V praxi viedol Slovákov od jesene1848 do leta 1849 k revolučným aktivitám v podobe ozbrojeného vystúpenia, sformulovania nového štátoprávneho programu z 29. januára 1849 a vypracovania marcového prosbopisu panovníkovi v roku 1849. Maďarská národná revolúcia sa dostala do kolízie s ideami revolúcie ostatných národností v Uhorsku, upierajúc im práva a slobodu. V takej konštelácii, keď sa pre uplatnenie zásady národnej rovnoprávnosti zdali najreálnejšími prísľuby viedenskej vlády a panovníka, maďarská revolúcia ponechala nemaďarské národnosti svojmu nepriateľovi a rnocenskému súperovi. Dôsledkom bol nielen rozchod Slovákov s maďarsky chápanou revolúciou, ale aj vytvorenie Slovenskej národnej rady vo Viedni 16. septembra 1848 ako najvyššieho slovenského politického a vojenského orgánu na čele s Jozefom M. Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom. Slovenská národná rada sa od svojho vzniku snažila organizovať celonárodné povstanie a národné vojsko, ktoré malo byť budované na dobrovoľníckom základe. Politické vojenské vedenie Slovenskej národnej rady sa v súvislosti s Jelačičovým povstaním v Chorvátsku rozhodlo uskutočniť ozbrojenú výpravu dobrovoľníkov na Slovensko. Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady s ďalšími politickými predstaviteľmi, zídení na zhromaždení v Martine, sa 10.marca 1849 rozhodli vyslať celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca. V petícii vychádzajúcej z austroslavizmu sa žiadalo oddelenie Slovenska od Uhorska a osobitná organizácia pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické včlenenie do Rakúska pod názvom „slovenské veľkokniežatsvo“, zastúpenie na ríšskom sneme, provincionálny snem, slovenská ústredná správa podliehajúca priamo viedenskej vláde a konečne slovenčina ako úradná, vyučovacia a cirkevná reč. Avšak už 4. marca 1849 proklamoval František Jozef V Olomouci tzv. Stadionovu ústavu proti kromeřížskernu snemu a ním pripravovanému ústavnému návrhu. Vyhlasovala sa v nej jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť. Ústava odmietla slovenské snahy odtrhnúť sa od Uhorska a vytvoriť samostatnú provinciu, dištrikt, veľkokniežatstva a pod. Ako osobitné korunné krajiny nezávislé od Uhorska sa uznávalo Chorvátsko so Slovinskom, Rieka (Fiume ) a Sedmohradsko. Kým sa teda 18-členná slovenská delegácia dostala s martinskou deklaráciou k panovníkovi, bol už kroměřižsky snem rozpustený a vy- hlásená oktrojovaná ústava. Deputácia preto zmenila obsah pôvodnej petície, chytila sa vyslovenia národnostnej rovnoprávnosti v oktrojovanej ústave a 20. marca predniesla panovníkovi v podstate tieto slovenské požiadavky: 1.