V neprestajnom vzniku , neustálej zmene a pohybe vecí nevidí klad, ale nedostatok, nie základný spôsob jestvovania vecí na svete, ale neporiadok, preto bez váhania označuje tento svet za nedokonalý, neskutočný, nepravdivý. Práve toto je prvé stavivo ontológie objektívneho idealizmu : svet vecí jestvuje, ale je neskutočný, nepravdivý, lebo je večne premenlivý. MATERIALISTICKÍ FILOZOFI

Úspešné poznatky sa šírili s rozvojom materialistickej filozofie. Myslitelia 5. st. p.n.l. sa už viacej neuspokojujú s tvrdením, že je jediný materiálny základ sveta, ale kladú si otázku hmotnej skladby. Empedokles odvodzoval všetky prírodné javy zo štyroch hlavných hmotných prvkov : zeme, vody, vzduchu a ohoa, celý svet je spojením týchto štyroch prvkov. Anaxagoras riešil túto otázku pomocou ueenia o "zmenách" všetkých látok, ktorými rozumel súrodé hmotné eastice, ktoré sa navzájom spájajú. Vzájomnými spojeniami potom vznikajú telesá podobné týmto easticiam : z kvapiek krvi vzniká krv, z eiastoeiek mäsa - mäso, ati. Slabinou Empedoklovho a Anaxagorovho ueenia bola predstava, že sú to sily, ktoré uvádzajú do pohybu eastice hmotnej látky. Anaxagoras považoval túto silu za NUS - svetový rozum, ktorý však vymedzil ako najjemnejšiu a najľahšiu hmotnú látku. Empedokles vysvetľoval pohyb hmoty pôsobením dvoch síl - "priateľstva" a "nenávisti", ktoré vraj spôsobujú spájanie a rozpájanie hmotných prvkov. Oveľa dôslednejší boli už grécki atomisti, v ktorých ueení dosiahla antická materialistická filozofia svojho vrcholu. Ueenie o atómoch - nedeliteľných easticiach hmoty - hlásal ako prvý Leukippos a ialej ho rozvinul Demokritos. Základom ueenia gréckych atomistov sú dve hlavné zásady : 1.) svet sa skladá z kvalitatívne rovnakých, nedeliteľných atómov, ktoré sa líšia len svojou veľkosťou a tvarom (t.j. kvantitatívne) a z prázdneho priestoru, v ktorom sa atómy mechanicky pohybujú
2 ) všetky javy nevznikajú náhodne, ale sú podmienené nutnosťou. Tým, že atómy na seba narážajú a zase sa odpudzujú, že sa spájajú a rozpájajú, vznikajú veci. „A nie nevzniká z nieoho ani nezaniká v nie" - týmto výrokom Demokritos prvýkrát vyslovil s takou istotou myšlienku o vernosti (nestvoriteľnosti a neznieiteľnosti) hmoty, ktorá ešte dnes tvorí základ materialistického chápania prírody. V oblasti teórie poznania bol Demokritos bezvýhradným materialistom, avšak otázku dialektického vzťahu zmyslového vnímania a rozumového myslenia nerieši. V oblasti spoloeenských javov dospieva Demokritova filozofia k tomu, že uznáva úplnú závislosť eloveka na prírode. Svojím politickým zmýšľaním bol Demokritos stúpencom umiernenej demokracie.