Spomedzi zámožných podnikateľov sa začala hlásiť národná buržoázia, ktorá sa usilovala o emancipáciu národného kapitálu a jeho koncentráciu v slovenskej národnej banke. Pokus organizovať sa v Slovenskom národnodemokratickom spolku s pevnou členskou základňou nemal dlhší úspech. Po rozdrobení slovenských síl pomerne ľahko ako obeť národného útlaku padli všetky tri slovenské gymnázia (1874) a roku 1875 aj Matica slovenská. To malo dosah aj na zánik Novej školy. Keď za záchranu majetku, ktorý podľa stanov patril Matici slovenskej, vystúpil na uhorskom sneme srbský poslanec Svetozár Miletič, ministerský predseda Koloman Tiszo cynicky vyhlásil, že slovenského národa niet. Nastúpila nová etapa maďarizačnej politiky. Zákon z roku 1879 zavádzal maďarčinu ako povinný predmet do všetkých základných škôl na Slovensku. Vznikli osobitné pomaďarčovacie spolky, napríklad Hornouhorský vzdelávací maďarský spolok (FEMKE) roku 1883 v Nitre, ktorý pomaďarčoval aj násilím odvliekaním slovenských detí do čisto maďarského prostredia. V roku 1885 k nemu pribudol Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý z majetku rozpustenej Matice slovenskej vydával maďarofilské Slovenské noviny, obrázkový časopis Vlasť a svet a ľudové kalendáre. Keď maďarská vláda nepovolila zakladať slovenské hospodárske podniky a nedemekratickým volebným systémom znemožňovala voľbu slovenských poslancov do uhorského snemu, vodcovia Národnej strany sa roku 1884 na znak protestu vzdali tejto možnosti a vstúpili do volebnej pasivity. Výsledkom úsilia aspoň čiastočne nahradiť politickú aktivitu národno-kultúrnou činnosťou bolo založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine roku 1893, ktorá zásluhou svojho predsedu Andreja Kmeťa položila základy zberateľskej a vlastivednej činnosti. Politickú činnosť čiastočne oživila čulá spolupráca namaďarských národností, ktorá vyvrcholila roku 1895 národnostným kongresom a pokus o obnovenie volebnej aktivity roku 1896. Pri vyostrovaní národného útlaku ako aj pod vplyvom národnooslobodzovacieho boja južných Slovanov sa ukázalo, že jedine vo vzájomnom zblížení Čechov a Slovákov možno hľadať cestu a východisko z národnej a kultúrnej poroby. Z českej strany to boli najmä kultúrni činitelia, ktorí budili záujem o slovenský ľud a prírodné krásy Slovenska a volali po užšom zväzku Čechov a Slovákov. Zo slovenskej strany sa k vzájomnému zblíženiu hlásila najmä mladá slovenská inteligencia, ktorá študovala v českých krajinách a bola v styku s českou pokrokovou mládežou.