Rakúsko-maďarské vyrovnanie (1867) malo pre slovenský národný vývoj ťažké dôsledky. V obnovenej uhorskej ústave boli zakotvené všetky výdobytky z roku 1848. Pociťovali to pracujúci z celej krajiny, ktorým ústava nezlepšila ich postavenie. Vládny systém v Uhorsku v porovnaní s Predlitavskom poskytovať menej možností pre ďalší rozvoj kapitalizmu. Národnostný zákon z roku 1868 uznával v Uhorsku iba jeden politický národ-maďarské a namaďarské národnosti pokladal iba za jazykové skupiny bez národných práv. Nový politický kurz voči Slovákom sa prejavil hneď po vyrovnaní v ostrých opatreniach proti masovému hnutiu slovenského ľudu za národnú rovnoprávnosť. Slovenská politika už nemohla ťažiť z mocenského napätia medzi Viedňou a Pešťou. Nová politická situácia po vyrovnaní urýchlila rozdelnie slovenskej inteligencie a drobnej buržoázie na dve politické skupiny. Významnú úlohu pritom mali staršie rozpory, najmä v otázke politickej orientácie a Slovenského okolia. Skupina s Jozefom M. Hurbanom, Jánom Franciscim a Viliamom Pauliny-Tóthom v popredí, označovaná ako Stará škola, stále rátala s pomocou Viedne. Združovala sa okolo časopisov Pešťbudínske vedomosti a od roku 1870 okolo Národných novín. Odvtedy sa začala nazývať Slovenskou národnou stranou. Jej príslušníci sa pokladali za vedúcu zložku slovenskej politiky, ktorá sa hlásila k Memorandu z roku 1861 spolu s požiadavkou samosprávneho Slovenského okolia. Neskôr od tohto programu upustili. Po rusko-tureckých vojnách, očakávajúc záchranu od cárskeho Ruska, oslaboval sa ich záujem o ľud a ochabovala ich vlastná aktivita. Druhú skupinu - Novú školu tvorili všetci tí, ktorí nesúhlasili s politikou Starej školy. Na čele vzdelaneckej zložky stáli : významný publicista Ján Mallý-Dusarov a dramatický spisovateľ Ján Palárik. Podnikateľskú zložku viedol mladý staviteľ Ján N. Bobula. Ich program a politická línia prešli v Slovenských novinách viacerými zmenami. Chceli sa dohodnúť s predstaviteľmi maďarskej politiky, ale ich zväčša jazykové požiadavky podporené až 70-tisíc podpismi ostali nesplnené. Nepomohlo ani to, že sa zriekli požiadavky Slovenského okolia, ktorú maďarskí politici označovali ako hlavnú prekážku dorozumenia. Palárik a Mallý uplatňovali v politike demokratické hľadisko. Okrem národnej rovnoprávnosti a všeobecného hlasovacieho práva sa dožadovali aj zabezpečenia práv a hmotného blahobytu ľudu, ktorý chápali ako možného aktívneho činiteľa, schopného v rozhodnom čase vydobyť si svoje práva.