Slovenské, politické a národné hnutie v rokoch 1867-1900

Rakúsko-maďarské vyrovnanie (1867) malo pre slovenský národný vývoj ťažké dôsledky. V obnovenej uhorskej ústave boli zakotvené všetky výdobytky z roku 1848. Pociťovali to pracujúci z celej krajiny, ktorým ústava nezlepšila ich postavenie. Vládny systém v Uhorsku v porovnaní s Predlitavskom poskytovať menej možností pre ďalší rozvoj kapitalizmu. Národnostný zákon z roku 1868 uznával v Uhorsku iba jeden politický národ-maďarské a namaďarské národnosti pokladal iba za jazykové skupiny bez národných práv. Nový politický kurz voči Slovákom sa prejavil hneď po vyrovnaní v ostrých opatreniach proti masovému hnutiu slovenského ľudu za národnú rovnoprávnosť. Slovenská politika už nemohla ťažiť z mocenského napätia medzi Viedňou a Pešťou. Nová politická situácia po vyrovnaní urýchlila rozdelnie slovenskej inteligencie a drobnej buržoázie na dve politické skupiny. Významnú úlohu pritom mali staršie rozpory, najmä v otázke politickej orientácie a Slovenského okolia. Skupina s Jozefom M. Hurbanom, Jánom Franciscim a Viliamom Pauliny-Tóthom v popredí, označovaná ako Stará škola, stále rátala s pomocou Viedne. Združovala sa okolo časopisov Pešťbudínske vedomosti a od roku 1870 okolo Národných novín. Odvtedy sa začala nazývať Slovenskou národnou stranou. Jej príslušníci sa pokladali za vedúcu zložku slovenskej politiky, ktorá sa hlásila k Memorandu z roku 1861 spolu s požiadavkou samosprávneho Slovenského okolia. Neskôr od tohto programu upustili. Po rusko-tureckých vojnách, očakávajúc záchranu od cárskeho Ruska, oslaboval sa ich záujem o ľud a ochabovala ich vlastná aktivita. Druhú skupinu - Novú školu tvorili všetci tí, ktorí nesúhlasili s politikou Starej školy. Na čele vzdelaneckej zložky stáli : významný publicista Ján Mallý-Dusarov a dramatický spisovateľ Ján Palárik. Podnikateľskú zložku viedol mladý staviteľ Ján N. Bobula. Ich program a politická línia prešli v Slovenských novinách viacerými zmenami. Chceli sa dohodnúť s predstaviteľmi maďarskej politiky, ale ich zväčša jazykové požiadavky podporené až 70-tisíc podpismi ostali nesplnené. Nepomohlo ani to, že sa zriekli požiadavky Slovenského okolia, ktorú maďarskí politici označovali ako hlavnú prekážku dorozumenia. Palárik a Mallý uplatňovali v politike demokratické hľadisko. Okrem národnej rovnoprávnosti a všeobecného hlasovacieho práva sa dožadovali aj zabezpečenia práv a hmotného blahobytu ľudu, ktorý chápali ako možného aktívneho činiteľa, schopného v rozhodnom čase vydobyť si svoje práva.

Spomedzi zámožných podnikateľov sa začala hlásiť národná buržoázia, ktorá sa usilovala o emancipáciu národného kapitálu a jeho koncentráciu v slovenskej národnej banke. Pokus organizovať sa v Slovenskom národnodemokratickom spolku s pevnou členskou základňou nemal dlhší úspech. Po rozdrobení slovenských síl pomerne ľahko ako obeť národného útlaku padli všetky tri slovenské gymnázia (1874) a roku 1875 aj Matica slovenská. To malo dosah aj na zánik Novej školy. Keď za záchranu majetku, ktorý podľa stanov patril Matici slovenskej, vystúpil na uhorskom sneme srbský poslanec Svetozár Miletič, ministerský predseda Koloman Tiszo cynicky vyhlásil, že slovenského národa niet. Nastúpila nová etapa maďarizačnej politiky. Zákon z roku 1879 zavádzal maďarčinu ako povinný predmet do všetkých základných škôl na Slovensku. Vznikli osobitné pomaďarčovacie spolky, napríklad Hornouhorský vzdelávací maďarský spolok (FEMKE) roku 1883 v Nitre, ktorý pomaďarčoval aj násilím odvliekaním slovenských detí do čisto maďarského prostredia. V roku 1885 k nemu pribudol Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý z majetku rozpustenej Matice slovenskej vydával maďarofilské Slovenské noviny, obrázkový časopis Vlasť a svet a ľudové kalendáre. Keď maďarská vláda nepovolila zakladať slovenské hospodárske podniky a nedemekratickým volebným systémom znemožňovala voľbu slovenských poslancov do uhorského snemu, vodcovia Národnej strany sa roku 1884 na znak protestu vzdali tejto možnosti a vstúpili do volebnej pasivity. Výsledkom úsilia aspoň čiastočne nahradiť politickú aktivitu národno-kultúrnou činnosťou bolo založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine roku 1893, ktorá zásluhou svojho predsedu Andreja Kmeťa položila základy zberateľskej a vlastivednej činnosti. Politickú činnosť čiastočne oživila čulá spolupráca namaďarských národností, ktorá vyvrcholila roku 1895 národnostným kongresom a pokus o obnovenie volebnej aktivity roku 1896. Pri vyostrovaní národného útlaku ako aj pod vplyvom národnooslobodzovacieho boja južných Slovanov sa ukázalo, že jedine vo vzájomnom zblížení Čechov a Slovákov možno hľadať cestu a východisko z národnej a kultúrnej poroby. Z českej strany to boli najmä kultúrni činitelia, ktorí budili záujem o slovenský ľud a prírodné krásy Slovenska a volali po užšom zväzku Čechov a Slovákov. Zo slovenskej strany sa k vzájomnému zblíženiu hlásila najmä mladá slovenská inteligencia, ktorá študovala v českých krajinách a bola v styku s českou pokrokovou mládežou.