Rozpad feudalizmu a nástup kapitalizmu

Feudalizmus – spoločensko-ekonomická formácia, ktorá je jedným z článkov celostného dialektického procesu vznikania spoločensko-ekonomických formácií v priebehu historického vývinu. Pre feudálne ekonomické zriadenie pri všetkej mnohotvárnosti jeho foriem v rozličných krajinách je príznačné, že hlavný výrobný prostriedok – pôda – je v monopolnej držbe vládnucej triedy feudálov (neraz takmer totožnej so štátom), pričom hospodárstvo udržujú v chode sily a technické prostriedky malých výrobcov, roľníkov. Základný ekonomický vzťah predstavuje feudálna renta, t. j. nadprodukt, ktorý páni (alebo štát) odoberajú výrobcom vo forme povinnej roboty, peňazí alebo naturálií (pracovná, peňažná, naturálna renta).

Kapitalizmus – spoločensko-ekonomická formácia. Jeho základom je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a vykorisťovanie námedznej práce. Cieľom kapitalistickej výroby je privlastňovanie nadhodnoty. Základnými triedami kapitalizmu sú proletariát (robotnícka trieda) a buržoázia (pôvodne označenie používané pre sociálnu vrstvu medzi šľachtou a roľníctvom, mestské roľníctvo, ktoré si do konca 18. storočia získalo určité politické postavenie. V marxistickej teórii sa ako buržoázia označuje vládnuca vrstva kapitalistickej spoločnosti, ktorá vlastní výrobné prostriedky a tvorí protiklad k vrstve vykorisťovaných pracujúcich) a medzi nimi je nezmieriteľný triedny boj.

Kapitalistický výrobný spôsob, ktorý ojedinele vznikal v niektorých európskych krajinách už v 14. a 15. storočí, sa od polovice 16. storočia rýchlo rozširoval. V Nizozemsku a v Anglicku a potom aj vo Francúzsku jeho rozvoj urýchlili zámorské objavy, ktoré podstatne prispeli k vytvoreniu dvoch základných podmienok, potrebných na vznik nového, kapitalistického zriadenia: dostatku peňazí a dostatku voľnej pracovnej sily. Vykorisťovaním kolónií , zločinmi, obchodom s otrokmi, pirátstvom a úžerníctvom nadobudli podnikatelia veľké peňažné bohatstvo a vkladali ho do manufaktúrnej veľkovýroby. Súčasne veľká časť roľníkov, najmä v Anglicku, stratila pôdu, a títo bývalí roľníci a s nimi aj remeselníci, ktorých ožobráčili manufaktúry, sa stali námedznými robotníkmi.

V novej kapitalistickej výrobe sa formovali nové spoločenské vzťahy, kapitalistické spoločenské zriadenie. Vo feudálnej spoločnosti boli vládnucou triedou feudáli. Vykorisťovali roľníkov a remeselníkov, ktorí pracovali na ich pôde alebo žili na ich panstve, ale ktorí mali vlastné výrobné prostriedky.

V kapitalistickej spoločnosti nastúpil na miesto feudála kapitalista, ktorý vlastnil peňažné i hmotné prostriedky a mohol si najímať a vykorisťovať námedzných pracovníkov. Vznikla nová vykorisťovaná trieda, trieda námedzných robotníkov, proletárov.

Prechod od feudalizmu ku kapitalizmu sa v 17. až 19. storočí uskutočňoval v západoeurópskych krajinách a v Severnej Amerike buržoáznymi revolúciami. Buržoázia nadobudla týmito prevratmi rozhodujúce postavenie v hospodárstve i v politike. Utvorila buď republiky, alebo ústavné (konštitučné) monarchie, kde presne určené panovníkove práva obmedzoval volený zastupiteľský snem (parlament) a jednotlivé odbory správy mali v rukách ministri.

Ale i v oblastiach, kde sa vládnuca feudálna trieda usilovala ešte stále upevniť svoju hospodársku a politickú moc, sa zvyšovalo feudálne vykorisťovanie poddaných, meštianstva a vznikajúcej buržoázie. Politicky sa tento stav prejavoval buď reakčným absolutizmom, opierajúcim sa o najvyššiu feudálnu vrstvu, alebo pokrokovejším, osvieteneckým absolutizmom, nachádzajúcim oporu v meštianskom a šľachtickom úradníctve. Kapitalistický výrobný spôsob, prenikajúci do všetkých týchto štátnych úradov viedol k zosilneniu triedneho boja a k hospodárskej i politickej kríze feudálneho zriadenia.

V polovici 17. storočia vznikli už predpoklady na utvorenie celosvetového trhu, a tým aj na jednotný vývoj celej ľudskej spoločnosti. V kapitalizme na rozdiel od feudalizmu nebola už základným výrobným prostriedkom pôda, ale vyššia forma výroby tovaru, určeného pre trh, priemyselná výroba. Umožňoval ju technický pokrok. Kapitalizmus sa začínal zmocňovať celého sveta. Západoeurópske štáty s rozvinutejším kapitalistickým výrobným spôsobom sa usilovali získať zdroje surovín a odbytiská pre svoj tovar, a tak dochádzalo medzi nimi k vojnám, najmä o kolónie. Boj v Európe sa stával zložitejším, pretože väčšina európskych zápasov prinášala zmeny v držbe zámorských kolónií.

Vývoj výrobných síl. V prvom období nástupu kapitalizmu a rozkladu feudalizmu nenastali v poľnohospodárskej a priemyselnej výrobe nijaké podstatné zmeny. Pracovné nástroje sa neprestajne zdokonaľovali. Využívala sa naďalej sila vodných kolies. Závislosť tohto zdroja energie od stavu vody však nútila ľudí hľadať pohonný stroj, ktorý by pracoval pravidelnejšie. Tak zostrojili vynálezcovia stroje, ktoré využívali expanziu pary, vzduchoprázdno a atmosferický tlak. Prvé vývojové formy parného stroja vznikli najmä z potreby čerpať vodu z uhoľných baní.

Keďže ustavične rástol nedostatok dreva, začalo sa namiesto dreveného uhlia používať čierne uhlie aj v priemyselných podnikoch, napríklad v sklárňach, pivovaroch, tehelniach a vápenkách. Aj pri výrobe železa sa podarilo nahradiť drevené uhlie čiernym uhlím, upraveným na koks. Železo, vyrobené touto metódou, bolo však pre veľký obsah síry ešte málo hodnotné. V textilnej výrobe sa zdokonaľovali ručné krosná "lietajúcim člnkom", do ktorého sa vkladalo vreteno s útkom a ktoré viedlo a odrážalo bidlo. V poľnohospodárstve zavedenie ľahkého pluhu s kolieskami zlepšilo orbu a umožnilo väčší výsev náročnejšej pšenice. Kde-tu sa objavovali rôzne sejacie stroje, bol zostrojený cepový mláťací stroj na čistenie obilia fukár (vejačka). Striedavé pestovanie poľnohospodárskych plodín, najmä ďateliny, zemiakov, kvaky a repky, postupne zmenšovalo úhory a zakladanie umelých lúk a ušľachtilými travinami umožňovalo ustajniť dobytok, zvýšiť jeho počet a zušľachtiť chov. Zdokonalené výrobné nástroje a väčšia výrobnosť v poľnohospodárskej a živočíšnej výrobe podstatne zvýšili životnú úroveň. Potreba zásobovať čoraz viac mestského obyvateľstva podnecovala jednak miestnu poľnohospodársku malovýrobu, jednak rozvoj poľnohospodárskej veľkovýroby (najmä v oblastiach východnej Európy). Hlavný produkt tejto výroby, obilie, sa dostávalo aj na vzdialené trhy. Prispievalo to rozvoju svetového obchodu.


Po Buržoáznych revolúciách, priemyselných prevratoch, revolučných vojnách za nezávislosť, vojenskej diktatúre vo Francúzsku a Napoleonovom páde sa predstavitelia víťazných európskych mocností usilovali obnoviť predrevolučné pomery. Neuvedomovali si však, že nezadržateľný technický a hospodársky rozvoj znemožní ich spiatočnícke zámery. Celkom jasne sa ukázalo, že vo vývoji ľudskej spoločnosti nie je možný nijaký návrat do minulosti. Pokusy o takýto návrat, ak sa aj podaria, môžu mať iba dočasný úspech.

Sprievodné zjavy priemyselnej revolúcie. Prenikavé hospodárske, spoločenské a politické zmeny, ktoré sa začali prejavovať, vyvolal priemyselný prevrat. Domácku a manufaktúrnu výrobu vytláčala továrenská strojová výroba, ktorú umožnilo sústredenie kapitálu. Kapitalisti používali sústredený kapitál na nákup továrenských strojov, rôznych zariadení do hút a baní (napríklad pecí, čerpadiel, banských klietok a podobne), dopravných a spojovacích prostriedkov. Veľa investovali aj do poľnohospodárstva. Kapitalizmus, predstaviteľmi ktorého boli predtým obchodníci a malí majitelia manufaktúr, sa zmenil na kapitalizmus, ovládaný finančníkmi a ťažkým priemyslom.

Kapitalistom išlo predovšetkým o stále rastúce zisky, a preto sa usilovali znižovať výrobné náklady a zvyšovať výrobu.

Spoločenské následky. Všetky hlboké zmeny ovplyvnili aj vzťahy ľudí v spoločnosti. Všade tam, kde sa rozšíril strojový priemysel, staré feudálne vzťahy zanikli buď násilím, revolúciami "zdola", alebo ich postupne obmedzovali revolúcie "zhora". Rozpory medzi obidvoma základnými triedami kapitalistickej spoločnosti, proletariátom a buržoáziou, sa ustavične prehlbovali. Buržoázia tým, že sa pričinila o vzrast výrobných síl, plnila pokrokovú úlohu. Keď však povýšila zisk a peniaze na jediný zmysel života a keď dosiahla politickú moc, stala sa konzervatívnou silou.

Aj slobodomyseľnejšia časť buržoázie, takzvaní liberáli, sa nakoniec uspokojila s platným poriadkom. Majitelia priemyselných a obchodných podnikov spolu s inteligenciou sa stavali proti absolutizmu, policajnej a byrokratickej zvoli. Domáhali sa ústavných (konštitučných) premien v štáte, voleného snemu, miestnej samosprávy, rovnosti občanov pred zákonmi a demokratických slobôd (zhromažďovacej, spolkovej, tlačovej a i.). Heslá o slobode a rovnosti si však vysvetľovali predovšetkým ako úplnú voľnosť podnikania bez cechových a colných obmedzení a akýchkoľvek štátnych zásahov (voľná súťaž). Splnenie svojich požiadaviek chceli dosiahnuť zákonnou, vývojovou cestou. Rovnako ako panovníci, šľachta a cirkev aj oni sa obávali ľudu, a preto sa v revolúcii stavali proti nemu.

Naproti tomu drobný a dedinský ľud chápal slobodu a rovnosť omnoho dôslednejšie. Chcel odstrániť feudalizmus a všetky jeho zvyšky (poddanstvo, cechy, spoločenskú nadradenosť) a uskutočniť úplnú rovnosť pre všetkých. Ľudové vrstvy predovšetkým chceli odstrániť feudálne vykorisťovanie, no súčasne si uvedomovali, hoci ešte nie celkom jasne, možnosť odstrániť vykorisťovanie vôbec. Ich požiadavky vyjadrovala revolučná časť inteligencie, ktorá žiadala všeobecné hlasovacie právo a republikánske zriadenie. Hlásala, že demokratické práva možno uskutočniť len revolúciou. Radikálni demokrati mali podľa ich predstáv stáť na čele revolúcie a ľud, ktorý by sa k nim pridal, mal revolúciu dovŕšiť. Preto v tajných sprisahaneckých spolkoch pripravovali revolučné povstania. Hlavným nedostatkom tohto hnutia bola jeho odtrhnutosť od ľudových más a podceňovanie dejinnej úlohy robotníctva.

S rastom továrenskej priemyselnej výroby a rozširovaním námedznej práce v poľnohospodárstve sa začala vytvárať nová trieda robotníkov, ktorá sa odlišovala od súčasných remeselníckych robotníkov, proletariát. Proletariát sa stal hlavným tvorcom všetkých hospodárskych hodnôt.

Z pravej stránky bol slobodný, ale hospodársky bol pripútaný k vlastníkom výrobných prostriedkov, ktorí túto možnosť využívali na bezmedzné vykorisťovanie. Prví továrenskí robotníci boli zbedačená bezprácna masa, ktorá si ani neuvedomovala, ako je vykorisťovaná a búrila sa len z biedy alebo z hladu. Tento živelný triedny boj sa však postupne menil na uvedomelý zápas za zlepšenie hmotných pomerov a za právo účasti na politickom živote. Záujmové združovanie robotníkov mohlo prerásť na organizovaná stranu, ktorá by viedla ich boj iba vtedy, keď si robotníci uvedomili svoje osobitné triedne postavenie. Toto politické uvedomenie dal robotníckej triede vedecký socializmus (skúmanie spoločenského hnutia zamerané na odstránenie kapitalizmu a budovanie socializmu a potom komunistickej spoločnosti; hybnou silou tohto hnutia je robotnícka trieda, ktorá zjednocuje všetkých utláčaných a vykorisťovaných a sympatizuje s ňou celé pokrokové ľudstvo).

Priemyselný prevrat bol súčasne obdobím, keď sa utvárali novodobé národy, najmä v mnohonárodnostných štátoch. Zbohatnutí sedliaci, remeselníci a živnostníci sa stávali jadrom národnej buržoázie. Národná buržoázia sa na začiatku bránila proti hospodárskemu, politickému a kultúrnemu zriadeniu. Časť inteligencie podporovala pestovaním jazyka, dejín a kultúry národné uvedomenie. Tak sa začalo národné obrodenie utlačovaných národností, ktoré bolo začiatkom všeobecného národnooslobodzovacieho hnutia. Priebeh národnooslobodzovacieho hnutia určoval rozvoj kapitalistických vzťahov, ktorý sa začal v každej krajine v inom čase a mal rozdielny vývoj.

Použitá literatúra: Svetové dejiny, Školský lexikón, Dejiny evropské civilizace.