Staroveké Grécko
Znaky antického spôsobu výroby
-prímorské štáty, blízko staroorientálnych štátov, premena občinovej držby pôdy na individuálne - súkromné vlastníctvo; hospodársky charakter nebol výlučne poľnoh., ale rozvoj aj remesiel a obchodu, majetková a spoločenská nerovnosť, otrokárstvo - využitie otroka ako hlavnej pracovnej sily v poľnoh., remeslách.. Štáty v oblasti Stredomoria
Fenícia:
Vzniklo tu niekoľko mestských štátov (Tyros, Sydón, Byblos); rozvinuté moreplavectvo (pyrátstvo a obchod: sklo, želez. výrobky, víno, drevo ); zakladanie kolónií a obchodných osád (faktorií) pozdĺž pobrežia stredozem. mora; hláskové písmo (ovplyvnilo grécke a latinské písmo)
Palestína:
Osídlená židovskými kmeňmi, okolo r. 1000 pnl bolo vytvorené jedn. kráľovstvo (zjednotiteľ - kráľ Dávid; hl. mesto - Jeruzalem); neustále nájazdy z Eg. a Mez.; náboženstvo - monoteizmus (viera v 1 Boha - Jahve), posvätná kniha (židovského, neskôr kresť. náb.) - Starý zákon (Biblie). Kráľ Šalamún. Kréta:
Prvá európska civiliz. na zač. 3.tis. pnl; rozmach na zač. 2.tis. pnl; obchodné
styky s Egyptom, Mezop. a ázijskými št.; MINOJSKÁ KULTÚRA - (objaviteľ Ewans) centrá Knossos a Faisstos - Labyrinty (paláce, bludiská) slúžili na náboženské účely, vysoká úroveň: kanalyzácia, vodovody, splachovacie záchody. Kultúra: našli sa hrnč. výrobky zdobené rastlinnými a živočíšnými (morskými) motívmi; fresky: muži zobrazovaní tmavšie, v sochárstve často naturalizmus, bronzové sochy; Písmo: časť vylúštená.
Chetitská ríša:
Na území Malej Ázie, viedli tadiaľ obchodné cesty.
Grécko
Prírodné podmienky: na juhu Balk. polostrova: subtropické vlhké podnebie,
hornatá krajina s členitým pobrežím, prírodne rozdelená na sev., stredné a južné Grécko. Zamestnanie obyvateľstva: pastierstvo, rybolov, prímorský obchod.
Osídlenie Grécka: a) Iónovia
b) Achájovia
c) Dórovia
Ako prví osídlili Grécko (juh) Achájcovia, poľnohospodári a remeselníci, ktorí prevzali výdobytky minojskej kultúry, vytvorili MYKÉNSKU KULTÚRU (1620-1200 pnl) stredisko - Mykény (juž.
Gr.), objaviteľ Schliemann; znaky: Kyklopské stavby - z kvádrov bez spájania, obkolesené hradbami, šachtovité a kopulovité hrobky - zlaté posmrtné masky, sošky, bronzové zbrane; Pamiatky: Priamov poklad, Atreova hrobka, Levia brána v Mykénach
Iónovia sa stretli s egejskou kultúrov, prúd gréckeho sťahovania ukončili Dórovia, bojovné kmene, ktoré rozvrátili Mykénsku kultúru. Homérska doba(1200-800 pnl)
(vedomosti máme z homérových diel Ilias a Odysea), rozklad rodového zriadenia
vzniká vojenská demokracia moc majú bojovníci a vodcovia - bazilejovia (Bazileus - kráľovstvo), patriarchálne otroctvo, rast majetkovej nerovnosti, rast moci rodovej aristokracie
Archaická doba(800-600 pnl)
V súvislosti s rozvojom výroby vzniká na mnohých miestach mestský štát - polis- zoskupenie dedín okolo akropoly, hornatosť neumožňovala vznik centraliz. štátu; rozvoj obchodu a remesiel (definitívne oddelenie remesiel od poľnoh.) , zavádzanie železa do výroby, začína sa využívať práca otrokov, naturálnu výmenu nahradzuje peňažná, pôda sa stáva individuálnym vlastníctvom. Kolonizácia: 1. vlna - z preľudnených krajov na západné pobrežie Malej Ázie a priľahlé ostrovy. 2. vlna - osídlovanie pobrežie Stredozemného a Čierneho mora (8.-6.st pnl) Príčiny: pôda, odbytištia a surovinové zdroje (pre remes. a obch.)
Dôsledky: Hospodárska obl.: Poľnoh.- nové plodiny, olivy a vinná réva (pestuje aristokracia a bohatne), roľníci pestujú obilie, zadlžujú sa a aristokracia sa zmocnila ich pôdy a ich predala do otroctva. Obchod, remeslá - získavajú suroviny, bohatnú, využívajú otrokov, obch. a remeselníci proti aristokracii. Sociálne - narastanie majetkovej nerovnosti, rast počtu otrokov - ant. spôsob výroby. Nové vrstvy bohatí remeselníci a obchodníci.
Politické - politický zápas medzi aristokraciou a DÉMOSOM - ľudom (roľníci bojovali o pôdu, remes. a obchodníci o politickú moc)
Výsledok: Zmena štátneho zriadenia - raná tyrania, vláda jednotlivca s podporou obchodu, remesiel a umenia - pokrokový charakter. Timokracia po rozpade rodového zriadenia vláda všetkých bohatých (aristokracie, obch., remes.) a na koniec otrokárska demokracia - všetci slobodní majú práva. Vývoj Atén a Sparty
Atény
Územie poľnohospodárstva (nové plodiny), rozvoj remesiel a obchodu, zmeny v
sociálnom zložení obyvateľstva: rem., obch., otroci. Politic. zápas v meste: arist. × démos, hrozí občianska vojna, 1. ústupok aristokracie - Drakonove zákony, ale nič nezlepšili.
Solónove reformy (rok 594 pnl) zvolený za najvyššieho úradníka (archonta - najvyšší úrad aristokracie - aeropág) - začala timokracia; rozdelenie obyvateľstva podľa majetku, zrovnoprávnil remes. a obchodníkov s aristokraciou (mohli zastávať najv.
úrady), zakázal predávať dlžníkov do otroctva a peniazmi zo štátnej pokladnice vykúpil otrokov, ale nedal im pôdu - nevyriešil otázku bezzemkov.
Peisistratova tyrania - pokrokový charakter, spojil Atény s Čiernym morom - vládol v záujme
remeselníkov a obchodníkov, začal prestavbu atén, po jeho smrti zneužili moc jeho synovia a boli vyhnaní.
Kleisténova ústava - položenie pevných základov Aténskej demokracie, moc mali mať všetci slobodní, rozdelil občanov podľa bydliska, ostrakizmus - črepinový súd. obmedzená otrokárska demokracia - len slobodní občania, neplatené úrady - dostupné len bohatým. Sparta
Južný Peloponéz (obl. Lakónie), Dóri si podmanili Achájcov, poľnohospodársky chararakter.
Zloženie obyvateľstva:
Vládnuca vrstva - Sparťania(Dórovia)
Vykorisťovaní - Helóti - poľnohospodárski otroci a Perioditi - remeselníci a obchodníci (osobne slobodní)
Forma vlastníctva: štátna, štát prideľoval pôdu aj helótov, zostávali však vlastníctvom státu, Sparťania odvádzali naturálnej dane. Štátne zriadenie: vláda oligarchie (najbohatších vrstiev), na čele štátu dvaja králi, ktorí užívali moc len počas vojny, v mieri: rada starších(Geruzia), 5 úradníkov(eforov). Vojenský spôsob života: Sparťanov bola menšina - potrebovali si udržať moc ; choré a slbé deti odhadzovali, od 7mich rokov návšteva školy - vojenská výchova (lakonické odpovede, zle odetí, bosí, vyhladovaní, 1x do roka ich verejne bili, ale nemohli ukázať bolesť) jadro ich armády: hospliti (ťažkoodenci), výzbroj: brnenie,štít, meč a kopija(2m), vyrovnané rady hosplitov na rovnakej úrovni vytvorili nepreniknuteľnú hradbu - Výbojné vojny, zvíťazíš alebo padneš (vyháňali zbabelcov). Vznik peloponézskeho spolku - hegemónia Sparty, spája vš. mestské štáty na pelop. polostrove. Grécko - perzské vojny
Začiatok klasickej doby(500 - 337 pnl). Príčiny: Peržania začali napádať grécke mestá v Malej Ázii, napadnuté mestá povstali pod vedením mesta Miléty, dobyli Sardi (mesto miestodržiteľa), poprosili o pomoc grékov,ale peržania ich dobyli a chceli využiť zámienku zaútočiť na Grécko
1. Výprava - pod velením kráľa Dárea nedošlo k bitke, stroskotali pri Chalkidikách (mys Atos)
2. Výprava - bitka pri Maratóne(r. 490 pnl), zvíťazili Aténčania pod vedením Miltiada, tradícia
Maratónskeho behu (posol); Politický zápas v Aténach - aristokracia na čele s
Aristidesom presadzovala pechotu; - obchodníci a remeselníci na čele s Thenistatelom presadzovali vybudovanie vojnového loďstva (víťazstvo)
3. Výprava kráľa Xerxesa (-syn Dárea) r. 480- porážka Grékov pri Termopylách, 300 členná armáda Sparty pod vedením Leonidasa - všetci padli. Bitka pri Salamis - r. 480 námorná bitka, Peržania s veľkými loďami nemôžu manévrovať a prehrali, P-20000 × G - 8000; Peržania prišli do Atén, ale tie vyľudnené. Bitka pri Platajach r. 479 porazenie pechoty Peržanov, ktorí tu ostali, koniec vojny na gréckom kontinente. Príčiny víťazstva: Boj za vlasť × Perzské žold.
vojsko; Lepšia výzbroj (zavedenie železa); zjednotenie síl gréc. miest
Aténsky námorný spolok r.478 pnl, Gréci žijúci na ostrovoch a v Malej Ázii pod vedením Atén s cieľom def. poraziť Peržanov. Atény zneužívali svoje postavenie. R. 449 Cyprus - porážka Peržanov
Vyvrcholenie otrokárskej demokracie za Perikla
Hegemónia Atén, zneužívanie spojencov, narastanie vplyvu Atén v Grécku a aj
remeselníkov a obchodníkov - boli za loďstvo. Nárast vplyvu Tétov a Stratéga
Perikles - stratég (443-429 pnl); Periklove zákony- upravil ústavu, preniesol moc na porotné súdy a ľudové zhromaždenie, platené úrady - vrchol demokracie. Peloponézska vojna
peloponézsky × aténsky spolok (-držaný násilne, štáty nemali vôľu v ňom ostať). Príčiny: Hospodárske - odbytištia a surovinové zdroje;Politické - boj o získanie politickej moci nad celým Gréckom. Striedavé víťazstvá. R. 404 pnl porážka Atén. Príčiny výhry Sparty: 1. Vojenská prevaha (dobudovanie lodstva);
2. Atény strácali spojencov
3. Hospod. úpadok Atén - úteky otrokov. Dôsledok: Hegemónia Sparty nad celým Gr.; nastolenie oligarchie - nespokojnosť ľudu; vznik protispartských spolkov; nastúpenie Macedónie. Macedónsky štát
Prírodne podmienky: hornatá krajina na S Grécka, pastierstvo, keď už Grécko bolo rozvinutý štát tu sa ešte len rozpadalo rodové zriadenie; Otázka prístupu k moru: využívali rozpory medzi gréckymi mestami, najprv porazili súpera potom aj spojenca.; (Absolutistická forma vlády - kráľ, aristokracia)
Filip II. (359 - 336 pnl)
Urýchlennie vývoja Macedónie - preberanie skúseností od Grékov
(bol vychovaný v Grécku), využil rozpory medzi gréckymi mestami, zjednocoval ich proti Peržanom, bitka pri Chaironei r.338 pnl - Filip II. porazil ostatné grécke mestá (koniec klasického obdobia), vytvorenie federácie gréckych mestských štátov na čele s Macedóniou, prevzatie od Grékov vyspelých hosp., vojen. a spoloč.výsledkov. Zdokonalenie gréckeho útvaru ťažkoodencov - Macedónska falanga (vojaci v radoch, pred prvým radom 5 kopijí vojakov z ďalšieho radu, za nimi náhradníci). Filip II. zavraždený šľachtou, nebola spokojná s rastúcou mocou kráľa, možno v tom mali ruky Peržania.
Alexander Veľký (336-323 pnl)
Syn F2, na trón nastúpil ako 20 ročný, bol žiakom Aristotela. Upevnil si moc v Grécku, potom výpravy do Perzie; r. 334 pnl bitka pri rieke Granike, začína helenistické obdobie. R.
334 pnl bitka pri Issos porážka perzského kráľa (-útek) , osloboditeľ od perzskej nadvlády v Egypte (nesiahol na Bohov) +Sýria, Palestína. Bitka pri Gaugamelách r. 331 pnl - rozhodujúce víťazstvo - obsadil Susy, Perzepolis, Babylon, výpravy do Indie, ale vojaci vyčerpaní a chorí (podnebie) - návrat časť po súši a časť po mori. Centrum v Babylone - tu aj umrel na maláriu; forma vlády despocia, po jeho smrti boj medzi nástupcami: Antigonovci (Gr.+Mac.), Ptolemaiovci (bývalí vojaci - Eg.), Seleukovci (vých. časť). Helenistická kultúra - nadnárodná (gréc. + orientálna)
Grécka Kultúra
Klasická doba
Grécka kultúra je základom dnešnej, úroveň všeobecnej vzdelanosti: v orientálnych štátoch vysoká negramotnosť (ťažké písma), v Grécku písmo ľahké (24 znakov); pre obchod a remeslá potrebná vzdelanosť, podnietená hosp. rastom.
Zavedenie 1. školského systému - Kalokagathia (krásny + mravný - žiaci od 6 - 18 r.)
Grécka Filozofia - podnietená remesiel a obchodu, dostatok vedomostí na racionálne vysvetlenie sveta (Arch. obd.), neskôr sa začínajú jednotlivé vedy vyčleňovať, obsahuje otázku vzniku sveta:
Ideailisti (bližšie k náboženstvu) najprv vedomie potom hmota
Materialisti - najprv hmota potom vedomie; Herakleitos - zdôrazňoval, že svet je súčasťou vesmíru a ten je večný; Demokritos - “Svet sa skladá z atómov - sú večné, nezanikajú len sa spájajú a rozpadávajú”
Sofisti - učitelia múdrosti, vyučovali: právo, politiku, rečníctvo; učili žiakov vždy si vedieť obhájiť svoju pravdu (subj.)
Sokrates - otázka mravnosti , hlásal povýšenosť vzdelaných (len vzdelaní môžu byť mravní, múdri), Platón - približoval sa k Bohu -pozemský svet je obrazom skutočného svetu ideí;
Aristoteles - žiak Platóna, tvrdil, že základ poznania je zmyslové vnímanie, zakladateľ samostatných vedných disciplín (logika, štátoveda...), uznával aj formu aj obsah (aj telo aj duša); vznik Dejepisectva - Herordotos (grécko - perzské vojny) hľadal príčinu v nadprirodzených zásahoch; Tukydides - peloponézska vojna
- predstavitelia klasickej filozofie
V 5. storočí pred Kristom v čase doznievanie prírodnej filozofie a sofistov nastáva v Aténach centrálny rozvoj, ktorý ovplyvnil politiku, kultúru ale hlavne filozofiu. Práve v tomto období vstupuje do dejín filozofie Sokrates, ktorého meno je spojené so zrodom klasickej a na rozdiel od predošlých filozofov vyzretejšej a na človeka zameranej filozofie. Jeho život ale aj smrť, ktorou nepoprel svoje ideály mali neoceniteľný vplyv pre nasledujúci vývoj vedy o múdrosti. Nie nadarmo sa jeho meno spája aj s jej klasifikáciou v antike.
Je však zarážajúce, že velikán ako on svoje učenie nespísal. Túto úlohu prenechal na svojho oddaného žiaka Platóna, ktorý jeho filozofiu rozvinul a nadviazal na ňu vo svojej Akadémii. Ich učenie bolo prvým krokom a odrazovým mostíkom všetkých ostatných mysliteľov a jeho úlohu pri rozvoji filozofie badáme doteraz.
SOKRATES
Žil v rokoch 469 – 399 PrKr. Pochádzal z najchudobnejších ľudových vrstiev, jeho otec bol kamenárom-sochárom, no mladý Sokrates sa narodil aby ukázal svetu čaru vnútorného sveta. Nazývali ho a doposiaľ nazývajú vzorom a učiteľom sveta, svetovohistorickou osobnosťou, dokonalým umeleckým dielom, mimoriadne plastickým obrazom najjemnejšej antickej urbanity. Podstata Sokratovej osobnosti spočíva v troch prameňoch, ktoré sa spájajú do jedného prúdu, a tak vytvárajú celistvú vnútornú ľudskú harmóniu. Prvý prameň je : dokonalé správanie. Sokrates ako člověk odolá všetkým skúškam, a pretože člověk je spoločenská bytosť, nadväzuje kontakty s každým. Vždy zostáva samým sebou, nezávisle od toho, či ospevuje krásy ženy, či víno, či sa smeje, alebo háda, či súdi, alebo bude súdený. Druhý prameň je : žiť podľa požiadaviek vyššieho princípu. Každé dielo svetovej umeleckej klasiky vždy obsahuje určitú myšlienku. Všetko ostatné v diele je pod vplyvom tejto myšlienky. Aj najbezvýznamnejšie príhody sú jej hrou, alebo nevyhnutnosťou. Takýmto dokonalým umeleckým dielom je aj Sokrates. Celá jeho bytosť, všetko v jeho charaktere i sama jeho podstata sú podriadené jednému princípu, princípu dobra. Z výšky tohoto princípu pozoruje a hodnotí seba a svojich súčasníkov. Tretí stupeň : osobná činnosť každého nech je všeobecne platnou činnosťou. To je najvýstižnejšia formula Sokratovej filozofie dobra. Vlastne táto formula dáva najhlbší filozofický zmysel otrokárskej demokracii. A práve preto, že je takáto, prerastá jej historické možnosti. Sokrates chce, aby bol každý bytosťou, ktorá by našla a poznala svoje poslanie a cieľ v najvyššom cieli svetovej spoločnosti. Nič iné, ale práve tento najvyšší cieľ má byť podľa neho predmetom hlavnej starostlivosti každého, má byť spoločná v činnosti všetkých. Práve to prerastá historické možnosti otrokárskej demokracie. A práve to väčšina demokratov a aristokratov v starom Grécku prijímala nepriateľsky. To bolo príčinou, že sa vykonštruoval v dejinách prvý proces, na ktorom súdili človeka za jeho filozofické názory. Sokrates, sprevádzaný nenávisťou, vystupuje pred súd.
Podajú mu pohár s jedom a povedia : buď sa úplne zriekne hlásaných názorov, alebo zomrie ! Vtedy vezme pohár a vypije jed.
Sokrates nenapísal za celý život ani riadok. Ba nepodarilo sa mu ani rozvinúť svoje najdôležitejšie filozofické názory o všeobecnom ako čomsi sebaurčujúcom. Tento jeho názor je úzko pospletaný s názormi na dobro. To čo nestihol urobiť Sokrates, urobil jeho geniálny žiak Platón (427 – 347 PrKr.).
PLATÓN
Platón bol potomkom starého kráľovského rodu, vyrastal v prostredí, kde sa mohol oboznámiť s najvýznamnejšími úspechmi vtedajšej civilizácie. Okrem toho bol Platón i všestranne nadaný muž. Človek, ktorý mal vplyv na celý rozvoj kultúry, bol v mladosti hudobníkom, maliarom, lyrickým a dramatickým spisovateľom, úspešným gymnastom a zápasníkom. Ale ani vznešený pôvod, zaisťujúci mu dobré postavenie v spoločnosti, ani sláva, ktorá mu prinášala množstvo pôct, nespôsobili , že by bol v nich Platón videl to, v čom iní ľudia vidia zmysel a vrchol života. Neuspokojivá túžba zapôsobila na všetky jeho duchovné sily a priviedla ho k Sokratovi. Od tej chvíle nastala v ňom hlboká revolúcia. Syn kamenára-sochára, ktorým demokrati a aristokrati opovrhovali aj po jeho smrti, stane sa pre neho žiarivým slnkom, ktoré mu svieti na celej jeho tvorivej ceste. Platón, sa korí pred Sokratovou skromnosťou a morálnou čistotou a vyzdvihne ich na vznešené ľudské cnosti ; ospieva Sokratovu vernosť vlastnému presvedčeniu, odhodlanosť a hrdosť obetovať kvôli nemu život, aby ho zmenil na najčestnejšie ľudské vyznamenanie ; zvelebí Sokratovo opovrhovanie lžou a nepravdou, aby vytvoril taký projekt štátneho zriadenia, kde je len ten naozajstným mužom , kto je spravodlivý. Platónovo nadšenie nad čistotou Sokratovho génia by stačilo, aby jeho meno zostalo navždy zapísané v hostórii. Vlastne nadšenie tu vytvorilo nového génia. Platón stojí v histórii filozofie pred nami ako horský masív, ktorého vrcholce sa belejú na filozofickom horizonte každého storočia. Sokrates žil v dobe, keď sa otrokárska demokracia dostala do hlbokej krízy. Jeho prenikavý rozum zachytil jej prvé príznaky. Spočiatku varuje, a potom nemilosrdne obviňuje aj demokratov, aj aristokratov za to, že rozrušili piliere verejného života. Platón žil v časoch, keď kríza už nastala a vtedajšia spoločnosť sa ocitla na prahu záhuby, a práve preto je hlboko otrasený. Sokrates varoval a obviňoval. V Platónových časoch to nestačí. Treba nájsť východisko z hroziacej katastrofy. A keďže skutočnosť neposkytuje nijaké východisko, Platón ho vidí v nejasných obrysoch utópie, ktorú sa usiluje objasniť, a stáva sa tak prvým utopistom v dejinách sociálneho myslenia.
Utópia je jediný prostriedok, ako nekráčať po boku rozloženej gréckej spoločnosti. Je jediným spôsobom, ako si zachovať česť a zásadnú nezmieriteľnosť s nespravodlivosťou. Zaiste preto, napriek svojmu kráľovskému pôvodu, odmietol účasť vo vláde tridsiatich tyranov. Utiahol sa z politického života v Grécku so všetkou dôstojnosťou štátnicky premýšľajúceho filozofa. Vo svojej utópii je Platón práve taký veľký, ako i obmedzený. Obmedzený preto, lebo idealizuje dávno prežité spoločenské formy ako slobodymilovný grécky polis, konzervatívnu Spartu a egyptské kastovnícke zriadenie. Veľký je preto, lebo prvý nastoľuje otázku, akým spôsobom a rodí v mestách nespravodlivosť ?, lebo prvý vyhlasuje, že nespravodlivosť je najväčšie zlo a spravodlivosť najväčšie dobro, lebo prvý kladie požiadavku aby sa spravodlivý človek ničím nelíšil od spravodlivosti. Hlavné črty spravodlivosti vidí, po prvé, v odstránení súkromného vlastníctva, v ustanovení takého spoločenského poriadku, kde nikto nemôže povedať moje alebo tvoje ; po druhé vo vybudovaní spoločnosti, v ktorej sú riadiacimi prvkami poznanie a múdrosť. Dovtedy, kým filozofi nezačnú kraľovať a kým sa štátna moc a filozofia nezlúčia… ľudské pokolenie sa nedožije konca zla, dovtedy sa nezrodí ani nami opísaný štát a neožiari ho slnečný lúč.
Ako vidno, najtajnejšie želanie tohoto veľkého človeka je dožiť sa spoločnosti zriadenej na základoch sociálnej spravodlivosti. Tri razy cestoval do Syrakúz, dúfajúc, že uskutoční svoju utópiu pomocou Syrakúzkeho kráľovstva. Ale aj po návrate z tretej cesty je jeho utópia rovnako ďaleko od uskutočnenia ako predtým. Napriek tomu neprestáva veriť v spravodlivú spoločnosť. Opovržlivý vzťah syrakúzskeho vládcu a štátnikov v jeho vlasti k jeho ideálu spoločenského zriadenia ho prinútili, aby aj on opovrhoval všetkými v tých časoch jestvujúcimi štátnymi formami, zatvoril sa za hranice svojej utópie a vzýval budúcnosť ako jediného priateľa spravodlivosti. Obmedzenosť a veľkosť sa prelínajú v svetovom názore tejto možno najtragickejšej osobnosti staroveku. Keď už Platón zidealizoval prežitky v štátnom živote, začal idealizovať aj prežitky v duchovnom živote spoločnosti. Práve idealizovanie jedného aj druhého zaraďuje bojovníka za spravodlivosť napriek jeho najvrúcnejším želaniam na stranu historicky odsúdeného. Pre neho je boh najdokonalejšou príčinou všetkého jestvujúceho, najetickejšou bytosťou , ktorá je neschopná konať zlo. Zúrivo vystupuje proti každému tvrdeniu, ktoré by mohlo usmerniť myseľ k skutočnému pôvodu vecí.
So závideniahodnou vytrvalosťou zostavuje rozličné výmysly, ktoré označuje za vlastné presvedčenie, a s pocitom objaviteľa hovorí, že tí muži, ktorí boli malodúšní a žili nesprávnym životom, sa druhý raz narodia ako ženy, že vtáky pochádzajú z ľahkomyseľných mužov, že pozemské živočíchy a zvery z ľudí, ktorí nevenovali pozornosť filozofii, vodné zvieratá pochádzajú z nevedomých ľudí. Ešte vytrvalejšie bráni náboženský názor o nesmrteľnosti duše, Platón v každom svojom diele tvrdí, že ľudská duša je nesmrteľná a nikdy nijakým spôsobom sa nestane smrteľnou. Je taký zaslepený, že počúva aj šarlatánov a hľadá u nich dôkazy o nesmrteľnosti duše. Napríklad akýsi vojak ranený v bitke upadol do bezvedomia. Keď sa prebral, začal opisovať ťažkosti, s ktorými sa stretla jeho duša. Platón, zaslepený vyznávač náboženstva , vojakovmu táraniu úplne verí. Využíva svoje poetické nadanie, skrášli ho a vymedzuje mu popredné miesto vo svojom najdôležitejšom diele ako čomusi hodnovernému. Pre Platóna je bezbožník zlodejom, nevedomcom. Všetky pokusy hľadať prvopočiatok reálneho jestvovania vo vode, vzduchu, zemi, atómoch alebo v niečom inom tohoto druhu sú pre Platóna hlúposťami. Nikomu sa vraj nepodarilo nájsť silnejší, nesmrteľnejší a mohutnejší Atlas od boha, ktorá drží celý vesmír. Preto ľudský rozum musí byť presvedčený o úplnej bezcennosti vecí a naplnený odporom k nim. Tak veľmi nenávidel materializmus, že sa chystal spáliť všetky Demokritove diela.
Keby bol býval Platón len otvoreným vyznávačom boha a krutým odporcom všetkého, čo boha detronizuje, bol by zaujal čestné miesto jedine v cirkevných dejinách, ale nie v dejinách filozofie. Pri tomto starogréckom mysliteľovi je však potrebné zastaviť sa aj preto, lebo jeho génius položil základy učenia, ktoré sa prvý raz pokúsilo filozofickým spôsobom vysvetliť náboženstvo. No najdôležitejšie je to, že položil začiatku druhého smeru v historickom vývine filozofie – idealizmu. Je prvým veľkým teoretikom ontológie a gnozeológie idealizmu. Dušou Platónovej ontológie je učenie o ideách. Nebytie a bytie sú jeho základné pojmy. Nebytie je svet vecí prístupný zmyslom. Platón súhlasí, že skutočnosť, ktorú prijímanie zmyslami, je materiálna, vecná. Svet, ktorý jestvuje mimo nás a nezávisle od nás, je zložený, podľa neho, z malých trojuholníčkov, ktoré sú v základe každého priestorového tvaru. Trojuholníčky sa dostávajú pohybom do najrozmanitejších spojení a takto sa mení zmyslová skutočnosť. Prečo teda vyhlasuje Platón svet za nebytie ?
Pretože všetko na tomto svete neprestajne vzniká a zaniká, mení sa a pohybuje. Nič v ňom nie je jednostaj rovnaké a nikdy nejestvuje samo od seba. Toto tvrdenie je správny predpoklad. Ale nepoužil ho ako prostriedok, s ktorým sa má dostať k hĺbkam a výšinám sveta, ale ako prostriedok proti tomuto svetu.
V neprestajnom vzniku , neustálej zmene a pohybe vecí nevidí klad, ale nedostatok, nie základný spôsob jestvovania vecí na svete, ale neporiadok, preto bez váhania označuje tento svet za nedokonalý, neskutočný, nepravdivý. Práve toto je prvé stavivo ontológie objektívneho idealizmu : svet vecí jestvuje, ale je neskutočný, nepravdivý, lebo je večne premenlivý. MATERIALISTICKÍ FILOZOFI
Úspešné poznatky sa šírili s rozvojom materialistickej filozofie. Myslitelia 5. st. p.n.l. sa už viacej neuspokojujú s tvrdením, že je jediný materiálny základ sveta, ale kladú si otázku hmotnej skladby. Empedokles odvodzoval všetky prírodné javy zo štyroch hlavných hmotných prvkov : zeme, vody, vzduchu a ohoa, celý svet je spojením týchto štyroch prvkov. Anaxagoras riešil túto otázku pomocou ueenia o "zmenách" všetkých látok, ktorými rozumel súrodé hmotné eastice, ktoré sa navzájom spájajú. Vzájomnými spojeniami potom vznikajú telesá podobné týmto easticiam : z kvapiek krvi vzniká krv, z eiastoeiek mäsa - mäso, ati. Slabinou Empedoklovho a Anaxagorovho ueenia bola predstava, že sú to sily, ktoré uvádzajú do pohybu eastice hmotnej látky. Anaxagoras považoval túto silu za NUS - svetový rozum, ktorý však vymedzil ako najjemnejšiu a najľahšiu hmotnú látku. Empedokles vysvetľoval pohyb hmoty pôsobením dvoch síl - "priateľstva" a "nenávisti", ktoré vraj spôsobujú spájanie a rozpájanie hmotných prvkov. Oveľa dôslednejší boli už grécki atomisti, v ktorých ueení dosiahla antická materialistická filozofia svojho vrcholu. Ueenie o atómoch - nedeliteľných easticiach hmoty - hlásal ako prvý Leukippos a ialej ho rozvinul Demokritos. Základom ueenia gréckych atomistov sú dve hlavné zásady : 1.) svet sa skladá z kvalitatívne rovnakých, nedeliteľných atómov, ktoré sa líšia len svojou veľkosťou a tvarom (t.j. kvantitatívne) a z prázdneho priestoru, v ktorom sa atómy mechanicky pohybujú
2 ) všetky javy nevznikajú náhodne, ale sú podmienené nutnosťou. Tým, že atómy na seba narážajú a zase sa odpudzujú, že sa spájajú a rozpájajú, vznikajú veci. „A nie nevzniká z nieoho ani nezaniká v nie" - týmto výrokom Demokritos prvýkrát vyslovil s takou istotou myšlienku o vernosti (nestvoriteľnosti a neznieiteľnosti) hmoty, ktorá ešte dnes tvorí základ materialistického chápania prírody. V oblasti teórie poznania bol Demokritos bezvýhradným materialistom, avšak otázku dialektického vzťahu zmyslového vnímania a rozumového myslenia nerieši. V oblasti spoloeenských javov dospieva Demokritova filozofia k tomu, že uznáva úplnú závislosť eloveka na prírode. Svojím politickým zmýšľaním bol Demokritos stúpencom umiernenej demokracie.
Anaxagoras tvrdil, že Slnko a ostatné hviezdy nie sú nie iné ako rozžeravené kamene. Mesiac je podľa Demokrita kamenná masa pokrytá horami práve tak, ako je aj Slnko obrovský balvan, ktorý sa otáeaním rozžeravil. SOFISTI
V boji medzi antickým materializmom a idealizmom došlo hlavne v Athénach, ktoré boli v 5. a 4. st. p.n.l. hlavným strediskom ntelektuálneho života celého Grécka. Upevnenie demokratického zriadenia v Athénach, rozvoj súkromnovlastníckych vzťahov, živé styky s mnohými gréckymi mestami, ustaviené styky s inými národmi - to všetko vytvorilo priaznivé podmienky pre einnosť tzv. sofistov ("učiteľov múdrosti"). Napätý politický zápas, prejavujúci sa v ustaviených debatách v ľudovom sneme a na súde, vyvolával záujem o otázky práva, štátu a morálky. Tento boj si žiadal aj zvládnutie rečníckeho umenia "rétoriky" a umenia viesť spor "eristiky". Týmto novým potrebám vychádzali v ústrety práve sofisti, ktorí cestovali z jedného mesta do druhého a za peniaze - niekedy i dosť veľké - ueili svoje umenie každého, kto ho chcel ovládať. Pre sofistov je charakteristický záujem o problémy ľudského poznania. Predstaviteľ tzv. staršej sofistiky Gorgias vyslovil tvrdenie, že je možné úspešne dokázať to, že svet sa nedá poznať, ako to, že vôbec existuje. Georgiov súeasník Protagoras popiera existenciu pravdy, ktorá je nezávislá na ľudskom poznaní. „Človek je mierou všetkých vecí, existujúcich ak existujú a neexistujúcich ak neexistujú". „Zmysly sa nemôžu mýliť a preto majú pravdu všetci ľudia a právd je toľko, koLko je ľudí". V oblasti spol. vzťahov považoval Protagoras v súhlase so svojimi polit. názormi za pravdu to, to sa zdá byť pravdou väešine obeanov. Protagoras mal ako skeptik, ktorý popiera existenciu objektívnej pravdy, pochybnosti dokonca o existencii bohov. Ak bol Protagorov skepticizmus v mnohých ohľadoch odrazom naliehavej nutnosti odstrániť prežité tradiené predstavy, tak filozofické umenie tohto vynikajúceho gréckeho sofistu bolo samo o sebe ústupom od materializmu a tajilo v sebe možnosti pre reakené zámery. Protagorova téza znela : „Človek je mierou všetkých vecí". O umení mladších sofistov sa nám dochovali len skromné správy. Niektorí z mladších sofistov boli blízki záujmom a názorom demokratických vrstiev. Rozšíril sa u nich pojem "prirodzeného práva". Lykofron považoval urodzený pôvod za výmysel. Najďalej zo všetkých pokroeil v tomto smere Antifon.
Napísal spis "O pravde", v ktorom hovorí : „Všetci sme od prírody rovnako zrodení, aj barbari, aj Gréci".
S O K R A T E S
Skepticizmus a krajný relativizmus, ktoré sa rozšírili medzi sofistami, otvoril cestu novému filozofickému smeru, ktorý sa snažil vyriešiť problém poznania zo stanoviska dôsledného idealizmu. Základy tohto smeru položil Sokrates (469-399). Sokrates prešiel školou sofistov. Za zdroj opravdivého poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého").
P L A T O N
Sokratov žiak a stúpenec Platon (429-347) založil v Athénach okolo roku 385 filozofickú školu, ktorá bola známa pod menom AKADÉMIA. Filozofické názory Platona a jeho žiakov sú najnázornejším príkladom objektívny idealizmu. Podľa Platonovho ueenia je zmyslové bytie, materialistický svet jedine cieľom skutočného sveta, naproti tomu pravé bytie sa prejavuje vo vecných a nemenných ideách. Podľa Platona môže človek tieto objektívne existujúce idei poznávať len preto, že jeho vlastná nesmrteľná duša bola pred vtelením vo svete ideí a preto môže chápať idei v rozpomenutí. Vo svojom diele "Ústava" rozvíja Platón utopickú teóriu o ideálnom štáte. V tomto ideálnom štáte majú riadenie občianskej rodiny vo svojich rukách filozofi, ktorí nemajú ani rodinu, ani súkromný majetok. Občania ideálneho mestského štátu sa delia na vojakov, ktorí žijú spoločne a prostý ľud (remeselníci, roľníci), ktorí sa svojou prácou majú starať o vyššie spoločenské vrstvy. A R I S T O T E L E S
Platonov systém kriticky rozobral Aristoteles (389-322), najväčší mysliteľ staroveku. Aristoteles vystúpil proti hlavnej zásade všetkej Platonovej filozofie. Podľa jeho názoru nemôžu Platonove idei vysvetliť ani príeiny vzniku, ani príčiny zmien zmyslovo vnímaných vecí. Preto tiež nie je dôvod, aby sme v Platonových ideách hľadali nemenné podstaty všetkých vecí, alebo dokonca tvrdili, že veci majú od ideí vlastné bytie. V teórii poznania uznáva Aristoteles proti Platonovi za zdroj správnych predstáv o tomto svete zmyslové vnímanie mimo nás jestvujúceho objektívneho sveta. Za aktívnu prapríeinu procesu poznania považoval Aristoteles rozumnú dušu nezávislú na tele. Hmotu pohybu považuje za pasívnu a beztvarú, avšak aktívnu prapríeinu pripisuje úplne nehmotnej forme, ktorá pôsobí na hmotu ako na nehybnú masu a pretvára ju. Preto dospieva Aristoteles k pojmu prvého hýbateľa v prírode - k "forme všetkých foriem", ako k základnej príčine a zároveň konečnému cieľu všeobecného vývoja, t.j. k bohu.
V sociálnych otázkach zastáva Aristoteles úplne stanovisko otrokárskeho rádu: otroctvo považuje za prirodzený stav pre "barbarov", súkromné vlastníctvo má za základ panstvo plnoprávnych občanov.
HISTORIOGRAFIA
H E R O D O T O S, T H U K Y D I D E S
Významným medzníkom v rozvoji historických vied v 5.st. bolo dielo Herodota Halikarnasského, ktorému dala antická tradícia čestný názov "otec dejepisu". Herodotos mnoho cestoval, navštívil krajiny Blízkeho východu, brehy Čierneho mora a žil voVeľkom Grécku. Hlavným cieľom jeho diela, ktoré bolo neskôr rozdelené na 9 kníh podľa poetu Múz, bolo podať výklad dejín grécko-perzských vojen. Prvé štyri knihy sú venované prevažne dejinám Východu, I. a III. knihy dejinám Asýrie, Babylonu a Perzie, II. kniha dejinám Egypta a IV. kniha Skythii. Tieto knihy boli akýmsi úvodom k hlavnej časti jeho diela a mali objasniť dejiny vzájomných vzťahov medzi Grékmi a "barbarmi" v období pred grécko-perzskými vojnami.
V jeho diele sa už objavilo neskoršie tradiené delenie sveta na tri diely: Európu, Líbyu (Afriku) a Áziu. Do prvých kníh Herodotovho diela je vložených mnoho jednotlivých epizód, ktoré majú ráz samostatných noviel. Herodotos veľmi jemne zdôrazooval ich samostatnosť, to sa tiež prejavilo ako vo zvláštnostiach štýlu, tak aj v legendárne rozprávkovom podaní obsahu. Herodotos sám týmto legendám akosi zvlášť neveril a používal ich len ako umelecký prostriedok k oživeniu svojho rozprávania. Vrcholom starogréckej historiografie boli Thukydidove (460-395) "Dejiny" (v ôsmych knihách), venované peloponézskej vojne, ktorej sa Thukydides osobne zúčastnil ako jeden z athénskych stratégov. Svoje dielo doviedol Thukydides až k jeseni roku 411 a len smrť mu prekazila, aby ho dokoneil. Xenofon, athénsky aristokrat-spartanofil, ktorý slúžil ako žoldnier v perzskom vojsku, vo svojich spisoch idealizuje oligarchické a monarchické zriadenie a vystupuje ako ochranca "tredeného" poĺnohospodárstva. REČNÍCKE UMENIE
Nutnosť vystupovať pred spoluobeanmi s výkladom názorom a politického programu, ostré debaty v ľudovom sneme a časté súdne konania prebudili zvláštny záujem o rečníctvo (rétoriku). Krasorečenie sa v Grécku cenilo veľmi vysoko a rečníci svoje reči nielen prednášali, ale vydávali ich aj písomne. Vzor súdneho krasorečenia sú reči, ktoré predniesol Lysias. Vynikajú jednoduchosťou a stručnosťou, lebo dľžka doby povolená pre výstup sa určovala vodnými hodinami (klepsidrou), čistotou jazyka, ktorý neužíva archaizmov alebo neologizmov.
Lysiove reči sú verným obrazom spôsobu života a mravov v Athénach: k čitateľovi približuje invalida, ktorému vzali podporu, žalobcu uplatňujúceho nároky na nedospelé deti, ktoré okradol poručník, muža, ktorý zo žiarlivosti zabil svojho soka,..
Úplne inej povahy sú slávnostné reči Isokratove, určené pre verejné zasadania. Isokrates bol majstrom dlhých rečníckych periód, ktoré vynikali logickým a rytmickým členením. Statočným obrancom demokratických zásad bol Demosthenes, najväčší rečník staroveku. Bol jedným z najnebezpeenejších a najhúževnatejších odporcov Filipa II.
GRÉCKA LITERATÚRA V 5. A 4. ST.PNL. DIVADLO
5. a 4. st. je charakterizované rozvojom tragédie a komédie, t.j. lit. žánrov, ktoré sú spojené s divadlom. Divadlo v Grécku vznikalo z kultových obradov spojených s oslavami Dionýza, boha umierajúcej a znova sa rodiacej prírody, ochrancu vinárstva. Zvláštne zariadenie ("enkyklema"), umožňovalo zjavenie bohov a hrdinov, vznášajúcich sa vo vzduchu, ktorí vnášali do deja nejakané rozuzlenie. Predstavenia spravidla riadil sám autor tragédie alebo komédie. Ten aj často vystupoval ako herec, ale zbor, ktorého účasť bola vo všetkých oblastiach gréckeho umenia nepostradateľná, pripravovali tzv. "choregovia" na svoj vlastný náklad ako čestnú verejnú povinnosť - "leiturgiu". Athénski občania dostávali zo zvláštnej pokladnice "theorikon" - zvláštny finanený príspevok k návšteve divadla. Aristoteles vo svojej "Poetike" hovorí, že námetom tragédie musí byť významná udalosť. Tragédia nerozpráva len o náhodnej, ojedinelej udalosti. Ojedinelá udalosť býva v tragédii zobecnená. Vzrušujúca výraznosť obrazov klasickej gréckej tragédie, prísnosť a dokonalosť formy, boli príčinou toho, že postavy tragických hrdinov starého Grécka žili ďalej pre mnoho storočí v literatúre európskych národov. Takými postavami sú Prometheus, Oidipus, Faidra a Ifigenia. A I S C H Y L O S
Ďalší rozvoj tragického žánru je spojený s menami troch veľkých athénskych básnikov - Aischyla, Sofokla a Euripida. Z 90. tragédií, ktoré podľa správ starých autorov Aischylos napísal, sa nám zachovalo celkom len 7. Napriek tomu, že v týchto tragédiách používa Aischylos tragické námety, reaguje i na veľmi aktuálne otázky svojej doby. Napr. v trilógii "Oresteia", ktorá sa skladá z tragédií "Agamemnon", "Choeforoi" a "Eumenides", je hlavným námetom boj medzi odumierajúcim materským právom a víťazným právom otcovským.
V tragédii "Upútaný Prometheus" podáva Aischylos obraz odbojného titána, ktorý uniesol z neba božský oheň a ktorý naučil ľuďom umenia Krutý boh Zeus ho dal za to prikovať ku skalnému útesu. Prometheova postava bola mnoho storočí posilou pokrokovým činiteľom v boji proti reakcii.
Tragédia "Peržania", v ktorej Aischylos použil aktuálny historický a nie mytologický námet, opisuje triumf Athénčanov nad Peržanmi a obsahuje tiež podrobný opis salaminskej bitky. V starej tragédii bol hlavnou jednajúcou osobou zbor, ktorý hovoril s jedným hercom, Aischylos však po prvýkrát zavádza súčasný výstup dvoch hercov a tým vytvára herecký dialóg, ktorý nie je závislý na zbore a ktorý sa potom začal rýchlo vyvíjať na úkor zborovej časti.
S O F O K L E S
Sofokles bol Periklovým súčasníkom. Bol nielen básnikom, ale aj štátnikom, r.440 zastával spolu s Periklom funkciu stratéga. Z početných (podľa tradície 120) diel sa nám zachovalo 7 tragédií a jedna satirická dráma. Najznámejšie sú tragédie s námetmi prevzatými z Thébskeho cyklu - "Kráľ Oidipus" a "Antigona".
V tragédii "Kráľ Oidipus" predpovedá delfská veštiareň, že Oidipus, syn thébskeho kráľa Laia a kráľovnej Iokasty, zabije svojho otca. Preto ho v detstve rodičia odhodia. Kei Oidipus vyrástol bez toho, aby o tom vedel, zabil svojho otca, ktorého náhodou stretol a pohádal sa s ním. Keď prechádzal Thébami, oslobodil sa od lačnej obludy Sfingy, stal sa kráľom Théb a manželom kráľovskej vdovy a vlastnej matky Iokasty. Po uplynutí 15 rokov, keď je Oidipus otcom štyroch detí, vyjde pravda na povrch. Iokasta spácha sebevraždu a Oidipus sa oslepí. Základom tejto tragédie bola Sofoklova predstava o význame osudu v živote ľudí. V gréckej tragédii je otázka osudu jednou z ústredných otázok. Práve to, že grécka tragédia predvádzala človeka v boji s osudom, bolo dôkazom sily človeka, jeho hrdinstva a slobody.
V "Antigone" ospevuje zbor silu človeka, ktorý premáha prírodu. Za búrlivého vetra sa človek odvážne vydáva na more, podriaďuje svojej vôli hejná vtákov, lesných zvierat a rýb, brázdi pluhom pôdu. Dej gréckej tragédie sa stával zložitejším a rozširovali sa námety. V Sofoklových tragédiách vystupujú už traja herci, aj keď naďalej prevláda striedajúci sa dialóg dvoch osôb. Uvedenie troch hercov umožnilo zosilniť kontrasty, okrem konfliktu dvoch hrubých antagonistických síl sa tu objavuje tretia, nápadne sa odrážajúci prvok - mierna povaha. Traja herci hrali viacero úloh, takže jednajúcich osôb v tragédii bolo viac než hercov. Zároveň s dejovými zápletkami sa stali zložitejšie i povahy jednajúcich osôb.
A R I S T O F A N E S
V porovnaní s tragédiami a satirickou drámou mala athénska komédia v 5.st. ďaleko vyhranenejší polit. charakter a živo reagovala na politické udalosti. Zárodky tohto žánru sú obsiahnuté v dedinských slávnostných sprievodoch k pocte Dionýza, ktoré boli sprevádzané žartovaním a vtipkovaním.
Na rozdiel od tragédie, ktorá čerpala svoje námety spravidla z tradiených mytologických povestí, bol námet komédie výplodom fantázie, umeleckého výmyslu. Pre komédiu nie je prepísaná jednota miesta, ktorá sa tak presne zachovávala v antickej tragédii: dej sa rýchlo prenáša z mesta na dedinu alebo dokonca zo zeme na nebo.
Z polit. komédií z 5.st. sa nám zachovali jedine komédie Aristofana (446-385). Aristofanes napísal asi 44 komédií, zachovalo sa však len 11. V týchto komédiách sú výrazne zachytené polit. názory autora, ktorý stál na strane antického roľníctva, privádzaného na mizinu nesvármi, súčasne bol nespokojný i s dobrodružnou politikou súčasných vodcov "radikálnej demokracie". Proti Kleonovi vystupuje v komédiách "Jazdci" a "Babylóneania".
V satire "Osy" zosmiešňuje "radikálnu demokraciu".
V komédiách "Archaoania", "Mier" a "Lisystrate" vystupuje proti vojne, ktorá priniesla ľudu veľké útrapy. VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA
5. a 4. st. bolo dobou skutočného rozkvetu gréckeho výtvarného umenia. Rozvíja sa po prvýkrát v dejinách ľudstva umelecká tvorba na základe uvedomelého realizmu. Grécki umelci, ktorí brali svoje postavy zo skutočného života a ktorí vyjadrovali najpokrokovejšie myšlienky svojej doby, vytvárajú grandiózne diela, ktorými sa neskôr inšpirovali najväčší predstavitelia svetového umenia, ktorí ich napodoboovali. Diela veľkého gréckeho maliara Polygnota (pol. 5.st.) mali vplyv po celé 5.st. nielen na maliarstvo, ale aj na sochárstvo.
Z Polygnotových fresiek, ktoré zdobili tzv. Pestrú stou (stoa poikile) v Athénach, sa nám nechazovala ani jedna. Polygnotos prvýkrát vytvoril zložité kompozície s mnohými postavami a použil k tomu najdramatickejšie námety z gréckej mytológie a dejín. Sochári tohto storočia upustili od schématického a nehybného podania ľudskej postavy. Grécka plastika dosahuje klasickú dokonalosť už okolo pol.5.st. v dielach troch najslávnejších sochárov : Myrona, Feidiasa a Polykleita.
Myron sa preslávil sochami víťazných atlétov zo závodov, zachovali sa kópie jeho "Diskobola" a niektorých postáv zo súsošia "Athena a Marsyas". Polykleitos sa pokúšal stanoviť systém matematicky presných proporcí ľudského tela. I keď bol veľmi obľúbený, jeho súčasníci mu vytýkali istú jednotvárnosť. Druhá pol.5.st. je význsmná veľmi dôležitou zmenou vo výtvarnom umení : maliari Apollodores z Athén, Zeuxis z Herakleie a Parrhaios z Efezu, vypracovali v snahe vytvoriť ľudské obrazy lineárnu a vzdušnú perspektívu, polotieoové modelovanie i jemnejší a bohatší kolorit.
Majstrovským dielom svetového staviteľstva je jednotný komplex budov na Athénskej Akropole, ktorý vznikol v druhej pol. 5.st. Tento komplex vybudovali najlepší majstri. Za Perikla vybudovali chrám Athény - Panny: Parthenon. Hneď za ním boli postavené mramorové Propylaie a neveľký chrám Nike Apteros - Bezkrídleho víťazstva.
O niečo neskôr bol postavený chrám Erechtheion. Akropolský komplex harmonizuje s okolitou prírodou. Budovy sú obrátené k divákovi pod istým uhlom. Neexistuje tu matva symetria a jednotvárne opakovanie detailov. V ľavom krídle Propylaí bola zbierka obrazov. Na námestí akropoly sa vypínala obrovská socha Athény - bojovníčky. Pri priblížení k Parthenonu bolo vidieť na frontonoch súsošia s mytologickými výjavmi, ktoré mali priamy vzťah k Athéne: zázračné zrodenie Athény z Diovej hlavy, Athénin spor s Poseidonom.. Vo vnútri chrámu sa týeila socha zo zlata a slonoviny, taktiež vytesaná Feidiom. HELENISTICKÁ FILOZOFIA 5.ST.PNL.
E P I K U R O S
Najväčším predstaviteĺom materializmu v tejto dobe bol Epikuros (341-270). Základnou myšlienkou, ktorá prenikala celé Epikurove učenie, bolo učiniť človeka nezávislým na osude. Prostriedkom pre vyriešenie tejto úlohy bolo individuálne zdokonalenie seba samého. V mene tohoto cieľa navrhoval zdržať sa aktívnej polit. činnosti. Jeho apolitickosť však nevyjadrovala zásadnú ľahostajnosť k osudu spoločnosti a k soc. problémom. Záujmy ľudí si odporujú, učil Epikuros, ale rozumné pochopenie svojich záujmov núti ľudí k spoločnému životu v spoločnosti a ku snahe vyhnúť sa vzájomným krivdám. Prijal veľké myšlienky Demokritove o materiálnej podstate sveta. Na rozdiel od Demokrita však rozlišoval atómy podľa váhy. Uznával už nielen priamočiary pohyb atómov vo voľnom priestore, ale aj samovoľné odchýlenie od priamej čiary.
STOICIZMUS
Vodcovia a zakladatelia tejto filozofickej školy vykladali svoje učenie v úzkom kruhu návštevníkov "pestrého staporadia" (poikile stoa) v Athénach. Zakladateľom bol Zenon z mesta Kitia na Cypre. Zenonovi nástupcovia - Kleanthes a hlavne Chrysippos, rozpracovali a systematizovali pôvodné tézy jeho učenia. I keď v prírodnej filozofii boli obsiahnuté prvky materializmu, je pre stoicizmus rozhodujúce niečo iné: uznanie princípu rozumu v usporiadaní sveta - logu, ktorý podmieňuje zákonitosť javov vo svete, čo je oduševnelým celkom. Pri tomto pojatí sa zmenil "osud" zo slepej sily, ktorá jedná náhodne a nerozumne, v najvyšší zákon všetkého existujúceho.
Ich pojatie sveta s človekom uprostred vesmíru spojovalo stoicizmus s náboženstvom a umožoovalo spojovať abstraktné filozofické názory - majetok pomerne úzkeho kruhu učencov - s mystickými náboženskými vyznaniami, s vešteckým umením a s astrológiou.
|
