Stanovisko vlády bolo negatívne, v slovenskej otázke sa neraz dôvodilo, že Slováci na osamostatnenie nemajú historické právo, že dokonca je to len požiadavka jednotlivcov a nie celého národa, a že nové požiadavky budú zabezpečené iným spôsobom. Po porážke maďarskej revolúcie sa zdalo, že nadišla vhodná chvíľa na definitívne usporiadanie Uhorska a celej monarchie a že sa podarí zabezpečenie práv v monarchii žijúcim etnikám. Od 17 .septembra zasadala vo Viedni konferencia, ktorá mala rozhodnúť o novej podobe monarchie a budúcnosti Uhorska a v rámci neho i Slovenska. Slovenská národná rada rozvíjala kampaň medzi ľudom za štátoprávne požiadavky, ktorá vyznievala za odtrhnutie Slovenska od Uhorska, za vytvorenie osobitnej korunnej krajiny, podriadenej priamo viedenskej vláde. V septembri a októbri 1849 zaplavili Viedeň deputácie slovenských dedín a mestečiek, ktoré žiadali politické i správne vyčlenenie Slovenska ako osobitnej korunnej krajiny, ale bez úspechu. Stočlenná slovenská delegácia predložila 7 .októbra panovníkovi petíciu zo slovenskými požiadavkami za zriadenie slovenskej hornouhorskej krajiny, čím sa uzatvorilo petičné hnutie na jeseň 1849. Nádeje, sľuby a federalizačné plány sa rozplynuli. Po porážke revolúcie vláda prikročila k uskutočneniu Stadionovej ústavy, t. j. k začleneniu Uhorska do rakúskeho cisárstva, Uhorsko stratilo právo na vlastné ústavné zriadenie, a preto namiesto vlastnej uhorskej správy nastúpila správa zriadená "z milosti a suverénnej moci cisára". Sľuby o tom, že Slováci dosiahnu splnenie svojich požiadaviek protimaďarským spojencom s Viedňou, sa definitívne rozplynuli.