Reagujú na všetky základné otázky, ktoré vtedy hýbali spoločenským a politickým životom národov Uhorska a žiadajú ich riešiť v demokratickom duchu. Z Maďarská vláda zaujala k Žiadostiam slovenského národa odmietavé stanovisko aj napriek tomu, že neohrozovali integritu Uhorska a vydala zatykač na tvorcov žiadostí. V prvých dňoch po víťazstve revolúcie všetky národy Uhorska prijali maďarskú revolúciu s nadšením a nádejou na slobodný rozvoj. To, že sa po niekoľkých týždňoch ocitli v opozícii k maďarskej vláde a po niekoľkých mesiacoch aj v ozbrojenom boji bolo dôsledkom politiky, nepriznávajúcej utláčaným národom ani elementárne práva a odpovedajúcej na každý ich národný pohyb otvoreným terorom. Udalosti revolučného roku 1848 ukázali, že maďarská liberálna šľachta mala záujem o osamostatnenie Uhorska od rakúskej časti monarchie, ale na požiadavky nemaďarských národov Uhorska odpovedala otvoreným terorom. Vedúcou osobnosťou maďarskej revolúcie bol L.Kossuth, ktorý mal podporu liberálnej šľachty a veľkou mierou určoval priebeh revolučného vývoja i spôsob riešenia národnostnej otázky. V priebehu revolúcie zotrvával pri fikcii jednotného politického národa uhorského, odmietal požiadavky uznania nemaďarských národností ako svojbytných a rovnoprávnych národov , odmietol i plán L.Telekiho, ktorý navrhoval zrekonštruovať Uhorsko na konfederačnom základe. Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu. Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. To prispelo k rozchodu štúrovcov s Uhorskom a Maďarmi a hľadanie ochrany a podpory pre slovenský národnorevolučný pohyb medzi národmi konštitučného Rakúska, najmä u Čechov. Z hľadiska riešenia štátoprávnych otázok i otázok prípadného spolužitia slovenského národa s českým národom v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska žiada sa upozorniť na rokovanie Slovanského zjazdu v Prahe v júni 1848. Silnejúci nemecký a maďarský tlak viedol predstaviteľov slovanských národov k hľadaniu účinnejšej obrany. Túto možnosť videli v oživení myšlienky slovanskej vzájomnosti a spolupráce a v pokuse o jej naplnenie na politickom poli. Tak sa zrodila myšlienka na zvolanie Slovanského zjazdu. Slovanský zjazd sa stal pre Slovákov impulzom k plnému uvedomeniu si svojej národnej osobitosti.