky archanjeli Michal a Gabriel a svätí Juraj,
Demeter, Kozmas a Damián. Celkom vzadu je trojica panovníkov.
Presne v strede ako Kristov pozemský protipól je zobrazený
byzantský cisár Michal VII. Dukas, pod ním jeho mladší brat
a spoluvládca Konštantín a uhorský kráľ Gejza I. Podľa panovania
spomenutých troch vladárov (1071–1078) môžeme datovať aj vznik
tejto časti koruny. Pretože staršia kráľovská koruna sa
nachádzala v rukách Šalamúna, Gejza sa musel dať korunovať týmto
byzantským diadémom, ktorý dostal ako dar od cisára Michala
Dukasa. Latinská koruna, ktorá je doplnkom gréckeho diadému, má
tvar vypuklého kríža. Podľa rozboru je asi o sto rokov mladšia
ako spodný diadém. Táto vrchná časť má na vrchole platničku
s tróniacim Kristom, do ktorej bol dodatočne a dosť nešetrne
prevŕtaný otvor a pripojený krížik. Po stranách sú apoštoli Ján,
Bartolomej, Jakub, Tomáš, Peter, Ondrej, Filip a Pavol. Tieto
emailové tabuľky vznikli pravdepodobne v prvej štvrtine 13.
storočia v dielni niektorého západoeurópskeho zlatníka. Keďže
nie je počet apoštolov úplný, predpokladá sa, že tieto tabuľky
pôvodne zdobili iný prepychový predmet (oltárny kríž, relikvár,
väzba bohoslužobnej knihy). Obrázky gréckej koruny majú grécke
nápisy, na latinskej korune sú mená apoštolov v latinčine. Tieto
dvojaké nápisy taktiež svedčia o tom, že obe časti koruny
pôvodne k sebe vôbec nepatrili. Z dolnej časti koruny visia po
stranách po štyri zlaté retiazky, pendílie. Na každej z nich sú
zavesené tri drahokamy, usporiadané do trojlístka. Rovnaká
pendília visí aj zo zadnej časti koruny pod obrazom byzantského
cisára. Celá koruna je navyše ozdobená veľkými pravými morskými
perlami.
Menšie perly sú navlečené do radov na zlatých drôtikoch.
Zaujímavosťou „svätoštefanskej koruny“ je šikmo naklonený
krížik na vrchole. Zapríčinilo ho údajne nešetrné zaobchádzanie
s korunou v čase panovania kráľovnej Alžbety. V roku 1440 chcela
totiž táto vdova po kráľovi Albrechtovi Habsburskom zabezpečiť
uhorský trón pre svojho syna. Bola však krátko pred pôrodom
a uhorské stavy nechceli čakať na neistého panovníka. Vyslala
preto svoju komornú, aby spolu s pomocníkmi ukradli z Višegrádu
kráľovskú korunu, ktorá bola schovaná v hradnej veži. Korunu
zašitú vo vankúši doniesli potom kráľovnej do Komárna, ktorá ňou
dala korunovať svojho novorodeného syna Ladislava Pohrobka za
kráľa.
Pri korunovácii sa odovzdávali panovníkovi okrem koruny aj
ďalšie korunované insígnie. V európskych kráľovstvách to bolo
popri korune krajinské jablko a žezlo. V Uhorsku sa v najstaršom
období považovala za znak kráľovskej moci prepychovo zdobená
kopija, neskôr meč, považovaný za pamiatku po kráľovi Štefanovi.
So Štefanom I. je spojený aj korunovačný plášť uhorských kráľov,
ktorý ako jediný korunovaný predmet skutočne pochádza z obdobia
prvého uhorského kráľa Štefana I.
Plášť a meč sv. Štefana
Uhorský korunovačný plášť je brokátový, bohato vyšívaný,
prešitý z kňazského ornátu. Kráľ Štefan I. ho totiž v roku 1031,
spolu so svojou manželkou Gizelou daroval chrámu Panny Márie
v Stoličnom Belehrade.
Korunovačný meč vyrobili v 16. storočí, pravdepodobne
v Benátkach a uhorskí králi ním pasovali v 16.–20. storočí
rytierov Zlatej ostrohy. Pôvodný korunovačný meč sa však stratil
dávno pred 16. storočím. Do Čiech ho údajne odniesla Anna,
sestra Štefana V. V súčasnosti je uložený v pokladnici pražského
chrámu sv. Víta. Je to prepychový meč vikingského pôvodu
s kostenou ozdobou na rukoväti. V inventári Karola IV. bol tento
meč zapísaný ako meč svätého kráľa Štefana I.
Žezlo
Kráľovské žezlo uhorských kráľov je vlastne drevená palica,
pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorú je pripevnená
nepravidelná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté
tri sediace levy a vložená je do zlatého orámovania, z ktorého
visia zlaté guľky na zlatých retiazkach. Pozlátené obloženie
žezla je jemne ozdobené. Kryštálová guľa je dielom orientálneho
umelca a vznikla ešte pred koncom 10. storočia. Striebornú
rukoväť zhotovil stredoeurópsky zlatník na prelome 11. a 12.
storočia.
Jablko
Kráľovské jablko patrí k najmladším uhorským klenotom. Bolo
zhotovené pravdepodobne v polovici 14. storočia na objednávku
Ľudovíta Veľkého z rodu Anjouovcov.
Je to dutá mosadzná guľa
s pozláteným povrchom, so vsadeným zlatým apoštolským
dvojramenným krížom. Na guli sú ešte dva zlaté štítky
s emailovým erbom rodiny Anjouovcov.
Prešporské
korunovácie
Takmer tri storočia sa v prešporskom chráme sv. Martina
uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a kráľovien.
Korunovačné slávnosti mávali neobyčajnú noblesu a pre celé mesto
znamenali nielen veľké výdavky, ale aj patričné príjmy. Pred
korunovačnou slávnosťou sa väčšinou zišiel korunovaný snem. Tu
sa na zasadnutí dohodli stavy s nastávajúcim panovníkom o znení
inauguračného diplomu. Bola to listina, ktorá zaručovala práva
a výsady stavov. Panovník sa v nej taktiež zaväzoval zachovať,
prípadne rozšíriť krajinu o nové územia, alebo získať obsadené
časti kráľovstva. Snem vydával tiež vždy pred korunováciou
pokyny – korunovačný poriadok, ktorý bol záväzný a musel sa
dodržiavať.
Ako prvého korunovali za uhorského kráľa v dóme sv. Martina
– Maximiliána, syna Ferdinanda I., ktorý dal nákladne prestavať
hradný palác na rezidenciu uhorského panovníka. Celá slávnosť
bola nezvyčajná, sám arciknieža Maximilián si želal čo najväčšiu
nádheru. Rátalo sa s príchodom štyritisíc rytierov a magnátov
z dedičných zemí. Celé družiny sa skveli zlatom a drahokamami.
Korunovačné obrady trvali veľmi dlho a cesta, po ktorej kráčal
korunovačný sprievod bola pokrytá červeným plátnom. Po slávnosti
si ho obyvateľstvo mesta roztrhalo na kusy. Každý si chcel
uchytiť aspoň kúsok plátna a vždy sa pritom zranilo veľa ľudí.
Samotnú prísahu bol povinný zložiť každý uhorský kráľov po
korunovaní pod holým nebom. Prísahou sa kráš zaväzoval
zachovávať krajinské slobody a práva, ochraňovať dobré
a osvedčené zvyklosti, nekrivdiť poddaným, ale ani nepripustiť
páchanie krivdy inými, všetko v súlade so Zlatou bulou Ondreja
II. Po zložení prísahy radostnými výkrikmi pozdravovali uhorské
stavy nového kráľa, želali mu šťastie, víťazstvá a dlhý život.
Cez prísahu a obrad na korunovačnom kopci zneli fanfáry
a bubnovanie. Viedenská pechota vystreľovala salvy a pri
záverečnom akte sa pridali aj delá z hradu. Nasledujúci deň 9.
septembra 1563 korunovali za uhorskú kráľovnú Maximiliánovu
manželku Máriu.
Za svojej vlády dal podľa vzoru svojho otca korunovať aj
Maximilián svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa.
Slávnosť korunovania sa uskutočnila opäť v čase oberačiek 25.
septembra 1572. Skutočným uhorským kráľom sa však Rudolf stal až
po smrti svojho otca. Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, kde vládol
skôr svojim záľubám a zbierkam umeleckých predmetov.
Uhorskú
korunu si cenil len ako nezvyčajnú starožitnosť a umiestnil ju
vo svojej zbierke rarít v dvorskej klenotnici na Pražskom hrade.
Jeho vláda nebola úspešná a tak sa jeho nástupcom stal jeho
mladší brat princ Matej.
Matejova korunovácia sa uskutočnila 19. novembra 1608,
v nepokojnom období. Vážne nepokoje vznikli najmä neschopnosťou
Rudolfovej vlády v Čechách, Rakúsku a v Uhorsku. Samotná
korunovácia, ktorá bývala vecou medzinárodnej reprezentácie sa
stala vecou uhorského národa. Kráľovskú korunu s ostatnými
insígniami priviezli do mesta v prepychovom koči. Pre ľud sa
upieklo niekoľko volov a pripravilo množstvo vína. Súčasťou
slávnosti boli taktiež rytierske turnaje a ohňostroje. Na Dunaji
sa uskutočnila aj cvičná bitka lodí.
Zaujímavosťou je, že sa na začiatku 17. storočia objavila ešte
jedna „uhorská“ kráľovská koruna. Dostal ju od tureckého sultána
Achmeda I. v roku 1605 Štefan Bocskay, aby sa ňou dal korunovať
za nezávislého uhorského kráľa. Jeho kráľovstvo malo byť
v Sedmohradku (časť uhorského kráľovstva). Bocskaya však v roku
1606 prinútili dohodnúť sa s Matejom a preto sa korunovácie
tureckou korunou vzdal. Roku 1610 sa koruna dostala do rúk
palatínovi Jurajovi Thurzovi, ktorý ju odovzdal kráľovi
Matejovi. Dodnes je táto turecká „pohanská“ koruna doplnená len
malým krížikom, a uložená je ako vzácny historický doklad vo
viedenskej cisárskej pokladnici.
V roku 1613 sa uskutočnila v Prešporku, v dóme sv. Martina,
korunovácia manželky Mateja II. – kráľovnej Anny, ktorá ako
prvná panovníkova manželka dostala od stavov peňažný dar. V roku
1618 nasledovala korunovácia Ferdinanda II., o štyri roky neskôr
bola tiež korunovaná jeho druhá manželka Eleonóra. Korunovácia
Ferdinanda II. mala niekoľko zaujímavých momentov. Dovtedy sa
podľa zvyku korunovali králi na konci leta alebo na jeseň a nie
uprostred leta. Aby sa predišlo bitkám a nešťastiam pri
rozhadzovaní peňazí a trhaní súkna, vytvorila sa osobitná
meštianska stráž. Na základe zlých skúseností zakázali vojskám
vydať víno, ktoré dostali až na druhý deň. Krátko pred
korunováciou sa strhla prudká víchrica, ktorá spôsobila veľké
škody a poškodená bola aj strecha veže, kde strážili kráľovskú
korunu. Mnohí to považovali za zlé znamenie. Korunovácia sa
konala krátko po vypuknutí tridsaťročnej vojny.
8. decembra 1625 sa uskutočnila v Šoprone korunovácia
uhorského kráľa Ferdinanda III., syna Ferdinanda II.
V Bratislave sa neuskutočnila pre práve zúriacu morovú epidémiu.
Šopron sa stal popri Prešporku a Budíne tretím korunovačným
mestom uhorských kráľov. V Prešporku sa potom v roku 1638
uskutočnila korunovácia prvej manželky Ferdinanda III.
Márie
Anny, v roku 1647 korunovácia Ferdinanda IV., v roku 1655
korunovácia tretej manželky Ferdinanda III. – Márie Eleonóry.
Za vlády Leopolda I. (korunovali ho v Prešporku v roku 1655)
sa podarilo definitívne skončiť s nadvládou Osmanskej ríše
a stiahnuť Turkov z Uhorska. Samotná veľmi honosná korunovácia
za prítomnosti vyše 5000 šľachticov a cirkevných hodnostárov sa
uskutočnila podľa tradičných zvykov zložením prísahy, pasovaním
rytierov a vykonaním obradu švihnutia mečom na štyri svetové
strany na korunovačnom vŕšku. Prvým habsburským dedičným kráľom
sa stal po zimnej korunovácii v roku 1687 Jozef I., v tom čase
ešte neplnoletý deväťročný syn Leopolda I. Na korunovačný obrad
ho ako prvého uhorského kráľa obliekli do odevu uhorského
šľachtica. Ďalším, v Bratislave korunovaným kráľom sa stal
v roku 1712 Karol III., mladší brat Jozefa I., ktorý nečakane
zomrel bez mužských potomkov. (O dva roky neskôr bola korunovaná
aj jeho manželka Alžbeta Kristína). Po smrti Karola III.,
zdedila korunu jeho najstaršia dcéra Mária Terézia. Korunovaná
bola v lete roku 1741. Slávnosť sa uskutočnila so zvyčajnou
pompou, bola však oveľa nápadnejšia ako ostatné. Po troch
storočiach vlády mužov malo Uhorsko znova kráľovnú. Pre
zhromaždený ľud upiekli na predmestiach volov. Zo zvláštnej
fontány tieklo červené a biele víno.
Posledná korunovačná slávnosť v 18. storočí vzrušila mesto
a krajinu v roku 1790, teda takmer po polstoročí. Mária Terézia
umrela v roku 1780 a na tróne ju nasledoval jej najstarší syn
Jozef II. On sa však za uhorského kráľa korunovať nedal
a uhorský ľud i stavy si popudil proti sebe nezvyčajnými
osvietenskými reformami. Uhorskú kráľovskú korunu dal odviezť do
Viedne a uložiť v cisárskej pokladnici ako drahocennú
a zaujímavú, ale inak bezvýznamnú starožitnosť.
V novembri 1790 bol v Bratislave korunovaný Leopold II.,
v septembri 1808 tretia manželka Františka I. – Mária Ludovika.
Ceremónia sa odohrala po zasadaní uhorského snemu, ktoré sa
nieslo v znamení príprav na novú vojnu proti Napoleonovi.
V septembri roku 1825 sa ešte v bratislavskom dóme sv. Martina
uskutočnila korunovácia štvrtej manželky Ferdinanda I.
– Karolíny Augusty a v septembri roku 1830 korunovácia
Ferdinanda V. Na tejto poslednej bratislavskej korunovácii
korunoval uhorského kráľa arcibiskup Alexander Rudnay.
Korunovačné slávnosti patrili k najpompéznejším oslavám, aké
kedy mohol biedny ľud vidieť. Pri týchto príležitostiach sa
uplatnili umelci, architekti, stavitelia, maliari.
Básnici
písali oslavné básne, usporadúvali sa koncerty, hrali sa
divadelné predstavenia, po ktorých nasledovali veľkolepé
ohňostroje, bály a tanečné zábavy. Nádheru korunovačných
slávností umocňovali prepychovo zariadené komnaty, zdobené
drahými kobercami a vzácnymi obrazmi. Bohaté bolo aj zariadenie
korunovačného chrámu, obleky účastníkov. Na korunovačné bankety
sa zhotovovali na objednávky taniere a nádoby na nápoje zo
vzácnych kovov a jemného skla. Najvýrečnejšími pamiatkami týchto
jedinečných udalostí sú korunovačné insígnie, uložené
v súčastnosti v budapeštianskom Národnom múzeu, ktoré sme sa vám
snažili priblížiť. Škoda len, že množstvo určite zaujímavých
materiálov, spojených s korunováciami či korunovačnými klenotami
je pre slovenského čitateľa nedostupné, pretože sú napísané
v maďarskom jazyku.
-mmv-
Foto archív redakcie
KORUNOVAČNÉ KLENOTY
UHORSKÝCH KRÁĽOV
Korunovanie, či korunovácia znamená slávnostný cirkevný
a politický akt, pri ktorom sa slávnostne nastoľuje panovník,
položením koruny na hlavu. Túto korunu na hlavu panovníka
zvyčajne kladie najvyšší cirkevný hodnostár krajiny, ktorý
zastupuje rímskeho pápeža. Kráľom sa stáva až prijatím koruny,
aj keby bol zvolený za vladára ešte predtým. Koruna sa oddávna
zhotovovala zo vzácnych materiálov a vždy bola bohato zdobená.
Pri korunovaní uhorských kráľov sa používala tzv. svätoštefanská
koruna. (Štefan I. za bližšie neznámych okolností dostal roku
1000 od pápeža Silvestra II. kráľovskú korunu a 25. decembra
roku 1000 bol vraj korunovaný za prvého uhorského kráľa).
Koruna, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Maďarskom národnom
múzeu má však pravdepodobne oveľa záhadnejšiu minulosť. Pôvodná
koruna, ktorou bol Štefan I. korunovaný za kráľa sa totiž
nezachovala. Len podľa zobrazenia na korunovačnom plášti sa
predpokladá, že to bol diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie,
vykladaný drahými kameňmi. Preto sa od nepamäti až do roku 1790
verilo v pravosť „svätoštefanskej koruny“. Prvé pochybnosti
nastali až v časoch panovania Jozefa II., ktorý sa nedal
korunovať za uhorského kráľa. Bližším skúmaním koruny sa tieto
pochybnosti aj potvrdili. Dnes známa uhorská koruna je mladšia
a vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť je
zlatý byzantský diadém, nazývaný grécka koruna. Má bohatú
emailovú výzdobu. Vpredu nad čelom je postava tróniaceho Krista
a po obvode členky archanjeli Michal a Gabriel a svätí Juraj,
Demeter, Kozmas a Damián. Celkom vzadu je trojica panovníkov.
Presne v strede ako Kristov pozemský protipól je zobrazený
byzantský cisár Michal VII.
Dukas, pod ním jeho mladší brat
a spoluvládca Konštantín a uhorský kráľ Gejza I. Podľa panovania
spomenutých troch vladárov (1071–1078) môžeme datovať aj vznik
tejto časti koruny. Pretože staršia kráľovská koruna sa
nachádzala v rukách Šalamúna, Gejza sa musel dať korunovať týmto
byzantským diadémom, ktorý dostal ako dar od cisára Michala
Dukasa. Latinská koruna, ktorá je doplnkom gréckeho diadému, má
tvar vypuklého kríža. Podľa rozboru je asi o sto rokov mladšia
ako spodný diadém. Táto vrchná časť má na vrchole platničku
s tróniacim Kristom, do ktorej bol dodatočne a dosť nešetrne
prevŕtaný otvor a pripojený krížik. Po stranách sú apoštoli Ján,
Bartolomej, Jakub, Tomáš, Peter, Ondrej, Filip a Pavol. Tieto
emailové tabuľky vznikli pravdepodobne v prvej štvrtine 13.
storočia v dielni niektorého západoeurópskeho zlatníka. Keďže
nie je počet apoštolov úplný, predpokladá sa, že tieto tabuľky
pôvodne zdobili iný prepychový predmet (oltárny kríž, relikvár,
väzba bohoslužobnej knihy). Obrázky gréckej koruny majú grécke
nápisy, na latinskej korune sú mená apoštolov v latinčine. Tieto
dvojaké nápisy taktiež svedčia o tom, že obe časti koruny
pôvodne k sebe vôbec nepatrili. Z dolnej časti koruny visia po
stranách po štyri zlaté retiazky, pendílie. Na každej z nich sú
zavesené tri drahokamy, usporiadané do trojlístka. Rovnaká
pendília visí aj zo zadnej časti koruny pod obrazom byzantského
cisára. Celá koruna je navyše ozdobená veľkými pravými morskými
perlami. Menšie perly sú navlečené do radov na zlatých drôtikoch.
Zaujímavosťou „svätoštefanskej koruny“ je šikmo naklonený
krížik na vrchole. Zapríčinilo ho údajne nešetrné zaobchádzanie
s korunou v čase panovania kráľovnej Alžbety. V roku 1440 chcela
totiž táto vdova po kráľovi Albrechtovi Habsburskom zabezpečiť
uhorský trón pre svojho syna. Bola však krátko pred pôrodom
a uhorské stavy nechceli čakať na neistého panovníka. Vyslala
preto svoju komornú, aby spolu s pomocníkmi ukradli z Višegrádu
kráľovskú korunu, ktorá bola schovaná v hradnej veži. Korunu
zašitú vo vankúši doniesli potom kráľovnej do Komárna, ktorá ňou
dala korunovať svojho novorodeného syna Ladislava Pohrobka za
kráľa.
Pri korunovácii sa odovzdávali panovníkovi okrem koruny aj
ďalšie korunované insígnie. V európskych kráľovstvách to bolo
popri korune krajinské jablko a žezlo. V Uhorsku sa v najstaršom
období považovala za znak kráľovskej moci prepychovo zdobená
kopija, neskôr meč, považovaný za pamiatku po kráľovi Štefanovi.
So Štefanom I.
je spojený aj korunovačný plášť uhorských kráľov,
ktorý ako jediný korunovaný predmet skutočne pochádza z obdobia
prvého uhorského kráľa Štefana I.
Plášť a meč sv. Štefana
Uhorský korunovačný plášť je brokátový, bohato vyšívaný,
prešitý z kňazského ornátu. Kráľ Štefan I. ho totiž v roku 1031,
spolu so svojou manželkou Gizelou daroval chrámu Panny Márie
v Stoličnom Belehrade.
Korunovačný meč vyrobili v 16. storočí, pravdepodobne
v Benátkach a uhorskí králi ním pasovali v 16.–20. storočí
rytierov Zlatej ostrohy. Pôvodný korunovačný meč sa však stratil
dávno pred 16. storočím. Do Čiech ho údajne odniesla Anna,
sestra Štefana V. V súčasnosti je uložený v pokladnici pražského
chrámu sv. Víta. Je to prepychový meč vikingského pôvodu
s kostenou ozdobou na rukoväti. V inventári Karola IV. bol tento
meč zapísaný ako meč svätého kráľa Štefana I.
Žezlo
Kráľovské žezlo uhorských kráľov je vlastne drevená palica,
pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorú je pripevnená
nepravidelná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté
tri sediace levy a vložená je do zlatého orámovania, z ktorého
visia zlaté guľky na zlatých retiazkach. Pozlátené obloženie
žezla je jemne ozdobené. Kryštálová guľa je dielom orientálneho
umelca a vznikla ešte pred koncom 10. storočia. Striebornú
rukoväť zhotovil stredoeurópsky zlatník na prelome 11. a 12.
storočia.
Jablko
Kráľovské jablko patrí k najmladším uhorským klenotom. Bolo
zhotovené pravdepodobne v polovici 14. storočia na objednávku
Ľudovíta Veľkého z rodu Anjouovcov. Je to dutá mosadzná guľa
s pozláteným povrchom, so vsadeným zlatým apoštolským
dvojramenným krížom. Na guli sú ešte dva zlaté štítky
s emailovým erbom rodiny Anjouovcov.
Prešporské
korunovácie
Takmer tri storočia sa v prešporskom chráme sv. Martina
uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a kráľovien.
Korunovačné slávnosti mávali neobyčajnú noblesu a pre celé mesto
znamenali nielen veľké výdavky, ale aj patričné príjmy. Pred
korunovačnou slávnosťou sa väčšinou zišiel korunovaný snem. Tu
sa na zasadnutí dohodli stavy s nastávajúcim panovníkom o znení
inauguračného diplomu. Bola to listina, ktorá zaručovala práva
a výsady stavov. Panovník sa v nej taktiež zaväzoval zachovať,
prípadne rozšíriť krajinu o nové územia, alebo získať obsadené
časti kráľovstva. Snem vydával tiež vždy pred korunováciou
pokyny – korunovačný poriadok, ktorý bol záväzný a musel sa
dodržiavať.
Ako prvého korunovali za uhorského kráľa v dóme sv. Martina
– Maximiliána, syna Ferdinanda I., ktorý dal nákladne prestavať
hradný palác na rezidenciu uhorského panovníka.
Celá slávnosť
bola nezvyčajná, sám arciknieža Maximilián si želal čo najväčšiu
nádheru. Rátalo sa s príchodom štyritisíc rytierov a magnátov
z dedičných zemí. Celé družiny sa skveli zlatom a drahokamami.
Korunovačné obrady trvali veľmi dlho a cesta, po ktorej kráčal
korunovačný sprievod bola pokrytá červeným plátnom. Po slávnosti
si ho obyvateľstvo mesta roztrhalo na kusy. Každý si chcel
uchytiť aspoň kúsok plátna a vždy sa pritom zranilo veľa ľudí.
Samotnú prísahu bol povinný zložiť každý uhorský kráľov po
korunovaní pod holým nebom. Prísahou sa kráš zaväzoval
zachovávať krajinské slobody a práva, ochraňovať dobré
a osvedčené zvyklosti, nekrivdiť poddaným, ale ani nepripustiť
páchanie krivdy inými, všetko v súlade so Zlatou bulou Ondreja
II. Po zložení prísahy radostnými výkrikmi pozdravovali uhorské
stavy nového kráľa, želali mu šťastie, víťazstvá a dlhý život.
Cez prísahu a obrad na korunovačnom kopci zneli fanfáry
a bubnovanie. Viedenská pechota vystreľovala salvy a pri
záverečnom akte sa pridali aj delá z hradu. Nasledujúci deň 9.
septembra 1563 korunovali za uhorskú kráľovnú Maximiliánovu
manželku Máriu.
Za svojej vlády dal podľa vzoru svojho otca korunovať aj
Maximilián svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa.
Slávnosť korunovania sa uskutočnila opäť v čase oberačiek 25.
septembra 1572. Skutočným uhorským kráľom sa však Rudolf stal až
po smrti svojho otca. Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, kde vládol
skôr svojim záľubám a zbierkam umeleckých predmetov. Uhorskú
korunu si cenil len ako nezvyčajnú starožitnosť a umiestnil ju
vo svojej zbierke rarít v dvorskej klenotnici na Pražskom hrade.
Jeho vláda nebola úspešná a tak sa jeho nástupcom stal jeho
mladší brat princ Matej.
Matejova korunovácia sa uskutočnila 19. novembra 1608,
v nepokojnom období. Vážne nepokoje vznikli najmä neschopnosťou
Rudolfovej vlády v Čechách, Rakúsku a v Uhorsku. Samotná
korunovácia, ktorá bývala vecou medzinárodnej reprezentácie sa
stala vecou uhorského národa. Kráľovskú korunu s ostatnými
insígniami priviezli do mesta v prepychovom koči. Pre ľud sa
upieklo niekoľko volov a pripravilo množstvo vína. Súčasťou
slávnosti boli taktiež rytierske turnaje a ohňostroje. Na Dunaji
sa uskutočnila aj cvičná bitka lodí.
Zaujímavosťou je, že sa na začiatku 17. storočia objavila ešte
jedna „uhorská“ kráľovská koruna. Dostal ju od tureckého sultána
Achmeda I. v roku 1605 Štefan Bocskay, aby sa ňou dal korunovať
za nezávislého uhorského kráľa. Jeho kráľovstvo malo byť
v Sedmohradku (časť uhorského kráľovstva).
Bocskaya však v roku
1606 prinútili dohodnúť sa s Matejom a preto sa korunovácie
tureckou korunou vzdal. Roku 1610 sa koruna dostala do rúk
palatínovi Jurajovi Thurzovi, ktorý ju odovzdal kráľovi
Matejovi. Dodnes je táto turecká „pohanská“ koruna doplnená len
malým krížikom, a uložená je ako vzácny historický doklad vo
viedenskej cisárskej pokladnici.
V roku 1613 sa uskutočnila v Prešporku, v dóme sv. Martina,
korunovácia manželky Mateja II. – kráľovnej Anny, ktorá ako
prvná panovníkova manželka dostala od stavov peňažný dar. V roku
1618 nasledovala korunovácia Ferdinanda II., o štyri roky neskôr
bola tiež korunovaná jeho druhá manželka Eleonóra. Korunovácia
Ferdinanda II. mala niekoľko zaujímavých momentov. Dovtedy sa
podľa zvyku korunovali králi na konci leta alebo na jeseň a nie
uprostred leta. Aby sa predišlo bitkám a nešťastiam pri
rozhadzovaní peňazí a trhaní súkna, vytvorila sa osobitná
meštianska stráž. Na základe zlých skúseností zakázali vojskám
vydať víno, ktoré dostali až na druhý deň. Krátko pred
korunováciou sa strhla prudká víchrica, ktorá spôsobila veľké
škody a poškodená bola aj strecha veže, kde strážili kráľovskú
korunu. Mnohí to považovali za zlé znamenie. Korunovácia sa
konala krátko po vypuknutí tridsaťročnej vojny.
8. decembra 1625 sa uskutočnila v Šoprone korunovácia
uhorského kráľa Ferdinanda III., syna Ferdinanda II.
V Bratislave sa neuskutočnila pre práve zúriacu morovú epidémiu.
Šopron sa stal popri Prešporku a Budíne tretím korunovačným
mestom uhorských kráľov. V Prešporku sa potom v roku 1638
uskutočnila korunovácia prvej manželky Ferdinanda III. Márie
Anny, v roku 1647 korunovácia Ferdinanda IV., v roku 1655
korunovácia tretej manželky Ferdinanda III. – Márie Eleonóry.
Za vlády Leopolda I. (korunovali ho v Prešporku v roku 1655)
sa podarilo definitívne skončiť s nadvládou Osmanskej ríše
a stiahnuť Turkov z Uhorska. Samotná veľmi honosná korunovácia
za prítomnosti vyše 5000 šľachticov a cirkevných hodnostárov sa
uskutočnila podľa tradičných zvykov zložením prísahy, pasovaním
rytierov a vykonaním obradu švihnutia mečom na štyri svetové
strany na korunovačnom vŕšku. Prvým habsburským dedičným kráľom
sa stal po zimnej korunovácii v roku 1687 Jozef I., v tom čase
ešte neplnoletý deväťročný syn Leopolda I. Na korunovačný obrad
ho ako prvého uhorského kráľa obliekli do odevu uhorského
šľachtica. Ďalším, v Bratislave korunovaným kráľom sa stal
v roku 1712 Karol III., mladší brat Jozefa I., ktorý nečakane
zomrel bez mužských potomkov.
(O dva roky neskôr bola korunovaná
aj jeho manželka Alžbeta Kristína). Po smrti Karola III.,
zdedila korunu jeho najstaršia dcéra Mária Terézia. Korunovaná
bola v lete roku 1741. Slávnosť sa uskutočnila so zvyčajnou
pompou, bola však oveľa nápadnejšia ako ostatné. Po troch
storočiach vlády mužov malo Uhorsko znova kráľovnú. Pre
zhromaždený ľud upiekli na predmestiach volov. Zo zvláštnej
fontány tieklo červené a biele víno.
Posledná korunovačná slávnosť v 18. storočí vzrušila mesto
a krajinu v roku 1790, teda takmer po polstoročí. Mária Terézia
umrela v roku 1780 a na tróne ju nasledoval jej najstarší syn
Jozef II. On sa však za uhorského kráľa korunovať nedal
a uhorský ľud i stavy si popudil proti sebe nezvyčajnými
osvietenskými reformami. Uhorskú kráľovskú korunu dal odviezť do
Viedne a uložiť v cisárskej pokladnici ako drahocennú
a zaujímavú, ale inak bezvýznamnú starožitnosť.
V novembri 1790 bol v Bratislave korunovaný Leopold II.,
v septembri 1808 tretia manželka Františka I. – Mária Ludovika.
Ceremónia sa odohrala po zasadaní uhorského snemu, ktoré sa
nieslo v znamení príprav na novú vojnu proti Napoleonovi.
V septembri roku 1825 sa ešte v bratislavskom dóme sv. Martina
uskutočnila korunovácia štvrtej manželky Ferdinanda I.
– Karolíny Augusty a v septembri roku 1830 korunovácia
Ferdinanda V. Na tejto poslednej bratislavskej korunovácii
korunoval uhorského kráľa arcibiskup Alexander Rudnay.
Korunovačné slávnosti patrili k najpompéznejším oslavám, aké
kedy mohol biedny ľud vidieť. Pri týchto príležitostiach sa
uplatnili umelci, architekti, stavitelia, maliari. Básnici
písali oslavné básne, usporadúvali sa koncerty, hrali sa
divadelné predstavenia, po ktorých nasledovali veľkolepé
ohňostroje, bály a tanečné zábavy. Nádheru korunovačných
slávností umocňovali prepychovo zariadené komnaty, zdobené
drahými kobercami a vzácnymi obrazmi. Bohaté bolo aj zariadenie
korunovačného chrámu, obleky účastníkov. Na korunovačné bankety
sa zhotovovali na objednávky taniere a nádoby na nápoje zo
vzácnych kovov a jemného skla. Najvýrečnejšími pamiatkami týchto
jedinečných udalostí sú korunovačné insígnie, uložené
v súčastnosti v budapeštianskom Národnom múzeu, ktoré sme sa vám
snažili priblížiť.
Škoda len, že množstvo určite zaujímavých
materiálov, spojených s korunováciami či korunovačnými klenotami
je pre slovenského čitateľa nedostupné, pretože sú napísané
v maďarskom jazyku.
-mmv-
Foto archív redakcie
KORUNOVAČNÉ KLENOTY
UHORSKÝCH KRÁĽOV
Korunovanie, či korunovácia znamená slávnostný cirkevný
a politický akt, pri ktorom sa slávnostne nastoľuje panovník,
položením koruny na hlavu. Túto korunu na hlavu panovníka
zvyčajne kladie najvyšší cirkevný hodnostár krajiny, ktorý
zastupuje rímskeho pápeža. Kráľom sa stáva až prijatím koruny,
aj keby bol zvolený za vladára ešte predtým. Koruna sa oddávna
zhotovovala zo vzácnych materiálov a vždy bola bohato zdobená.
Pri korunovaní uhorských kráľov sa používala tzv. svätoštefanská
koruna. (Štefan I. za bližšie neznámych okolností dostal roku
1000 od pápeža Silvestra II. kráľovskú korunu a 25. decembra
roku 1000 bol vraj korunovaný za prvého uhorského kráľa).
Koruna, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Maďarskom národnom
múzeu má však pravdepodobne oveľa záhadnejšiu minulosť. Pôvodná
koruna, ktorou bol Štefan I. korunovaný za kráľa sa totiž
nezachovala. Len podľa zobrazenia na korunovačnom plášti sa
predpokladá, že to bol diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie,
vykladaný drahými kameňmi. Preto sa od nepamäti až do roku 1790
verilo v pravosť „svätoštefanskej koruny“. Prvé pochybnosti
nastali až v časoch panovania Jozefa II., ktorý sa nedal
korunovať za uhorského kráľa. Bližším skúmaním koruny sa tieto
pochybnosti aj potvrdili. Dnes známa uhorská koruna je mladšia
a vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť je
zlatý byzantský diadém, nazývaný grécka koruna. Má bohatú
emailovú výzdobu. Vpredu nad čelom je postava tróniaceho Krista
a po obvode členky archanjeli Michal a Gabriel a svätí Juraj,
Demeter, Kozmas a Damián. Celkom vzadu je trojica panovníkov.
Presne v strede ako Kristov pozemský protipól je zobrazený
byzantský cisár Michal VII. Dukas, pod ním jeho mladší brat
a spoluvládca Konštantín a uhorský kráľ Gejza I. Podľa panovania
spomenutých troch vladárov (1071–1078) môžeme datovať aj vznik
tejto časti koruny. Pretože staršia kráľovská koruna sa
nachádzala v rukách Šalamúna, Gejza sa musel dať korunovať týmto
byzantským diadémom, ktorý dostal ako dar od cisára Michala
Dukasa. Latinská koruna, ktorá je doplnkom gréckeho diadému, má
tvar vypuklého kríža. Podľa rozboru je asi o sto rokov mladšia
ako spodný diadém. Táto vrchná časť má na vrchole platničku
s tróniacim Kristom, do ktorej bol dodatočne a dosť nešetrne
prevŕtaný otvor a pripojený krížik. Po stranách sú apoštoli Ján,
Bartolomej, Jakub, Tomáš, Peter, Ondrej, Filip a Pavol. Tieto
emailové tabuľky vznikli pravdepodobne v prvej štvrtine 13.
storočia v dielni niektorého západoeurópskeho zlatníka.
Keďže
nie je počet apoštolov úplný, predpokladá sa, že tieto tabuľky
pôvodne zdobili iný prepychový predmet (oltárny kríž, relikvár,
väzba bohoslužobnej knihy). Obrázky gréckej koruny majú grécke
nápisy, na latinskej korune sú mená apoštolov v latinčine. Tieto
dvojaké nápisy taktiež svedčia o tom, že obe časti koruny
pôvodne k sebe vôbec nepatrili. Z dolnej časti koruny visia po
stranách po štyri zlaté retiazky, pendílie. Na každej z nich sú
zavesené tri drahokamy, usporiadané do trojlístka. Rovnaká
pendília visí aj zo zadnej časti koruny pod obrazom byzantského
cisára. Celá koruna je navyše ozdobená veľkými pravými morskými
perlami. Menšie perly sú navlečené do radov na zlatých drôtikoch.
Zaujímavosťou „svätoštefanskej koruny“ je šikmo naklonený
krížik na vrchole. Zapríčinilo ho údajne nešetrné zaobchádzanie
s korunou v čase panovania kráľovnej Alžbety. V roku 1440 chcela
totiž táto vdova po kráľovi Albrechtovi Habsburskom zabezpečiť
uhorský trón pre svojho syna. Bola však krátko pred pôrodom
a uhorské stavy nechceli čakať na neistého panovníka. Vyslala
preto svoju komornú, aby spolu s pomocníkmi ukradli z Višegrádu
kráľovskú korunu, ktorá bola schovaná v hradnej veži. Korunu
zašitú vo vankúši doniesli potom kráľovnej do Komárna, ktorá ňou
dala korunovať svojho novorodeného syna Ladislava Pohrobka za
kráľa.
Pri korunovácii sa odovzdávali panovníkovi okrem koruny aj
ďalšie korunované insígnie. V európskych kráľovstvách to bolo
popri korune krajinské jablko a žezlo. V Uhorsku sa v najstaršom
období považovala za znak kráľovskej moci prepychovo zdobená
kopija, neskôr meč, považovaný za pamiatku po kráľovi Štefanovi.
So Štefanom I. je spojený aj korunovačný plášť uhorských kráľov,
ktorý ako jediný korunovaný predmet skutočne pochádza z obdobia
prvého uhorského kráľa Štefana I.
Plášť a meč sv. Štefana
Uhorský korunovačný plášť je brokátový, bohato vyšívaný,
prešitý z kňazského ornátu. Kráľ Štefan I. ho totiž v roku 1031,
spolu so svojou manželkou Gizelou daroval chrámu Panny Márie
v Stoličnom Belehrade.
Korunovačný meč vyrobili v 16. storočí, pravdepodobne
v Benátkach a uhorskí králi ním pasovali v 16.–20. storočí
rytierov Zlatej ostrohy. Pôvodný korunovačný meč sa však stratil
dávno pred 16. storočím. Do Čiech ho údajne odniesla Anna,
sestra Štefana V. V súčasnosti je uložený v pokladnici pražského
chrámu sv. Víta. Je to prepychový meč vikingského pôvodu
s kostenou ozdobou na rukoväti. V inventári Karola IV.
bol tento
meč zapísaný ako meč svätého kráľa Štefana I.
Žezlo
Kráľovské žezlo uhorských kráľov je vlastne drevená palica,
pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorú je pripevnená
nepravidelná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté
tri sediace levy a vložená je do zlatého orámovania, z ktorého
visia zlaté guľky na zlatých retiazkach. Pozlátené obloženie
žezla je jemne ozdobené. Kryštálová guľa je dielom orientálneho
umelca a vznikla ešte pred koncom 10. storočia. Striebornú
rukoväť zhotovil stredoeurópsky zlatník na prelome 11. a 12.
storočia.
Jablko
Kráľovské jablko patrí k najmladším uhorským klenotom. Bolo
zhotovené pravdepodobne v polovici 14. storočia na objednávku
Ľudovíta Veľkého z rodu Anjouovcov. Je to dutá mosadzná guľa
s pozláteným povrchom, so vsadeným zlatým apoštolským
dvojramenným krížom. Na guli sú ešte dva zlaté štítky
s emailovým erbom rodiny Anjouovcov.
Prešporské
korunovácie
Takmer tri storočia sa v prešporskom chráme sv. Martina
uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a kráľovien.
Korunovačné slávnosti mávali neobyčajnú noblesu a pre celé mesto
znamenali nielen veľké výdavky, ale aj patričné príjmy. Pred
korunovačnou slávnosťou sa väčšinou zišiel korunovaný snem. Tu
sa na zasadnutí dohodli stavy s nastávajúcim panovníkom o znení
inauguračného diplomu. Bola to listina, ktorá zaručovala práva
a výsady stavov. Panovník sa v nej taktiež zaväzoval zachovať,
prípadne rozšíriť krajinu o nové územia, alebo získať obsadené
časti kráľovstva. Snem vydával tiež vždy pred korunováciou
pokyny – korunovačný poriadok, ktorý bol záväzný a musel sa
dodržiavať.
Ako prvého korunovali za uhorského kráľa v dóme sv. Martina
– Maximiliána, syna Ferdinanda I., ktorý dal nákladne prestavať
hradný palác na rezidenciu uhorského panovníka. Celá slávnosť
bola nezvyčajná, sám arciknieža Maximilián si želal čo najväčšiu
nádheru. Rátalo sa s príchodom štyritisíc rytierov a magnátov
z dedičných zemí. Celé družiny sa skveli zlatom a drahokamami.
Korunovačné obrady trvali veľmi dlho a cesta, po ktorej kráčal
korunovačný sprievod bola pokrytá červeným plátnom. Po slávnosti
si ho obyvateľstvo mesta roztrhalo na kusy. Každý si chcel
uchytiť aspoň kúsok plátna a vždy sa pritom zranilo veľa ľudí.
Samotnú prísahu bol povinný zložiť každý uhorský kráľov po
korunovaní pod holým nebom. Prísahou sa kráš zaväzoval
zachovávať krajinské slobody a práva, ochraňovať dobré
a osvedčené zvyklosti, nekrivdiť poddaným, ale ani nepripustiť
páchanie krivdy inými, všetko v súlade so Zlatou bulou Ondreja
II.
Po zložení prísahy radostnými výkrikmi pozdravovali uhorské
stavy nového kráľa, želali mu šťastie, víťazstvá a dlhý život.
Cez prísahu a obrad na korunovačnom kopci zneli fanfáry
a bubnovanie. Viedenská pechota vystreľovala salvy a pri
záverečnom akte sa pridali aj delá z hradu. Nasledujúci deň 9.
septembra 1563 korunovali za uhorskú kráľovnú Maximiliánovu
manželku Máriu.
Za svojej vlády dal podľa vzoru svojho otca korunovať aj
Maximilián svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa.
Slávnosť korunovania sa uskutočnila opäť v čase oberačiek 25.
septembra 1572. Skutočným uhorským kráľom sa však Rudolf stal až
po smrti svojho otca. Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, kde vládol
skôr svojim záľubám a zbierkam umeleckých predmetov. Uhorskú
korunu si cenil len ako nezvyčajnú starožitnosť a umiestnil ju
vo svojej zbierke rarít v dvorskej klenotnici na Pražskom hrade.
Jeho vláda nebola úspešná a tak sa jeho nástupcom stal jeho
mladší brat princ Matej.
Matejova korunovácia sa uskutočnila 19. novembra 1608,
v nepokojnom období. Vážne nepokoje vznikli najmä neschopnosťou
Rudolfovej vlády v Čechách, Rakúsku a v Uhorsku. Samotná
korunovácia, ktorá bývala vecou medzinárodnej reprezentácie sa
stala vecou uhorského národa. Kráľovskú korunu s ostatnými
insígniami priviezli do mesta v prepychovom koči. Pre ľud sa
upieklo niekoľko volov a pripravilo množstvo vína. Súčasťou
slávnosti boli taktiež rytierske turnaje a ohňostroje. Na Dunaji
sa uskutočnila aj cvičná bitka lodí.
Zaujímavosťou je, že sa na začiatku 17. storočia objavila ešte
jedna „uhorská“ kráľovská koruna. Dostal ju od tureckého sultána
Achmeda I. v roku 1605 Štefan Bocskay, aby sa ňou dal korunovať
za nezávislého uhorského kráľa. Jeho kráľovstvo malo byť
v Sedmohradku (časť uhorského kráľovstva). Bocskaya však v roku
1606 prinútili dohodnúť sa s Matejom a preto sa korunovácie
tureckou korunou vzdal. Roku 1610 sa koruna dostala do rúk
palatínovi Jurajovi Thurzovi, ktorý ju odovzdal kráľovi
Matejovi. Dodnes je táto turecká „pohanská“ koruna doplnená len
malým krížikom, a uložená je ako vzácny historický doklad vo
viedenskej cisárskej pokladnici.
V roku 1613 sa uskutočnila v Prešporku, v dóme sv. Martina,
korunovácia manželky Mateja II. – kráľovnej Anny, ktorá ako
prvná panovníkova manželka dostala od stavov peňažný dar. V roku
1618 nasledovala korunovácia Ferdinanda II., o štyri roky neskôr
bola tiež korunovaná jeho druhá manželka Eleonóra. Korunovácia
Ferdinanda II. mala niekoľko zaujímavých momentov. Dovtedy sa
podľa zvyku korunovali králi na konci leta alebo na jeseň a nie
uprostred leta.
Aby sa predišlo bitkám a nešťastiam pri
rozhadzovaní peňazí a trhaní súkna, vytvorila sa osobitná
meštianska stráž. Na základe zlých skúseností zakázali vojskám
vydať víno, ktoré dostali až na druhý deň. Krátko pred
korunováciou sa strhla prudká víchrica, ktorá spôsobila veľké
škody a poškodená bola aj strecha veže, kde strážili kráľovskú
korunu. Mnohí to považovali za zlé znamenie. Korunovácia sa
konala krátko po vypuknutí tridsaťročnej vojny.
8. decembra 1625 sa uskutočnila v Šoprone korunovácia
uhorského kráľa Ferdinanda III., syna Ferdinanda II.
V Bratislave sa neuskutočnila pre práve zúriacu morovú epidémiu.
Šopron sa stal popri Prešporku a Budíne tretím korunovačným
mestom uhorských kráľov. V Prešporku sa potom v roku 1638
uskutočnila korunovácia prvej manželky Ferdinanda III. Márie
Anny, v roku 1647 korunovácia Ferdinanda IV., v roku 1655
korunovácia tretej manželky Ferdinanda III. – Márie Eleonóry.
Za vlády Leopolda I. (korunovali ho v Prešporku v roku 1655)
sa podarilo definitívne skončiť s nadvládou Osmanskej ríše
a stiahnuť Turkov z Uhorska. Samotná veľmi honosná korunovácia
za prítomnosti vyše 5000 šľachticov a cirkevných hodnostárov sa
uskutočnila podľa tradičných zvykov zložením prísahy, pasovaním
rytierov a vykonaním obradu švihnutia mečom na štyri svetové
strany na korunovačnom vŕšku. Prvým habsburským dedičným kráľom
sa stal po zimnej korunovácii v roku 1687 Jozef I., v tom čase
ešte neplnoletý deväťročný syn Leopolda I. Na korunovačný obrad
ho ako prvého uhorského kráľa obliekli do odevu uhorského
šľachtica. Ďalším, v Bratislave korunovaným kráľom sa stal
v roku 1712 Karol III., mladší brat Jozefa I., ktorý nečakane
zomrel bez mužských potomkov. (O dva roky neskôr bola korunovaná
aj jeho manželka Alžbeta Kristína). Po smrti Karola III.,
zdedila korunu jeho najstaršia dcéra Mária Terézia. Korunovaná
bola v lete roku 1741. Slávnosť sa uskutočnila so zvyčajnou
pompou, bola však oveľa nápadnejšia ako ostatné. Po troch
storočiach vlády mužov malo Uhorsko znova kráľovnú. Pre
zhromaždený ľud upiekli na predmestiach volov. Zo zvláštnej
fontány tieklo červené a biele víno.
Posledná korunovačná slávnosť v 18. storočí vzrušila mesto
a krajinu v roku 1790, teda takmer po polstoročí. Mária Terézia
umrela v roku 1780 a na tróne ju nasledoval jej najstarší syn
Jozef II. On sa však za uhorského kráľa korunovať nedal
a uhorský ľud i stavy si popudil proti sebe nezvyčajnými
osvietenskými reformami.
Uhorskú kráľovskú korunu dal odviezť do
Viedne a uložiť v cisárskej pokladnici ako drahocennú
a zaujímavú, ale inak bezvýznamnú starožitnosť.
V novembri 1790 bol v Bratislave korunovaný Leopold II.,
v septembri 1808 tretia manželka Františka I. – Mária Ludovika.
Ceremónia sa odohrala po zasadaní uhorského snemu, ktoré sa
nieslo v znamení príprav na novú vojnu proti Napoleonovi.
V septembri roku 1825 sa ešte v bratislavskom dóme sv. Martina
uskutočnila korunovácia štvrtej manželky Ferdinanda I.
– Karolíny Augusty a v septembri roku 1830 korunovácia
Ferdinanda V. Na tejto poslednej bratislavskej korunovácii
korunoval uhorského kráľa arcibiskup Alexander Rudnay.
Korunovačné slávnosti patrili k najpompéznejším oslavám, aké
kedy mohol biedny ľud vidieť. Pri týchto príležitostiach sa
uplatnili umelci, architekti, stavitelia, maliari. Básnici
písali oslavné básne, usporadúvali sa koncerty, hrali sa
divadelné predstavenia, po ktorých nasledovali veľkolepé
ohňostroje, bály a tanečné zábavy. Nádheru korunovačných
slávností umocňovali prepychovo zariadené komnaty, zdobené
drahými kobercami a vzácnymi obrazmi. Bohaté bolo aj zariadenie
korunovačného chrámu, obleky účastníkov. Na korunovačné bankety
sa zhotovovali na objednávky taniere a nádoby na nápoje zo
vzácnych kovov a jemného skla. Najvýrečnejšími pamiatkami týchto
jedinečných udalostí sú korunovačné insígnie, uložené
v súčastnosti v budapeštianskom Národnom múzeu, ktoré sme sa vám
snažili priblížiť. Škoda len, že množstvo určite zaujímavých
materiálov, spojených s korunováciami či korunovačnými klenotami
je pre slovenského čitateľa nedostupné, pretože sú napísané
v maďarskom jazyku.
-mmv-
Foto archív redakcie
KORUNOVAČNÉ KLENOTY
UHORSKÝCH KRÁĽOV
Korunovanie, či korunovácia znamená slávnostný cirkevný
a politický akt, pri ktorom sa slávnostne nastoľuje panovník,
položením koruny na hlavu. Túto korunu na hlavu panovníka
zvyčajne kladie najvyšší cirkevný hodnostár krajiny, ktorý
zastupuje rímskeho pápeža. Kráľom sa stáva až prijatím koruny,
aj keby bol zvolený za vladára ešte predtým. Koruna sa oddávna
zhotovovala zo vzácnych materiálov a vždy bola bohato zdobená.
Pri korunovaní uhorských kráľov sa používala tzv. svätoštefanská
koruna. (Štefan I. za bližšie neznámych okolností dostal roku
1000 od pápeža Silvestra II. kráľovskú korunu a 25. decembra
roku 1000 bol vraj korunovaný za prvého uhorského kráľa).
Koruna, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Maďarskom národnom
múzeu má však pravdepodobne oveľa záhadnejšiu minulosť. Pôvodná
koruna, ktorou bol Štefan I. korunovaný za kráľa sa totiž
nezachovala.
Len podľa zobrazenia na korunovačnom plášti sa
predpokladá, že to bol diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie,
vykladaný drahými kameňmi. Preto sa od nepamäti až do roku 1790
verilo v pravosť „svätoštefanskej koruny“. Prvé pochybnosti
nastali až v časoch panovania Jozefa II., ktorý sa nedal
korunovať za uhorského kráľa. Bližším skúmaním koruny sa tieto
pochybnosti aj potvrdili. Dnes známa uhorská koruna je mladšia
a vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť je
zlatý byzantský diadém, nazývaný grécka koruna. Má bohatú
emailovú výzdobu. Vpredu nad čelom je postava tróniaceho Krista
a po obvode členky archanjeli Michal a Gabriel a svätí Juraj,
Demeter, Kozmas a Damián. Celkom vzadu je trojica panovníkov.
Presne v strede ako Kristov pozemský protipól je zobrazený
byzantský cisár Michal VII. Dukas, pod ním jeho mladší brat
a spoluvládca Konštantín a uhorský kráľ Gejza I. Podľa panovania
spomenutých troch vladárov (1071–1078) môžeme datovať aj vznik
tejto časti koruny. Pretože staršia kráľovská koruna sa
nachádzala v rukách Šalamúna, Gejza sa musel dať korunovať týmto
byzantským diadémom, ktorý dostal ako dar od cisára Michala
Dukasa. Latinská koruna, ktorá je doplnkom gréckeho diadému, má
tvar vypuklého kríža. Podľa rozboru je asi o sto rokov mladšia
ako spodný diadém. Táto vrchná časť má na vrchole platničku
s tróniacim Kristom, do ktorej bol dodatočne a dosť nešetrne
prevŕtaný otvor a pripojený krížik. Po stranách sú apoštoli Ján,
Bartolomej, Jakub, Tomáš, Peter, Ondrej, Filip a Pavol. Tieto
emailové tabuľky vznikli pravdepodobne v prvej štvrtine 13.
storočia v dielni niektorého západoeurópskeho zlatníka. Keďže
nie je počet apoštolov úplný, predpokladá sa, že tieto tabuľky
pôvodne zdobili iný prepychový predmet (oltárny kríž, relikvár,
väzba bohoslužobnej knihy). Obrázky gréckej koruny majú grécke
nápisy, na latinskej korune sú mená apoštolov v latinčine. Tieto
dvojaké nápisy taktiež svedčia o tom, že obe časti koruny
pôvodne k sebe vôbec nepatrili. Z dolnej časti koruny visia po
stranách po štyri zlaté retiazky, pendílie. Na každej z nich sú
zavesené tri drahokamy, usporiadané do trojlístka. Rovnaká
pendília visí aj zo zadnej časti koruny pod obrazom byzantského
cisára. Celá koruna je navyše ozdobená veľkými pravými morskými
perlami. Menšie perly sú navlečené do radov na zlatých drôtikoch.
Zaujímavosťou „svätoštefanskej koruny“ je šikmo naklonený
krížik na vrchole. Zapríčinilo ho údajne nešetrné zaobchádzanie
s korunou v čase panovania kráľovnej Alžbety.
V roku 1440 chcela
totiž táto vdova po kráľovi Albrechtovi Habsburskom zabezpečiť
uhorský trón pre svojho syna. Bola však krátko pred pôrodom
a uhorské stavy nechceli čakať na neistého panovníka. Vyslala
preto svoju komornú, aby spolu s pomocníkmi ukradli z Višegrádu
kráľovskú korunu, ktorá bola schovaná v hradnej veži. Korunu
zašitú vo vankúši doniesli potom kráľovnej do Komárna, ktorá ňou
dala korunovať svojho novorodeného syna Ladislava Pohrobka za
kráľa.
Pri korunovácii sa odovzdávali panovníkovi okrem koruny aj
ďalšie korunované insígnie. V európskych kráľovstvách to bolo
popri korune krajinské jablko a žezlo. V Uhorsku sa v najstaršom
období považovala za znak kráľovskej moci prepychovo zdobená
kopija, neskôr meč, považovaný za pamiatku po kráľovi Štefanovi.
So Štefanom I. je spojený aj korunovačný plášť uhorských kráľov,
ktorý ako jediný korunovaný predmet skutočne pochádza z obdobia
prvého uhorského kráľa Štefana I.
Plášť a meč sv. Štefana
Uhorský korunovačný plášť je brokátový, bohato vyšívaný,
prešitý z kňazského ornátu. Kráľ Štefan I. ho totiž v roku 1031,
spolu so svojou manželkou Gizelou daroval chrámu Panny Márie
v Stoličnom Belehrade.
Korunovačný meč vyrobili v 16. storočí, pravdepodobne
v Benátkach a uhorskí králi ním pasovali v 16.–20. storočí
rytierov Zlatej ostrohy. Pôvodný korunovačný meč sa však stratil
dávno pred 16. storočím. Do Čiech ho údajne odniesla Anna,
sestra Štefana V. V súčasnosti je uložený v pokladnici pražského
chrámu sv. Víta. Je to prepychový meč vikingského pôvodu
s kostenou ozdobou na rukoväti. V inventári Karola IV. bol tento
meč zapísaný ako meč svätého kráľa Štefana I.
Žezlo
Kráľovské žezlo uhorských kráľov je vlastne drevená palica,
pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorú je pripevnená
nepravidelná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté
tri sediace levy a vložená je do zlatého orámovania, z ktorého
visia zlaté guľky na zlatých retiazkach. Pozlátené obloženie
žezla je jemne ozdobené. Kryštálová guľa je dielom orientálneho
umelca a vznikla ešte pred koncom 10. storočia. Striebornú
rukoväť zhotovil stredoeurópsky zlatník na prelome 11. a 12.
storočia.
Jablko
Kráľovské jablko patrí k najmladším uhorským klenotom. Bolo
zhotovené pravdepodobne v polovici 14. storočia na objednávku
Ľudovíta Veľkého z rodu Anjouovcov. Je to dutá mosadzná guľa
s pozláteným povrchom, so vsadeným zlatým apoštolským
dvojramenným krížom.
Na guli sú ešte dva zlaté štítky
s emailovým erbom rodiny Anjouovcov.
Prešporské
korunovácie
Takmer tri storočia sa v prešporskom chráme sv. Martina
uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a kráľovien.
Korunovačné slávnosti mávali neobyčajnú noblesu a pre celé mesto
znamenali nielen veľké výdavky, ale aj patričné príjmy. Pred
korunovačnou slávnosťou sa väčšinou zišiel korunovaný snem. Tu
sa na zasadnutí dohodli stavy s nastávajúcim panovníkom o znení
inauguračného diplomu. Bola to listina, ktorá zaručovala práva
a výsady stavov. Panovník sa v nej taktiež zaväzoval zachovať,
prípadne rozšíriť krajinu o nové územia, alebo získať obsadené
časti kráľovstva. Snem vydával tiež vždy pred korunováciou
pokyny – korunovačný poriadok, ktorý bol záväzný a musel sa
dodržiavať.
Ako prvého korunovali za uhorského kráľa v dóme sv. Martina
– Maximiliána, syna Ferdinanda I., ktorý dal nákladne prestavať
hradný palác na rezidenciu uhorského panovníka. Celá slávnosť
bola nezvyčajná, sám arciknieža Maximilián si želal čo najväčšiu
nádheru. Rátalo sa s príchodom štyritisíc rytierov a magnátov
z dedičných zemí. Celé družiny sa skveli zlatom a drahokamami.
Korunovačné obrady trvali veľmi dlho a cesta, po ktorej kráčal
korunovačný sprievod bola pokrytá červeným plátnom. Po slávnosti
si ho obyvateľstvo mesta roztrhalo na kusy. Každý si chcel
uchytiť aspoň kúsok plátna a vždy sa pritom zranilo veľa ľudí.
Samotnú prísahu bol povinný zložiť každý uhorský kráľov po
korunovaní pod holým nebom. Prísahou sa kráš zaväzoval
zachovávať krajinské slobody a práva, ochraňovať dobré
a osvedčené zvyklosti, nekrivdiť poddaným, ale ani nepripustiť
páchanie krivdy inými, všetko v súlade so Zlatou bulou Ondreja
II. Po zložení prísahy radostnými výkrikmi pozdravovali uhorské
stavy nového kráľa, želali mu šťastie, víťazstvá a dlhý život.
Cez prísahu a obrad na korunovačnom kopci zneli fanfáry
a bubnovanie. Viedenská pechota vystreľovala salvy a pri
záverečnom akte sa pridali aj delá z hradu. Nasledujúci deň 9.
septembra 1563 korunovali za uhorskú kráľovnú Maximiliánovu
manželku Máriu.
Za svojej vlády dal podľa vzoru svojho otca korunovať aj
Maximilián svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa.
Slávnosť korunovania sa uskutočnila opäť v čase oberačiek 25.
septembra 1572. Skutočným uhorským kráľom sa však Rudolf stal až
po smrti svojho otca. Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, kde vládol
skôr svojim záľubám a zbierkam umeleckých predmetov.
Uhorskú
korunu si cenil len ako nezvyčajnú starožitnosť a umiestnil ju
vo svojej zbierke rarít v dvorskej klenotnici na Pražskom hrade.
Jeho vláda nebola úspešná a tak sa jeho nástupcom stal jeho
mladší brat princ Matej.
Matejova korunovácia sa uskutočnila 19. novembra 1608,
v nepokojnom období. Vážne nepokoje vznikli najmä neschopnosťou
Rudolfovej vlády v Čechách, Rakúsku a v Uhorsku. Samotná
korunovácia, ktorá bývala vecou medzinárodnej reprezentácie sa
stala vecou uhorského národa. Kráľovskú korunu s ostatnými
insígniami priviezli do mesta v prepychovom koči. Pre ľud sa
upieklo niekoľko volov a pripravilo množstvo vína. Súčasťou
slávnosti boli taktiež rytierske turnaje a ohňostroje. Na Dunaji
sa uskutočnila aj cvičná bitka lodí.
Zaujímavosťou je, že sa na začiatku 17. storočia objavila ešte
jedna „uhorská“ kráľovská koruna. Dostal ju od tureckého sultána
Achmeda I. v roku 1605 Štefan Bocskay, aby sa ňou dal korunovať
za nezávislého uhorského kráľa. Jeho kráľovstvo malo byť
v Sedmohradku (časť uhorského kráľovstva). Bocskaya však v roku
1606 prinútili dohodnúť sa s Matejom a preto sa korunovácie
tureckou korunou vzdal. Roku 1610 sa koruna dostala do rúk
palatínovi Jurajovi Thurzovi, ktorý ju odovzdal kráľovi
Matejovi. Dodnes je táto turecká „pohanská“ koruna doplnená len
malým krížikom, a uložená je ako vzácny historický doklad vo
viedenskej cisárskej pokladnici.
V roku 1613 sa uskutočnila v Prešporku, v dóme sv. Martina,
korunovácia manželky Mateja II. – kráľovnej Anny, ktorá ako
prvná panovníkova manželka dostala od stavov peňažný dar. V roku
1618 nasledovala korunovácia Ferdinanda II., o štyri roky neskôr
bola tiež korunovaná jeho druhá manželka Eleonóra. Korunovácia
Ferdinanda II. mala niekoľko zaujímavých momentov. Dovtedy sa
podľa zvyku korunovali králi na konci leta alebo na jeseň a nie
uprostred leta. Aby sa predišlo bitkám a nešťastiam pri
rozhadzovaní peňazí a trhaní súkna, vytvorila sa osobitná
meštianska stráž. Na základe zlých skúseností zakázali vojskám
vydať víno, ktoré dostali až na druhý deň. Krátko pred
korunováciou sa strhla prudká víchrica, ktorá spôsobila veľké
škody a poškodená bola aj strecha veže, kde strážili kráľovskú
korunu. Mnohí to považovali za zlé znamenie. Korunovácia sa
konala krátko po vypuknutí tridsaťročnej vojny.
8. decembra 1625 sa uskutočnila v Šoprone korunovácia
uhorského kráľa Ferdinanda III., syna Ferdinanda II.
V Bratislave sa neuskutočnila pre práve zúriacu morovú epidémiu.
Šopron sa stal popri Prešporku a Budíne tretím korunovačným
mestom uhorských kráľov. V Prešporku sa potom v roku 1638
uskutočnila korunovácia prvej manželky Ferdinanda III.
Márie
Anny, v roku 1647 korunovácia Ferdinanda IV., v roku 1655
korunovácia tretej manželky Ferdinanda III. – Márie Eleonóry.
Za vlády Leopolda I. (korunovali ho v Prešporku v roku 1655)
sa podarilo definitívne skončiť s nadvládou Osmanskej ríše
a stiahnuť Turkov z Uhorska. Samotná veľmi honosná korunovácia
za prítomnosti vyše 5000 šľachticov a cirkevných hodnostárov sa
uskutočnila podľa tradičných zvykov zložením prísahy, pasovaním
rytierov a vykonaním obradu švihnutia mečom na štyri svetové
strany na korunovačnom vŕšku. Prvým habsburským dedičným kráľom
sa stal po zimnej korunovácii v roku 1687 Jozef I., v tom čase
ešte neplnoletý deväťročný syn Leopolda I. Na korunovačný obrad
ho ako prvého uhorského kráľa obliekli do odevu uhorského
šľachtica. Ďalším, v Bratislave korunovaným kráľom sa stal
v roku 1712 Karol III., mladší brat Jozefa I., ktorý nečakane
zomrel bez mužských potomkov. (O dva roky neskôr bola korunovaná
aj jeho manželka Alžbeta Kristína). Po smrti Karola III.,
zdedila korunu jeho najstaršia dcéra Mária Terézia. Korunovaná
bola v lete roku 1741. Slávnosť sa uskutočnila so zvyčajnou
pompou, bola však oveľa nápadnejšia ako ostatné. Po troch
storočiach vlády mužov malo Uhorsko znova kráľovnú. Pre
zhromaždený ľud upiekli na predmestiach volov. Zo zvláštnej
fontány tieklo červené a biele víno.
Posledná korunovačná slávnosť v 18. storočí vzrušila mesto
a krajinu v roku 1790, teda takmer po polstoročí. Mária Terézia
umrela v roku 1780 a na tróne ju nasledoval jej najstarší syn
Jozef II. On sa však za uhorského kráľa korunovať nedal
a uhorský ľud i stavy si popudil proti sebe nezvyčajnými
osvietenskými reformami. Uhorskú kráľovskú korunu dal odviezť do
Viedne a uložiť v cisárskej pokladnici ako drahocennú
a zaujímavú, ale inak bezvýznamnú starožitnosť.
V novembri 1790 bol v Bratislave korunovaný Leopold II.,
v septembri 1808 tretia manželka Františka I. – Mária Ludovika.
Ceremónia sa odohrala po zasadaní uhorského snemu, ktoré sa
nieslo v znamení príprav na novú vojnu proti Napoleonovi.
V septembri roku 1825 sa ešte v bratislavskom dóme sv. Martina
uskutočnila korunovácia štvrtej manželky Ferdinanda I.
– Karolíny Augusty a v septembri roku 1830 korunovácia
Ferdinanda V. Na tejto poslednej bratislavskej korunovácii
korunoval uhorského kráľa arcibiskup Alexander Rudnay.
Korunovačné slávnosti patrili k najpompéznejším oslavám, aké
kedy mohol biedny ľud vidieť. Pri týchto príležitostiach sa
uplatnili umelci, architekti, stavitelia, maliari.
Básnici
písali oslavné básne, usporadúvali sa koncerty, hrali sa
divadelné predstavenia, po ktorých nasledovali veľkolepé
ohňostroje, bály a tanečné zábavy. Nádheru korunovačných
slávností umocňovali prepychovo zariadené komnaty, zdobené
drahými kobercami a vzácnymi obrazmi. Bohaté bolo aj zariadenie
korunovačného chrámu, obleky účastníkov. Na korunovačné bankety
sa zhotovovali na objednávky taniere a nádoby na nápoje zo
vzácnych kovov a jemného skla. Najvýrečnejšími pamiatkami týchto
jedinečných udalostí sú korunovačné insígnie, uložené
v súčastnosti v budapeštianskom Národnom múzeu, ktoré sme sa vám
snažili priblížiť. Škoda len, že množstvo určite zaujímavých
materiálov, spojených s korunováciami či korunovačnými klenotami
je pre slovenského čitateľa nedostupné, pretože sú napísané
v maďarskom jazyku.
Linky:
http://www.europa1000.sk - www.europa1000.sk
|
